SLOVENSKÉ DOTYKY
 

MUŽ SO STÁLOU TÚŽBOU PO SEBAZDOKONAĽOVANÍ

mjr. Mgr. Jozef Lipták

"Teto! Prosím vás, nepodala by ste nám ten zelený míček? Promiňte, spadl nám do vaší zahrady..." Samozrejme, ochotne som loptičku deťom prehodila. A keď už slovo dalo slovo, dozvedela som sa, že aj rodičia jedného z hrajúcich sa dievčat sú Slováci a otecko vraj pracuje vo väznici. Nuž takto - celkom náhodou - som sa zoznámila s majorom Mgr. Jozefom Liptákom.

Narodil pred tridsiatimi siedmimi rokmi vo východoslovenskej obci Pečovská Nová Ves ako najmladší z piatich detí robotníka-železničiara. Keď už bolo aktuálne zvoliť si povolanie, po vzore strýka sa rozhodol, že bude rušňovodičom. Zvolil si SOU železničné, ktoré aj úspešne ukončil maturitou. Potom rok pracoval v prešovskom Rušňovom depe, kam sa hodlal po vojenčine vrátiť. V živote to už však tak býva, že nie každý plán, i keď sa javí ako logický a reálny, sa človeku splní...

Jozef si dva roky základnej vojenskej služby odkrútil v Čechách, v Kladne. Vtedy boli celkom prirodzeným javom nábory mladých ľudí do kľúčových profesií a kandidát na rušňovodiča načisto podľahol propagácii predstaviteľa českej väzenskej služby. A tak v auguste 1987 nastúpil do práce už ako príslušník Zboru nápravnej výchovy ČSR vo Vinařiciach (v januári 1993 premenovanej na Väzenskú službu ČR). Aby pre toto zaradenie získal i odborné teoretické znalosti, prihlásil sa na Palackého univerzitu v Olomouci a vybral si adekvátnu aprobáciu - špeciálnu pedagogiku pre pracovníkov nápravných zariadení. Keďže usilovnosť a dôslednosť, ktoré Jozef dostal do vienka od rodičov, boli jeho dominantnými vlastnosťami, i pri plnení náročných úloh v zamestnaní univerzitu úspešne ukončil, a to v bakalárskom študijnom programe. V túžbe po ďalšom vzdelávaní sa onedlho nato prihlásil na brniansku Masarykovu univerzitu, na odbor špeciálna pedagogika pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť. A tento magisterský študijný program ukončil s červeným diplomom.

Už ôsmy pracovný postup

Bez zveličovania možno konštatovať, že Jozef Lipták za tých pätnásť rokov, čo pracuje vo Vinařiciach, sa po teoretickej i praktickej stránke stal skutočným odborníkom na väzenskú službu. V tomto roku je už na ôsmom funkčnom postupe. Iba pre ilustráciu: prvý rok bol strážnym, dva roky dozorcom, potom po tri roky odpracoval vo funkcii vedúceho zmeny dozorcov a ako vychovávateľ, ďalej to bola takmer celoročná práca špeciálneho pedagóga, tri roky bol zástupcom vedúceho oddelenia pre výkon trestu a od roku 2000 do februára 2002 zastával funkciu vrchného inšpektora eskortnej zmeny. Jeho súčasné pracovné zaradenie má názov lektor-inštruktor pre vzdelávanie, čo prakticky znamená, že vedie a organizuje každodennú prácu novonastúpených príslušníkov väzenskej služby. "Je takým takmer ich duchovným otcom, na ktorého sa vždy obracajú," odznelo v kancelárii riaditeľa väznice Bohdana Vrbu. "Je zodpovedný, usilovný, kreatívny a rozvážny. Vždy a vo všetkom sa dá na neho spoľahnúť."

A čo si o Jozefovi myslí jeho kolega, vedúci oddelenia väzenskej stráže major Petr Hora, ktorý s ním pracuje od samého začiatku: "Jozef má vlastnosti, ktoré treba obdivovať. Je to pracovitosť, šikovnosť a cieľavedomosť. Vždy mu ide o to, aby sa úlohy plnili kvalitne a načas a je pritom nekompromisný, no úprimný a kamarátsky. Čo na srdci, to na jazyku - aj to je pre neho charakteristické a pravda je, že občas mu to spôsobuje aj menšie problémy u spolupracovníkov."

