SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ČESKOSLOVENSKÝ ČERVENÝ KRÍŽ V EXILE

Svedectvo krajanských novín

Kto z čitateľov niečo vie o dejinách Československého červeného kríža, založeného v roku 1919, asi sa domnieva, že neprežil 20 rokov predmníchovského Československa. Skutočnosť však bola iná: ČSČK ešte aj začiatkom roku 1939 organizoval zdravotnú akciu na pomoc utečencom pred hitlerovským násilím a zmierňoval ich utrpenie z darov amerického, britského, francúzskeho, juhoslovanského a švajčiarskeho ČK, amerického výboru pre pomoc Československu, fondu starostu Londýna a ďalších darcov z rôznych častí sveta.

Teror proti humanite

Až po 15. marci 1939, teda po okupácii Čiech a Moravy, protektorátne úrady zakázali v názve Červeného kríža používať slovo Československý. Vo výročnej správe za posledný mierový rok začína diel nadpísaný Slovensko a Karpatská Ukrajina vetami: "V roce 1938 pracovaly ještě plně slovenská divise Červeného kříže a divise pro Karpatskou Ukrajinu. Koncem roku 1938 byl zřízen usnesením výkonného výboru ve funkci Shromáždění delegátů Slovenský Červený kříž. Události na počátku roku 1939, zřízení Slovenského státu a zábor Karpatské Ukrajiny Maďarskem přetrhly organisační spojení se Společností Červeného kříže v Praze..."

Na území Protektorátu Čechy a Morava došlo k faktickej likvidácii humanitárnej organizácie dňa 5. augusta 1940, keď gestapo s nemeckou kriminálnou políciou obsadilo budovu jej ústredia, zabavilo celý majetok, zapečatilo miestnosti a rozpustilo aj všetky miestne spolky. Mnohí funkcionári už boli uväznení a pracovníci sa ocitli na dlažbe.

Znovuzrodenie

Akonáhle sa zvesť o tomto násilnom kroku okupantov rozletela do sveta, rozhodol prezident Edvard Beneš v septembri o ustanovení ČSČK v Londýne, ktorý sa bez otáľania ujal práce v prospech našich občanov, bojujúcich v spojeneckých armádach, ale aj ďalších Čechov a Slovákov, ktorí museli pred fašistickým terorom opustiť svoju vlasť.

"Naša Spoločnosť ČSČK v zahraničí má leví podiel na tom, že sa celý svet tak dozvedel o našom národe českom a slovenskom, a je len prirodzené, že sme v zahraničí vystupovali naprosto jednotne ako Československý červený kríž," napísal vo svojich pamätiach jeho prvý podpredseda, kpt. PhMr. Vladimír Žuffa.

Napriek likvidácii organizácie v Protektoráte a jej transformácii na Slovensku dobrovoľní pracovníci a sestry aj naďalej uplatňovali zásady ČSČK poskytovaním pomoci hladujúcim, ošetrovaním ranených a chorých, napomáhaním aktívnym účastníkom odboja i priamou účasťou v boji za slobodu. Často za veľmi ťažkých podmienok plnili pôvodné poslanie svojej humanitárnej organizácie - ošetrovateľskú a samaritánsku činnosť, ktorá vyžadovala výcvik dostatočného počtu žien a mužov pre službu dobrovoľných sestier a samaritánov. To prebiehalo pod vedením kvalifikovaných lektorov, ktorých zbor vznikol v roku 1941 zásluhou prof. MUDr. Konštantína Čárskeho a mjr. MUDr. Štefana Darvaša.

Neznáma kapitola

Detailné informácie o ČSČK v exile sa nezachovali ani v Prahe, ani v Bratislave. Neočakávane sme ich objavili v pozostalosti slovenského typografa a novinára, niekdajšieho funkcionára odborov na Slovensku Dezidera Benaua, ktorý v rokoch 2. svetovej vojny redigoval krajanské noviny NewYorkský Denník. V dňoch 6., 7. a 10. apríla 1945 v nich uverejnil reportážny seriál Nástupište na Temži, ktorý - hoci bol určený krajanom v Amerike - je dnes nenahraditeľným dobovým svedectvom o činnosti nášho ČSČK v zahraničí. Riport začína lyricky:

"V deň, kedy píšem tieto riadky, oslobodzuje Červená armáda Malacky. Je to požehnaný kraj s prívetivým, pohostinným obyvateľstvom. Aj v Londýne som spomínal na dobré obedy u malackého starostu Jozefa Obselku, na výborné jedlo u predsedu odborových únií Mateja Trenčanského a u iných starých priateľov v Malackách....najmä 20. februára v reštaurácii p. Bosáka. Londýnsky Bosák ma ubezpečil, že si uňho pochutnám ako v jeho domovine, v Malackách. A nepreháňal."

