SLOVENSKÉ DOTYKY
 

POETKA Z PRIBINOVHO MESTA

Drahomíra Pechočiaková

Ak dnes niekde poviete, že ľudia by sa mali mať radi, pomáhať si, s radosťou chodiť do zamestnania, pracovať bez ohľadu na čas a nežiadať za hodiny navyše odmenu, iba sa vám zasmejú a podaktorí si možno prstom ukážu na čelo. A predsa sú medzi nami i takí. Jednou z nich je aj Drahomíra Pechočiaková, riaditeľka Domu Matice slovenskej v Nitre.

Narodila sa tri mesiace po druhej svetovej vojne v Chrabranoch (okres Topoľčany) ako prvé zo štyroch detí rodičov - učiteľov. Detstvo, ktoré prežívala vlastne na školskom dvore, bolo veľmi šťastné. Zásluhu na tom mal najmä jej otec - riaditeľ školy a jeho odpoludňajšie a večerné "zamestnanie". V obci nacvičoval divadlá, viedol spevokol, pripravoval zborové recitácie a iné programy na slávnosti v obci. Ako dieťa to veľmi intenzívne vnímala a vždy chcela otcovi pritom pomáhať. Raz večer - mala čosi vyše dvanásť rokov - keď z okna triedy pozorovala jarnú prírodu, čosi ju vyhnalo von na lavičku. Tu pri mesačnom svite napísala niekoľko svojich prvých básničiek a v krátkom čase potom vytvorila do dvesto básní o tom, čo ju obklopuje. S týmto veľkým tajomstvom sa až o niekoľko rokov zdôverila kamarátke na gymnáziu. Tá jej zošit s veršami vychytila a bežala s ním za slovenčinárom. Drahuška - inak vždy tichá a vzorná študentka - profesorovi básne vytrhla z rúk a na toalete na márne kúsky všetky potrhala a spláchla. Bála se výsmechu spolužiakov.

Hlave rodiny dala prednosť

Už od útleho detstva hrávala v ochotníckom divadle, spievala, tancovala, deklamovala. Mala necelé tri roky, keď na Deň matiek recitovala a aby ju obecenstvo vôbec videlo, museli ju vyložiť na stôl. A keď ju ako Snehulienku mal udusiť otrávený náhrdelník, pretrhol sa jej, korálky padali na javisko, jej sa však podarilo začínajúci smiech prítomných rýchlo zmeniť na slzy účasti s trpiacou postavou. Ako žiačka ZŠ a neskôr i študentka gymnázia voľný čas venovala poznávaniu staršej i novej básnickej tvorby a jej súťažnému prednesu, v ktorom sa vždy prebojovala až do celoslovenského kola.

Sama síce obdivovala prácu rodičov - pedagógov, ale už od malička pri hrách na operáciu vždy opakovala, že ona bude pani doktorka. A to jej zostalo. Po maturite začala študovať na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Ako v strednej škole, i tu mala výborné výsledky, lenže prišiel koniec piateho semestra a to pre ňu znamenalo koniec štúdia, presnejšie, vtedy iba prerušenie. Dala prednosť rodine - čakala totiž dieťa a po prvom dieťati mala hneď aj druhé. Manželovi v tom čase ponúkli výborné miesto v komárňanských lodeniciach, s čím bolo spojené aj ubytovanie v garsónke. Mladej mamičke záležalo na tom, aby aspoň hlava rodiny profesionálne rástla, a tak sa jej sen o dokončení štúdia medicíny pomaly rozplýval. Rodina sa neskôr presťahovala do Nitry, kde vybudovali prvý slovenský plastikársky závod a perspektívnym pracovníkom prideľovali byty. V Plastike začala pracovať aj ona - najskôr bola plánovačkou a postupne prešla viacerými funkciami - až po majsterku vo výrobe. Potrebné odborné štúdium si k tomu, samozrejme, urobila v Gottwaldove (Zlíne). Po jeho absolvovaní sa jej narodilo tretie dieťa, tentoraz syn. Už nejaký čas si uvedomovala, že jej miesto je predsa len v oblasti kultúry, kde bude azda užitočnejšia, a tak potom celých dvadsať rokov pracovala v nitrianskom vlastivednom múzeu. Aj tu sa hneď spočiatku dala na odborné štúdium - na knihovníctvo a informatiku. Ako všetko, do čoho sa v živote pustila, i toto ukončila s úspechom.

