SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NA KRÍDLACH ČIERNEJ LABUTE

Otvorenie nového Café Teatru

Poetika utkaná zo skla, nočné svetlá Prahy, blikotavé plamienky sviečok na kaviarenských stolíkoch, vynikajúce nápoje, podmanivá hudba, z ktorej vari najviac za srdce chytali furiantské i nariekavé tóny saxofónu, šansóny občas podmaľované džezom, slová milé a priateľské, básne trochu šteklivé a smiech chorobne nákazlivý. Práve z týchto ingrediencií sa skladali dva nádherné večery v Café galérii Čierna labuť na pražskom Poříčí, ktorá do seba nasiala prvé divácke potlesky, nadšené hvízdania, prvé romantické chvíľky s pohárikom v ruke na terase vo výške ôsmeho poschodia nad veselo rozžiarenou Prahou, prvé tóny hudby, prvé pocity priateľskej pohody, prvé chvíľky spomalenia cválajúceho času. Tak znenazdajky a nenápadne sa v piatok a v sobotu, štrnásteho a pätnásteho septembra, zmenila pôvodná galéria na Café Teáter, v ktorom sa budeme odteraz stretávať s komornými predstaveniami ČeskoSlovenskej scény, produkovanej Chamber Prague a Slovensko-českým klubom.

Oba večery sa objavili v slávnostnom šate, ktorý im navliekli nielen organizátori pestrého programu na čele s umeleckým riaditeľom scény Petrom Serge Butkom (hudobníkom pod vedením Jiřího Kadeřábka hneď akosi samozrejme prischol názov "Čierne labute"), ale i zaujímavých hostí. Piatkový večer sa podľa jeho vlastných slov stal príjemným a nezvykle oddychovým aj pre veľvyslanca SR v Prahe Ladislava Balleka, ktorý v divadelnej kaviarni posedel spolu s manželkou. Priznal sa, že je vlastne kaviarenský typ a pri káve, cigarete a dobrej hudbe si vskutku rád vychutnáva pohodu. A aj keď ho Peter Butko zaskočil netradičnou otázkou, čo v ňom evokuje "čierna labuť", nestratil svoju povestnú výrečnosť, ani dobrú náladu a stal sa prvým krstným otcom tohto romantického a moderného priestoru. Tým druhým bol Ľubomír Feldek, básnik, dramatik, prekladateľ, spisovateľ, ktorý nové divadelné priestory oslovil vlastným prekladom jedného Shakespearovho sonetu. Nuž, a kto pozná Ľuba Feldeka, dobre vie, že to nebolo zďaleka všetko, čo úvodnému večeru daroval. Umenie dávať dobrú náladu sa, žiaľ, nedá naučiť, to musí byť v človeku bytostne zakorenené. Ide o šťastie, ktoré nevlastní každý... Aby však muži neboli v priveľkej prevahe, sekundovala im aj "krstná mama" - herečka Ljuba Skořepová, s ktorou pred časom pripravili protagonisti ČeskoSlovenskej scény večer nazvaný podľa jej ostatnej knihy "Nebe, peklo ráj", a ktorá sa do Café teátru vždy rada vracia. Hostia sobotného večera boli podstatne mladších ročníkov (nevynímajúc stále duchom mladého Ľuba Feldeka) - boli to tri známe mladé české herečky, ktoré boli v minulosti tiež tak či onak s týmto divadelným projektom spojené. Kristýna Frejová, Tatiana Vilhelmová a Zuzana Stivínová prinieli do Café Teátru dobrú náladu a v prípade posledne menovanej i výborné pesničky. Piesne napokon zneli celými večerami a predstavili nám netradične otextované známe francúzske i iné šansóny, ktoré prebásnili takí poeti ako Ľubomír Feldek, Egon Bondy, Pavol Kopta, či Bulat Okudžava...

Krásou predstavení v Café Teátri je aj to, že po ukončení oficiálneho programu sa nemusia návštevníci hneď rozísť do svojich domovov, môžu naďalej sedieť a popíjať lahodné moky (v tomto prípade, ako napokon celú budúcu sezónu, mohli a budú môcť vďaka sponzorom ochutnať vynikajúce francúzske vína a tiež originálny slovenský likér Demänovku), počúvať hudbu, ba dokonca, ak majú chuť i sami si s kapelou zaspievať, či zapreludovať, vystúpiť s čímkoľvek, čo by mohlo ostatných pobaviť či potešiť. Tohto práva napokon využil i Ľubomír Feldek, ktorý druhý večer ako bonus zarecitoval divákom svoj vlastný preklad veľmi "hviezdičkového" diela neznámeho ruského autora (a aj keď by do do neho nikto nepovedal - údajne Puškina). Zábava nebrala po oba večery konca a to by vari napokon bolo to najkrajšie, čo by sme mohli novým priestorom Café Teátru popriať. Aby sa ľudské teplo, ktoré roziskrilo jeho priestory, v nich usadilo natrvalo. Je ho medzi nami stále veľmi málo... Možno aj preto som presvedčená, že ešte dlho v nás všetkých rezonovali slová z piesne Bulata Okudžavu, ktorú "Čierne labute" zaspievali na záver oboch večerov v originále, teda po rusky: "Poďme sa priateľ priateľom nadchýňať, vzletných slov sa netreba obávať. Nebojte sa hovoriť jeden druhému komplimenty, veď práve to sú v živote šťastné momenty..."

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah