SLOVENSKÉ DOTYKY
 

KTO JE VINNÍK A KTO OBEŤ?

Slovenskí prostitúti v Prahe

Sú profesie, ktoré robia Slovensku v Česku dobré meno - naši herci, režiséri, lekári, športovci, speváci, podnikatelia... Sú profesie, ktoré mu síce tiež robia dobré meno, ale len vo veľmi špecifickom okruhu ľudí. V českých väzniciach nájdeme stovky našich občanov, ale nie im sa dnes cheme venovať. Zaujímajú nás slovenskí mládenci a mladí muži, ktorí sa rozhodli živiť v Prahe tým najstarším remeslom na svete - prostitúciou.

KDE?

Keď som sa snažil v exkluzívnom pražskom hoteli zjistit, kde môže movitý cudzinec nájsť ochotnú náruč mladého chlapca, dozvedel som sa od preochotného nočného recepčného so širokým úsmevom - no problem. A vysypal mi takmer nekonečný zoznam pražských podnikov - diskoték, barov, herní, sáun i klubov, v ktorých sa chvíľková ilúzia lásky nájde raz-dva. Láska na každý vkus - v koži v uniformách, sado-maso, vo dvojici, či väčšom počte zúčastnených, láska mladučká, či láska zralejšieho muža... Nechcem zacházať do podrobností, ale ak hovorím o láske na každý vkus, tak to skutočne platí doslova, sexuálnej fantázii a požiadavkám klientov sa medze nekladú, všetko záleží od ich peňaženky, či karty.

Dávnou minulosťou sú časy reálného socializmu, kedy gayovia vyhľadávali anonymný sex v atmosfére strachu s prezradenia na verejných záchodoch. Minulosťou sú dva vyhlásené podniky - "T-klub" neďaleko Václavského nánámestia a vináreň "U rytiera Voka" pri bývalej stanici metra Moskovská, kam sa záujemca dostal len s niekym, koho už v podniku poznali a aj tak sedeli hostia v obavách, kedy do podzemia vnikne Verejná bezpečnosť. Napokon minulosťou sú už i samotné záchody, najvyhlásenejšie pražské "holandy" zmizmli a postarší gayovia na ne spomínajú s akousi podivnou dávkou nostalgie... Dnes je v českej metropole, podľa záznamu dostupnom aj na internete, 42 podnikov, v ktorých sa stretávajú gayovia. Treba ale povedať, že nie v každom prekvitá klasická prostitúcia. Sú medzi nimi také, kde sa majitelia snažia udržať akú-takú úroveň, pripravujú dokonca klubové večery s programom, besedy s politikmi či sexuológmi a s mladým prostitútom raz-dva zatočia. Vo väčšine však ide o púhy sex, i keď nie vždy za peniaze, ale pre vzájomné potešenie...

Mal som obavy, či nájsť mládencov zo Slovenska v niektroých z týchto zábavných zariadení nebude problém, ale ako sa ukázalo, nebol. Dokonca ma prekvapilo, koľko pražských Slovákov som stretol pri návšteve "Angela", "Tunelu", "Alcatrazu" či "Gejzeeru" - ale stále som nemal šťastie na tých, ktorí z lásky žijú... Až som dostal tip na žižkovské podniky "Pinnochio" a "Caligula". Práve na Žižkove sa zrejme vytvára akési gaycentrum, už dnes je tam koncentrovaných vari desať gaypodnikov.

"Caligula", malý privátny podnik vedie ruský majiteľ, Voloďa až z ďalekého Chabarovska. Ak návštevník nevie kam vchádza, má dojem, že je v bežnom bare. Tri menšie miestnosti, pohodlné kreslá a sedačky, pár stoličiek pri bare, malý plácok na tancovanie. Voloďa síce poprel, že by som v jeho podniku našiel lásku za peniaze, ale neuplynula ani polhodina a prisadol si ku mne mládenec. Ako sa ukázalo, v chodbe je ešte jedna miestnosť s veľkým letiskom, kam sa dá uchýliť. Niekto tam zájde zo sympatií, niekto za peniaze... Pavel nakoniec súhlasil, že zavolá svojho kamaráta Jozefa. V hlučnej diskotéke u "Pinnochia", podniku, ktorý patrý americkému majiteľovi, som mal šťastie hneď. Po prísnej prehliadke pri vchode som vošiel do miestnosti, kde dunela "Voda čo ma drží nad vodou" a pod svetelnými efektami sa zmietali desiatky polooblečených mladých tiel. Do "Pinnochia" síce nedávno dvakrát vtrhla polícia, odviedla desiatky prostitútov a dokonca zadržala troch Čechov a jedného Nemca, podozrivých z pornobiznisu, ale na návštevnosti sa to vraj neodrazilo. Nesedel som pri minerálke ani desať minút, keď zaznelo: "Hallo bear, how are you..." Peter, predstavil sa príjemne vyzerajúci, útly mládenec, vysadený, ako hneď povedal na "medveďov". Peter z dedinky nedaleko Ružomberka... A ešte tretí do mariáša - toho som našiel na podradnejšom placi, vo "Fantovej kaviarni" na pražskej Hlavnej stanici, kde sa schádzajú buď absolútny nováčikovia, alebo tí vyslúžilejší mládenci, ktorí sa nechytajú v podnikoch. Ľubo, podľa reči odkiaľsi z východného Slovenska, aj keď to vehementne popieral a tvrdil, že je z Bratislavy...