Novinára pozval do slovenskej reštaurácie úradujúci predseda ČSČK brig. generál J. Slezák. Pri dobrej večeri mu poskytol dôkladnú informáciu o všetkom, čo organizácia robí, ale aj v čom ráta s pomocou amerických krajanov. D. Benau sa dozvedel, že za vojny sa organizácia tak ako Červený kríž iných národov venuje v prvom rade vojakom našej zahraničnej armády. Aj z prostriedkov, ktoré dostáva, vydáva najviac na zdravotnú starostlivosť o nich.

Mnohorakosť pomoci

Išlo jednak o kolektívne potreby armády ako napríklad udržovanie zdravotnej služby u vojenských formácií, nákup liečiv, ambulancií a podobne, jednak o individuálne potreby chorých a ranených príslušníkov nášho letectva a pozemnej armády, ktorých pravidelne navštevujú zástupcovia ČK a snažia sa spríjemniť ich situáciu balíčkami, knihami a inými darmi. Takúto činnosť vyvíjal v rade štátov: vo Veľkej Británii, v Sovietskom zväze, vo Francúzsku a v poslednom čase už aj v oslobodených častiach republiky.

ČSČK nezanedbával svoje povinnosti ani voči civilným občanom Československa. Novinár upozornil, že na jeho starostlivosť sú odkázaní najviac utečenci. "Udalosti rozprášili Čechov a Slovákov po všetkých svetadieloch. Treba podporovať núdznych na britských ostrovoch a v Rusku, ale aj vo Francúzsku, ba ešte aj v Afrike..."

Návštevnú službu v nemocniciach a balíčky, ktoré posielali každý druhý týždeň, mal na starosti kultúrny odbor. Sociálny odbor skúmal sociálne problémy našich občanov a určoval potrebu a formu pomoci, zároveň sa staral o tehotné a deti, poskytoval ošatenie a výbavičky, aj príspevok na kočiar. "Ošetrovateľský odbor vedie školenie a výcvik dobrovoľných ošetrovateliek. Bude ich treba v oslobodenej republike!" píše D. Benau a dodáva, že úspešné absolventky kurzov sú potom prideľované do anglických nemocníc, aby získali aj prax.

Keď padali bomby

Reportáž dokumentuje adresy sídla exilového ČSČK, respektíve troch budov, v ktorých mal svoje kancelárie, ambulatóriá a sklady. Nemecké nálety však nebrali ohľad na označenie červeného kríža v bielom poli: "Za všetky tie dlhé roky bombardovania neprihodilo sa nič ani jednej budove, v ktorej sa nachádzali čs. úrady alebo organizácie, len budova ČK bola už dvakrát zasiahnutá bombami...

Liečebná starostlivosť ČSČK v Londýne a všade inde, kde sa k nej prikročilo, je pravým požehnaním pre naše krajanské obce. V Londýne sa poskytne ošetrenie denne priemerne 140 pacientom. Mnohí z nich by zahynuli bez starostlivosti ČK."

Nezabudnuteľné osobnosti

Okrem gen. Slezáka, o ktorom napísal, že svoj úrad vykonáva s nevšednou láskou, vyzdvihol v reportáži predovšetkým čestnú predsedníčku ČSČK, manželku prezidenta Hanu Benešovú. "Zúčastňovala sa nielen porád, ale aj všetkých prác. Keď bolo treba, pomáhala aj pri balení zásielok. Veľký záujem prejavovala najmä o zdravotnú starostlivosť. Často sa radila s lekármi a ošetrovateľkami, ako by mohol Červený kríž zlepšiť svoju zdravotnú činnosť."

Slovenského novinára sprevádzal po ústredí ČSČK podpredseda ing. G. Kleinberg, ktorý sa mu venoval celé odpoludnie. Hovoril aj s podpredsedníčkou Marínou Paulínyovou, ktorú americkí krajania poznali z jej pobytu v Spojených štátoch. Požiadala ho, aby im tlmočil jej pozdravy a naznačila, že po vojne pricestuje do USA, aby na schôdzach zreferovala ako Červený kríž využil peniaze, ktoré dostával od Čechov a Slovákov v Amerike. Pri vzniku reportáže nik netušil, že táto slovenská sociálna pracovníčka sa po vojne, keď sa z emigrácie vracala do vlasti, stane obeťou leteckej havárie...

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah