SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PROTI "DOHODE O PODMIENKACH DOČASNÉHO POBYTU SOVIETSKYCH VOJSK"

K 35. výročiu hlasovania

Parlament v roku 1968

Budova Národného zhromaždenia v Prahe, ktorú si väčšina čitateľov pamätá ako budovu federálneho parlamentu, kde dnes zatiaľ sídli rozhlasová stanica Slobodná Európa, prechádzala od roku 1967 rozsiahlou prestavbou. Poslanci, ktorí boli zvolení do Národného zhromaždenia v roku 1964, zasadali v priestoroch vtedajšieho Národného výboru hlavného mesta Prahy. Od januára 1968 sa plenárne zasadania konali v Španielskej sále Pražského hradu s výnimkou 1. a 2. časti 26. schôdze, ktorá sa konala na Senovážnom námestí a 27. schôdze zo dňa 18. októbra, ktorá bola v priestoroch národného výboru na dnešnom Mariánskom námestí. Sídlo predsedníctva a aparátu Národného zhromaždenia bolo v niekdajšom "Cukrpaláci" na Senovážnom námestí, kde im bola vyhradená menšia časť prízemia, prvé a druhé poschodie. V parlamente z celkového počtu 300 mandátov si KSČ naďalej ponechala 75 percent. Za takejto situácie bolo len ťažko možno očakávať podstatnejšie zmeny, pokiaľ by podnety k nim neprišli priamo z centra politickej moci. Napriek tomu sa v rokoch 1964-1967 na pôde predsedníctva NZ alebo v zahraničnom a kultúrnom výbore začali ozývať prvé reformne orientované hlasy, ktoré získavali na intenzite úmerne tomu, ako sa menila spoločenská klíma.

Parlament v čase Pražskej jari

V súvislosti s politickým vývojom po januári 1968 bola 18. apríla 1968 prevedená rekonštrukcia predsedníctva Národného zhromaždenia. Za nového predsedu parlamentu bol zvolený Josef Smrkovský. To, že z 256 prítomných poslancov sa v tajných voľbách proti nemu vyslovilo 68, naznačovalo, že jeho postavenie nebude jednoduché. Za prvého podpredsedu zvolili slovenského poslanca Jozefa Valu, ďalší slovenský podpredseda bol Andrej Žiak za Stranu slovenskej obrody. Posledná schôdza, ktorou sa skončilo jarné zasadanie Národného zhromaždenia, sa konala 10. júla 1968, a boli na ňom zvolení členovia Českej národnej rady. Znovu sa mal parlament zísť k plenárnemu rokovaniu po zvolaní jesenného zasadania prezidentom republiky začiatkom septembra. Posledná schôdza Predsedníctva Národného zhromaždenia pred dramatickými augustovými udalosťami sa konala 26. júla.

August 1968

Vo vyhlásení predsedníctva ÚV KSČ vysielanom v stredu 21. augusta 1968 krátko po polnoci sa hovorilo: "Ústavnými činiteľmi sa okamžite zvoláva zasadanie Národného zhromaždenia". Na základe doterajších poznatkov možno predpokladať, že s týmto zámerom bol oboznámený aj prezident republiky. Podľa ústavy bola nutná k začiatku činnosti pléna Národného zhromaždenia jeho písomná výzva. Prezident musel zvolať jesenné zasadanie, aby parlament mohol začať riadnu činnosť. Predsedníctvo Národného zhromaždenia pracovalo bez prerušenia. Jozef Smrkovský pred svojim internovaním a deportáciou nebol zvolaním pléna parlamentu nadšený a vyjadril obavu, aby poslanci zhromaždení k rokovaniu neboli okupačnými vojskami zaistení. Predsedníctvo Národného zhromaždenia sa v ranných hodinách 21. augusta zišlo na svojej 85. schôdzi, ktorá potom trvala plných osem dní. Prvým uznesením bol ostrý protest proti vstupu cudzích vojsk na naše územie. V podvečer 21. augusta poslal prezident do parlamentu písomné zvolanie Národného zhromaždenia, aby aj v týchto podmienkach všetko formálne zodpovedalo ústave. Národné zhromaždenie v dňoch 21.- 28. augusta 1968 ako jediný štátny orgán fungovalo napriek mimoriadne komplikovaným podmienkam, aj keď jeho predseda bol odvlečený. Zasadali predsedníctvo parlamentu, výbory, plénum. Nesplnili sa očakávané predpoklady sovietskeho vedenia, že parlament bude legalizovať prítomnosť intervenčných vojsk.