PREČO?

Poznámka na úvod - berte slová týchto troch aktérov s rezervou, nemal som možnosť overiť si, čo z toho je pravda, čo fantázia, čo zbožné želanie, čo nereálne sny...

Jozef ma prekvapil, mal úroveň. Kultivované vystupovanie, inteligentné vyjadrovanie, určitá dávka cynizmu i pochybností o sebe samom... Chce sa mi veriť, že je skutočne študent druhého ročníka medicíny na Karlovej univerzite, ako tvrdil. "Život v Prahe je drahý, som gay a jednoduch spájam príjemné s užitočným," vysvetlil svoj motív. Do Prahy prišiel študovať kvôli láske - Libora spoznal na dovolenke a bola to vraj láska na prvý pohľad. Z oboch strán... Po horúcom kanárskom lete prišla na rad studená pražská jeseň, Libor už mal inú lásku na prvý pohľad a na jednu noc. Anonymné veľkomesto však Jozefovi zachutilo, malá západoslovenská dedinka je proti tomu superzapadákov. A k tomu početná rodina, ktorá do neho od rána do večera hučí o svadbe, o deťoch... "Na Slovensku je comming out prakticky nemožný," konštatuje, "koľkí umelci či moderátori a vraj aj vysokopostavení politici sú gay orientovaní, ale neprizná sa nikto, potom je nesmierne ťažké, aby mala majoritná spoločnosť pre gaykomunitu pochopenie," zhrnie Jozef ďalšiu príčinu, pre ktorú sa nechce po skončení štúdia ani vrátiť domov. Je informovaný - vie o vyhlásení slovenských gayov, ktorí sa cítia na Slovensku diskriminovaní a chcú emigrovať, aj do Česka. "Dobre zarábam, málo míňam, akurát na dobré knihy o umení (odsudzuješ Jeana Maraisa len za to, že bol gay?) fitneská a kvalitné značkové oblečenie, za päť rokov si našetrím na byt a ostanem v Prahe," hovorí o svojej budúcnosti. Do pražských gaypodnikov vyráža raz-dvakrát za týždeň, prakticky vždy si nechá zaplatiť - mimoriadne sympatickému klientovi sa venuje výnimočne zadarmo. Zárobok? Podľa toho, čo si záujemca žiada, ale pod tisíc korún za hodinu nejde. A vždy s ochranou, pravidelne chodí na krvné testy... Klientov si nájde aj v hoteli "Internacionál" (tam sa však musí deliť o zárobok), nedávno sa zmohol na počítač a v budúcnosti ráta už len s internetovými známosťami. "Som taká lepšia kurva," konštatuje cynicky. "A čo? Kto mi môže vstupovať do svedomia? Die Liebe ist nur ein Wort," cituje v nemčine Simmela. Už na lásku neverím... Po pár vodkách je namäkko - ukazuje sa, že o láske predsalen sníva. "Raz ten pravý príde a ja ho budem mať rád na celý život, som Lev, budem ho chrániť," vytrisknú z neho krásne sny, ktorým v ten moment verí.