Šéfovia Matice mali šťastnú ruku

V súčasnosti - už deviaty rok - zastáva Drahomíra Pechočiaková funkciu riaditeľky nitrianskeho Domu matice slovenskej. Od samého začiatku ho budovala po stránke koncepčnej, ekonomickej i personálnej. Dala sa do rekonštrukcie schátralého kultúrneho domu a rozšírenia jeho priestorov prístavbou. Vďaka jej koncepcii dnes už štvrtý rok slúži kultúrnym a spoločenským potrebám Nitranov a obyvateľov celého veľkého regiónu (kraja) vynovené, moderné zariadenie, v ktorom sa stretávajú milovníci literatúry, kultúry a umenia. Pri dome pracujú aj špeciálne kluby - šachový, malofutbalový, šermiarsky, ale i divadelný, hudobný, tanečný a klub pre seniorov. "Keď funkcionári Matice slovenskej v Martine rozhodovali, koho vybrať za riaditeľa nitrianskeho Domu MS, mali skutočne šťastnú ruku. Pani Pechočiaková sa od prvého dňa ukázala ako výborná organizátorka a naslovovzatá odborníčka, ktorá navyše to, čo robí, miluje a dokáže aj širokú verejnosť nadchnúť pre prácu v záujme národa. Nápaditosť, mimoriadna aktivita a osobná zodpovednosť ju dennodenne sprevádzajú v práci," tak sa o pani riaditeľke vyjadril publicista, člen Spolku slovenských spisovateľov z Nitry Anton Pažitný.

Hlavným adresátom činnosti tohto metodického centra pre okresy v regióne sú deti a mládež. Dom má za sebou plodnú spoluprácu so školami. Napríklad zdarma zásobuje knihami a učebnými pomôckami žiakov na jazykovo zmiešanom území. Aj so Spolkom slovenských spisovateľov - jeho nitrianskou pobočkou - má výbornú spoluprácu. Spisovateľom s určitým vzťahom k "mestu pod viničným vrchom" vo vlastnej réžii ročne vydá tri, občas i štyri publikácie. Vydáva aj vlastný mesačník Matičné zvesti.

Sama namiesto deviatich ľudí

Isteže, aj Matica, rovnako ako aj iné inštitúcie, šetrí finančnými prostriedkami a pre riaditeľku nitrianskeho domu to konkrétne znamená (od roku 1999), že ako jediná odborná pracovníčka musí robiť všetko sama - od šoférovania cez ekonomicko-hospodárske zabezpečovanie domu, prácu na počítači až po organizovanie samotnej kultúrno-výchovnej činnosti. "Keďže som pri reorganizácii z domu neodišla, je samozrejmé, že ma práca v ňom oberá takmer o všetok voľný čas. Faktom však je, že moja tunajšia práca je zároveň aj mojím koníčkom, neberiem ju ako povinnosť, ale ako predmet môjho neutuchajúceho záujmu. Isteže, mnohokrát pracujem do neskorej noci a naozaj by sa to nedalo, keby to nebolo zároveň aj mojím hobby. Rok po revolúcii mi zomrel manžel, deti majú svoje rodiny a ja sa teda naplno môžem venovať práci, ktorú mám rada," s úsmevom hovorí paní Pechočiaková.

Poézia opäť až po štyroch a pol desaťročiach

Najradšej oddychuje pani Pechočiaková pri dobrej hudbe alebo pri knihe, no niekedy i tak, že vezme pero a napíše zo dva - tri fejtóny, úvahy či iný drobný útvar, ktorými zásobuje viaceré časopisy. Ak sa jej náhodou trafí voľný víkend, rada ho prežije s vnukmi v krásnom prostredí Inoveckého pohoria, kde má chalupu.

S poéziou žila vlastne nepretržite, po celé roky ju nosila v sebe, stačilo len dať verše na papier. Až prišiel rok 2002 a s ním obdobie osobnej krízy a bola to práve poézia, jej vlastné verše, čo jej ju pomohli prekonať. A tak začala Drahomíra Pechočiaková v zrelom veku opäť písať básne. Dodnes má za sebou tri lyrické zbierky poézie: Slnovrat, Záblesky a Jesenné listy - každý rok vydala jednu.

"Moja poézia, to je to, čo mi pomáha žiť a boriť sa s každodennými starosťami. Ak sa tento impulz prenesie i na toho, kto si verše prečíta, budem spokojná," povedala.

JOLANA KOLNÍKOVÁ


Zpět na obsah