Po návrate z Moskvy

Po návrate československých predstaviteľov z Moskvy, pri vítaní Smrkovského povedal Jozef Valo: "Myslím, že môžeme smelo prehlásiť, že sme sa chovali čestne, tak ako nám to prikázal náš národ". Smrkovský vtedy vo svojom prejave k poslancom nič konkrétne k obsahu moskovského protokolu nepovedal, rýchlo musel odísť na zasadnutie predsedníctva ÚV KSČ. Popoludní odkázal poslancom, že nemôže na schôdzu prísť a aby sa rozišli. Poslanci si dňa 28. augusta vynútili pokračovanie schôdze parlamentu, na ktoré prišiel referovať predseda NZ Jozef Smrkovský. Neskôr mu to vyčítali, že ešte pred zasadnutím pléna ÚV KSČ všeličo prezradil. Parlament v tejto situácii bol stále radikálnejší ako vláda, lebo v parlamentných dokumentoch sa hovorilo o okupácii, čo už vo vládnych dokumentoch nebolo. Smrkovský sám povedal, že ho premiér Černík požiadal, aby sa tieto ostré slová nepoužívali, ale poslanci Šorm, Macek a Poledňák hovorili, že sú to slová, ktoré vystihujú realitu. Po tejto schôdzi sa poslanci rozišli do svojich obvodov s tým, že keď vláda predloží návrh konkrétnych opatrení, ku ktorým sa v Moskve československá delegácia zaviazala, budú zvolaní a tým bude ukončená 26. schôdza parlamentu. Predpokladalo sa, že prezident, ktorý odišiel do Moskvy na rokovania s vedomím parlamentu, predloží o nich parlamentu správu. Medzitým uplynuli dva týždne. Plenárne zasadnutie bolo zvolané na 13. septembra. Tri dni predtým, 10. septembra, mali spoločné zasadnutie poslanecké kluby, kde ako referent vystúpil tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář. Vo svojom prejave k poslancom, ktorí počas augustového týždňa v mimoriadne komplikovaných podmienkach zasadali a správali sa veľmi statočne, hovoril veľmi autoritatívne. Dal poslancom najavo, že sa uzavreli definitívne politické aktivity parlamentu a úloha parlamentu bude teraz spočívať v pasívnom prijímaní návrhov, lebo politické záležitosti a záväzky z Moskvy berie plne na seba vláda.

Na ÚV KSČ panovala rozpoltená situácia, lebo konzervatívna časť aparátu sa snažila vyvíjať iniciatívu, časť reformistov bola ochromená a tí ďalší si už stačili spočítať, ako to asi dopadne. Plenárne zasadnutie parlamentu 13. septembra si vypočulo Černíkove nové vládne prehlásenie, kde už bolo všetko určené a zavedená cenzúra. Prezident Svoboda sa vo svojom prejave k parlamentu chválil, ako zabránil krvipreliatiu.

Predsedníctvo parlamentu si ešte vyžiadalo od všetkých poslancov miestoprísažné vyhlásenie, že nepozvali cudzie vojská. Toto vyhlásenie podpísali všetci poslanci vrátane Vasila Biľaka, Aloisa Indru a Drahomíra Koldera. Od parlamentu sa očakávalo, že schváli niektoré legislatívne opatrenia a potom bude pracovať na zákone o federácii, ktorého príprava veľmi meškala. Tým sa 26. schôdza parlamentu skončila a aj akékoľvek šance parlamentu niečo politicky ovplyvniť.

V polovici septembra si vládne kruhy mysleli, že je to úspech, keď sa armády štyroch krajín stiahnu a ostanú tu len sovietske vojská. Na stave veci sa nič nezmenilo, lebo princíp okupácie zostal.

Dohoda o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk

Vlastný text "Dohody o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk" predložila vláda. Text zmluvy a jednotlivé prílohy sa dostali do rúk poslancom až posledný deň pred plenárnym rokovaním, dňa 17. októbra 1968. Boli to prísne tajné materiály a poslanci sa mohli s nimi zoznámiť len v uzatvorenom priestore. Na jednej strane počúvali vyhrážky čo by sa mohlo stať, ak by zmluvu neschválili, hovorilo sa len o krvi a krviprelievaní, na druhej strane prísľuby, čo všetko dostaneme, keď "dohoda" bude schválená. Viac železnej rudy, ropy a zemného plynu. Atmosféru zastrašovania ovplyvnil aj príchod maršála Grečka do Prahy, aby viac-menej dozrel na hlasovanie. 17. októbra, keď sa "dohoda" prerokovávala na pôde komunistického poslaneckého klubu a referoval o nej Oldřich Černík, ozval sa proti nej ešte rad ľudí. Veľké výhrady k "dohode" mala Gertruda Sekaninová-Čakrtová a ďalší poslanci najmä zo zahraničného výboru, kde boli členmi František Kriegel, František Vodsloň, Božena Fuková a potom členovia kultúrneho výboru parlamentu. To boli dve miesta, kde boli najviac proti zmluve a jej poňatiu. Ešte pred plenárnym zasadaním bola snaha zvládnuť týchto poslancov. Snažil sa o to aj Josef Smrkovský, ktorý sa obával represálií. Dokonca pristúpil v klube aj ku skúšobnému hlasovaniu. Politické vedenie nevidelo východisko v tom, že by bolo možné zmluvu neschváliť a tým československú pozíciu vylepšiť. Rokovanie o "dohode" prebehlo 18. októbra 1968 popoludní. Nie všetci poslanci z počtu 228, ktorí sa zapísali do prezenčnej listiny, boli prítomní aj pri hlasovaní. To je prípad aj generála Prchlíka, o ktorom sa neskôr hovorilo, že hlasoval proti prijatiu zmluvy. Václav Prchlík odišiel zo sály pred hlasovaním. Pri rokovaní o "dohode" s pozmeňovacím návrhom vystúpila Gertruda Sekaninová-Čakrtová, ale jej návrh bol odmietnutý. Poslankyňa Marie Miková hovorila o množstve rezolúcii, ktoré parlament dostal a ktoré obsahovali žiadosti, aby parlament zmluvu neschválil. Lenže poslanci už túto odvahu nemali. Okrem Gertrudy Sekaninovej-Čakrtovej proti "dohode" hovorila ešte poslankyňa dr. Sachsová. Spravodajcom k návrhu "dohody" bol Jan Němec, ktorý sa neskôr stal českým ministrom spravodlivosti, ďalej bývalý minister zahraničných vecí Václav David a poslanec zo Zlína Vincent Červinka. Proti prijatiu "dohody" hlasovali štyria poslanci a ďalší desiati sa hlasovania zdržali. Tí štyria statoční poslanci boli: František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Slovenka Ing. Božena Fuková. "Dohoda" bola schválená v prítomnosti prezidenta Svobodu. Keď poslanci vychádzali po hlasovaní z budovy Novej radnice smerom k Technickej knižnici, pred budovou stáli davy ľudí a tam sa ozvalo prvýkrát "fuj" aj na adresu prezidenta Svobodu. Ešte k niektorým tradovaným mýtom hlasovania. Dnešný predseda Senátu Petr Pithart vydal v roku 1980 pod pseudonymom J. Sládeček v Kolíne nad Rýnom vo vydavateľstve Index kritickú štúdiu o reformnom procese "Osmašedesátý". V nej na strane 206 uvádza omylom ako štvrtého hlasujúceho proti Dohode nie Ing. Boženu Fukovú, ale generála Václava Prchlíka. Tento omyl prevzal historik a publicista Jiří Vančura v knihe "Naděje a zklamání" (Mladá fronta, Praha 1990), a obsahujú ho aj "Paměti" bývalého ministra zahraničných vecí Pražskej jari Jiřího Hájka.