Peter je o poznanie cynickejší. Zdá sa, že stále zamestnanie od skončenia gymnázia nemal a nemá a keď hovorí, prečo sa predáva, ako keby opakoval naučené frázy. S obmedzenými rodičmi, ktorých zaujíma len tvrdá práca na škvarke zeme a okolo domu, či ešte tak kostol, si nikdy nerozumel. Hovorí, že má dvadsaťpäť, ale s mužmi si začal ešte doma, vraj so sovietskymi oficiermi, ktorí žili v Ružomberku. A to teda muselo byť, keď bol ešte školopovinný... Prišli víkendové výlety do Tatier, Košíc, Bratislavy, po otvorení hraníc do Viedne, naučil sa po nemecky. Zistil, že predávať sa je ľahké. "Neverím na Boha, ani na demokraciu, každý chce žiť v sladkej lži, verím len na peniaze," smeje sa pomenší mládenec, ale v očiach má bezodný smútok, ktorý by si asi nikdy nepriznal. Okúsil i drogy, ale dokázal sa vraj z ich ošiaľu vymaniť a už tri roky je čistý. Z domu definitívne odišiel, vlastne bol vyhodený pobožnými rodičmi, keď si priviedol priateľa a mama ich našla v tom najlepšom. "Celá rodina ma zaprela, vydedila, viac pre nich nejestvujem," hovorí sucho. Keď mama vlani zomrela, kamarát z dediny mu zavolal, ale otec, sestry i bratia ho odohnali od truhly... "Dúfam, že ma vo vašom článku spoznajú a aspoň trochu sa nad sebou zamyslia," dodáva. "Budúcnosť? Nezujíma ma, žijem pre dnešnú noc," kasá sa, "žijem pre peniaze, ktorých mám stále málo." Na desaťtisícový podnájom v pražskom centre potrebuje tak piatich klientov a to sú dve tri noci práce. Ďalších aspoň dvadsaťtisíc potrebuje na život, takže práca, práca a práca, sex, sex a sex. Smeje sa mojej nevedomosti, keď chcem, aby mi vysvetlil, čo je to tá vysadenosť na "medveďov" - predsa páni v najlepších rokoch, poriadne zarastení a chlpatí, s náznakom bruška... Vzápätí ma šokuje otvorenou ponukou - vraj so mnou pôjde a zadarmo, len preto, že som ho vypočul... Psychológ by z toho kadečo dedukoval, ale ja sa o to nepokúšam. "Petruško, máš tady svýho Hansiho," preruší nás akýsi Petrov známy. "Prepáč, to je môj stály klient z nemeckej ambasády," dvíha sa do stola. A už len cez plece po česky prehodí: "Nic neřeš, i tak jsem pozitivní, čeká na mě už jenom ta černá dáma s kosou..." A ešte dodá: "Duša prichádza na svet nahá a taká zostáva celé dni svojho pozemského bytia." Nevedel som, čo povedať, slová sú v tomto prípade len zhlukom prázdnych písmenok...

V porovnaní s Jozefom a Petrom je Ľubo tá najnižšia klasa. Chváli sa, že neprečítal v živote žiadnu knihu, skončil učňovku, zaujímajú ho hráčske automaty (čo je to gambler ale nevie) a na tie si zarába v Prahe sexom už ôsmy rok. "Som hátečko, teda na ženské (neskôr ale hovorí, že žil tri roky v Norimbergu so starším Dieterom a jeho meno, vytetované na ľavom pleci mi hrdo ukazuje), ale potrebujem prachy," tvrdí a na stanici, v parku na Letnej, či v plaveckom štadióne v Podolí sa dajú rýchlo zarobiť. O ochrane čosi vie, na stanicu prichádza často László z projektu Šanca (inak, rodák z Levíc) a snaží sa tunajším prostitútom v rámci obmedzených možností pomôcť, rozdáva im prezervatívy, berie pravidelne vzroky slín na kontrolu. "Ale je to blázon, ak si myslí, že niekoho z toho dostane," hodnotí Lázlové snahy Ľubo. Časy, keď mal za hodinu sexu i tri tisícky, má už dávno za sebou, nočný život, drogy, alkohol, občasné prespávanie na lavičke v parku (žije vraj v Prahe u takmer päťdesiatročného strýka, ale keď má ten doma priateľa, nepustí ho) sa na ňom podpísali. Hádal by som mu o desať rokov viac ako dvadsaťšesť, ktoré vraj má. Dnes sa kdesi v okolí stanice, v kríkoch, či klientovom aute uspokojí aj s dvoma-troma stovkami, hlavne aby mal na automat a na dávku pervitínu - jedna stojí najmenej pol tisícky. Ako skončí? "To ma teda vôbec nezaujíma," hrá sa na cynika. Či ním skutočne je? Mlčím a pozerám sa do jeho hnedých očí, očí človeka zraňovaného a dezorientovaného... A prechádza ma chuť hodiť po ňom kameňom...

ČO DODAŤ?

Nesúďťe, aby ste neboli súdení... Hoď kameňom, kto si bez viny... Kto je tu vinník, kto obeť? Možno to viete, ja priznávam, že si tým nie som tak stopercentne istý. Nie sme vyníkmi i obeťami zároveň my všetci?

BRANISLAV JANÍK


Zpět na obsah