V medailóne Jozefa Liptáka nemôže chýbať stať o jeho mimopracovných aktivitách, ktorým sa venuje v záujme svojho odborného rastu a ďalšieho vzdelávania. Spomeňme aspoň niektoré špeciálne kurzy, ktoré absolvoval v posledných rokoch. Je to napríklad kurz sebaobrany a boja zblízka, ktorý ho oprávňuje zastávať funkciu inštruktora v tomto odbore, ďalej sociálno-psychologický výcvik ako súčasť učebného plánu bakalárskeho štúdia PdF UP v Olomouci a v medzinárodnom stredisku kurz integrovanej psychoterapie. Roky je čestným darcom krvi - v týchto dňoch ju daroval už po tridsiaty šiesty raz. Major Lipták je aj členom redakčnej rady časopisu České vězeňství, kde je zároveň aj prispievateľom.

Starostlivý otec rodiny

Aj manželka Jozefa Liptáka - pani Alžbeta - pochádza z východného Slovenska, z obce Krivany. Bola to študenstká láska - aj ona navštevovala SOU pre železničiarov, nechodila však do tej istej triedy a aj odbor si vybrala iný. Ako mladomanželia sa presťahovali do Kladna a zostali tu už natrvalo. Aj pani Liptáková pracuje vo vinařickom nápravnom zariadení - je tu správnou referentkou. Spolu odchádzajú do práce, spolu sa vracajú domov, rovnakou mierou sa venujú deťom - siedmačke Monike a druhákovi na kladianskej Stavebnej priemyslovke Ľubomírovi.

Z uvedeného vyplýva, že Jozef Lipták voľným časom príliš neoplýva a keď si ho predsa len nájde, venuje ho rodine, vychádzkam a výletom s deťmi, pri ktorých im na príkladoch približuje životné pravdy. "Učí nás, že vždy a pri každej príležitosti máme rozmýšľať, konať čestne, i keď by to znamenalo, že sme v nevýhode," hovorí Monika a s úsmevom dodáva, že otec by to azda nemusel až tak často opakovať. Jeho koníčky sú inak celkom prozaické. Rád má "kutilské" chlapské práce, kosenie trávy okolo činžiaka a iné činnosti v záhrade. Pritom si však nezabudne "ukradnúť" čas aj na šport. V obľube má beh na dlhé trate, plávanie a cvičenie v posilovni.

Na záver ešte azda aktuálny pohľad na pracovisko majora Liptáka, aby sme ho čitateľom viac priblížili. Trest si tu odpykáva zhruba 900 mužov, zamestnancov má väznica takmer 400, čosi nad 200 je z toho príslušníkov väzenskej stráže, teda uniformovaných pracovníkov. Zamestnanie má iba 13 % odsúdených a aj kvôli tomu sa vedenie tohto zariadenia maximálne snaží o to, aby mali pravidelnú činnosť v rozličných športových a iných záujmových a umeleckých krúžkoch, no najmä vo vzdelávacích kurzoch. Pre túto činnosť sa i vďaka nedávnej prestavbe a prístavbe v areáli zariadenia skvalitnili podmienky. Vo Vinařiciach majú bohatú knižnicu - obsahuje vyše 8000 zväzkov, avšak veľkému záujmu sa, žiaľ, neteší. Skôr medzi odsúdencami letia "sladké romány" o láske a zrade, prinášené ich návštevami.

Táto väznica ochotne poskytla pomoc záplavami sužovanej Prahe - zapožičala nákladné auto a šesťdesiatim odsúdencom z väzníc v Kouřime, Opave a Znojme poskytla na dva týždne ubytovanie. Spolu s tunajšími väzňami sa podieľali na likvidácii škôd v Karlíne - z exekučných skladov vynášali poničené predmety a príslušníci väzenskej služby zasa pomáhali polícii ako členovia hliadok. Aj jedna z tunajších psychologičiek vypomáhala v hlavnom meste - v jeho evakuačných centrách. A že zamestnanci z Vinaříc prispievali povodňou postihnutým finančnou zbierkou, je len samozrejmou vecou.

JOLANA KOLNÍKOVÁ


Zpět na obsah