Príbeh Boženy Fukovej

Ing. Božena Fuková je ročník 1935. Ako dievča z roľníckej rodiny mala zo začiatku problémy dostať sa na štúdiá, ale neskôr s úspechom absolvovala Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Spoločenský pohyb začiatku šesťdesiatych rokov ju priviedol k angažovanosti vo verejnom živote a k predstave, že dianie je treba aktívne ovplyvňovať. Ako dvadsaťdeväťročná bola zvolená za poslankyňu do Národného zhromaždenia. Bola aktívna, mladá, vysokoškoláčka. Všetko to boli vlastnosti, ktoré sa hodili do potrebnej kvóty, keď sa zostavovala kandidátka do Národného zhromaždenia. Jej volebný obvod bol v Stredoslovenskom kraji, od Banskej Bystrice po Brezno. Tá časť Horehronia, kde sú Poniky, Slovenská Ľupča, Nemecká, Ľubietová. Švermove železiarne v Podbrezovej, alebo Strojárne v Piesku boli miesta, kam chodila za svojimi voličmi. Od l. januára 1967 prešla pracovať do Prahy, do Inštitútu riadenia, kde sa pracovalo na realizácii Šikových ekonomických reforiem. Veľmi na ňu vplývali jej starší kolegovia v zahraničnom výbore, ktorého sa stala členkou. Najmä Gertruda Sekaninová-Čakrtová, František Kriegel a Andrej Žiak. V augustových dňoch 1968 strávila sedem dní a šesť nocí v budove parlamentu, ktorý vtedy bol jedinou ústavnou permanentne fungujúcou inštitúciou. V tých dňoch sa nielen podieľala na práci výborov, ktorých bola členkou, ale poskytla viacero rozhovorov pre rozhlas i tlač. Malo to veľký význam pre podporu morálky obyvateľstva. Už predtým, ako protagonistka Pražskej jari, patrila k tým poslancom, ktorí hlasovali za zrušenie cenzúry. Úloha parlamentu v období Pražskej jari je do dnešných dní nedocenená. Na spoločnom zasadnutí ústavnoprávneho výboru, zahraničného výboru a brannobezpečnostného výboru 17. októbra 1968 Božena Fuková analyzovala situáciu po príchode vojsk a poukázala na jej spoločenský dopad. Nazvala vstup vojsk aktom agresie a priamo obvinila Brežneva a sovietske vedenie z pošliapania práva a zneuctenia pamiatky tých, ktorí padli za oslobodenie Československa. Od svojho hlasovania proti prijatiu "dohody" o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk mala sťažený kontakt so svojimi voličmi na Slovensku. Vtedajší vedúci tajomník KSS Stredoslovenského kraja Vladimír Pirošík jej odkázal, že nemá chodiť do svojho volebného obvodu, lebo jej nemôžu zaručiť bezpečnosť. Takmer na rok bola 16. októbra 1969 bola zbavená mandátu. Okamžite dostala hodinovú výpoveď z Inštitútu riadenia. Ďalšie zamestnanie hľadala asi na 70 miestach. Po dlhšom čase začala pracovať v Labore Praha, kde 15 rokov pôsobila najprv ako účtovníčka a potom v zásobovaní a odbyte. Od roku 1987 sa stala referentkou informačnej sústavy v Tesle - Vákuová technika Praha. V januári 1990 ju kooptovali do federálneho parlamentu. V marci 1990 sa stala členkou komisie, vedenej lidoveckým poslancom Josefom Mackom a jeho zástupcom Michaelom Kocábom, ktorá dozerala na odchod sovietskych vojsk z Československa. Až do odchodu na dôchodok bola zamestnaná na českom ministerstve zahraničných vecí.

Všetci štyria poslanci, ktorí hlasovali proti "Dohode o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk", boli statoční ľudia, ale treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že prví traja hlasovali proti "dohode" na základe svojich celoživotných politických skúseností. Ing. Božena Fuková mala vtedy tridsaťtri rokov a hlasovala na základe svojho hlbokého presvedčenia. Vedela, že ju hlasovanie bude stáť pracovnú kariéru, skomplikuje jej život, v roku 1968 mala štvorročnú dcérku, ale nemohla sa, ako mi povedala, rozhodnúť inak. S plným vedomím sa rozhodla pre život v pravde. Manžela novinára tiež vyhodili zo zamestnania. Za celé obdobie normalizácie, aj keď boli na ňu vyvíjané rôzne tlaky, neodvolala a nevysvetľovala svoj postoj pri hlasovaní. Až do smrti Gertrudy Sekaninovej-Čakrtovej a Františka Kriegla s nimi udržiavala priateľský styk. Silu jej dodávala rodinná výchova a pevná evanjelická viera. Často sa len raz v živote naskytne príležitosť ukázať, kam človek patrí, aké je jeho zmýšľanie a svoju vierohodnosť dokázať aj činom, za ktorý nesie celoživotné následky. Taká je aj Ing. Božena Fuková, ktorá nikdy v živote neoľutovala svoje rozhodnutie hlasovať proti "dohode" o pobyte vojsk. Dnes žije Ing. Fuková ako dôchodkyňa v Prahe, obklopená rodinou. Po rozdelení Československa má české aj slovenské štátne občianstvo a zaujíma sa naďalej o vývoj v obidvoch krajinách. Spolu s manželom pomáha pri výchove vnučky. Za jej statočný postoj, v ktorom ako jediný slovenský poslanec vtedajšieho parlamentu konkrétnym činom preukázala, čo si myslí o sovietskej intervencii, jej patrí česť a úcta nás všetkých.

VOJTECH ČELKO


Zpět na obsah