Fenomén

Slovenský štát počas druhej svetovej vojny slovenským Židom protiústavne habal majetok - arizoval. Ústav pamäti národa, ktorý zverejnil zväzky Štátnej bezpečnosti, sa chystá zverejniť aj mená arizátorov. Bolo by to aspoň symbolické morálne gesto, hovoria Židia. Arizácie boli súčasťou histórie Slovenska, preto by sa nemali obísť mlčaním, hovoria historici.

Spoločnosť však ešte stále akoby nedozrela a nebola schopná sebareflexie. Arizácia je však súčasťou našej histórie, rovnako ako znárodňovanie, či povojnový odsun Nemcov a Maďarov. A protižidovské opatrenia slovenského štátu boli zločinom. "Arizácia bola hrubým porušením základných práv a slobôd. Je to siahnutie na osobné vlastníctvo, na ktorého ochranu má každý právo," hovorí Miroslav Lehký z Ústavu pamäti národa.

Židia podnikatelia

Na začiatku vojny tvorili Židia 4,11 percenta obyvateľov Slovenska, no ich majetok tvoril takmer 40 percent národného bohatstva. "Židia na Slovensku predstavovali klasickú strednú vrstvu, boli výrazne zastúpení aj ako mestské obyvateľstvo. Slováci predstavovali najmä roľnícku kultúru, preto aj na dedinách mali Židia zastúpenie v živnostiach, hostincoch a podobne. Židia boli z tohto pohľadu vykresľovaní ako úžerníci a vykorisťovatelia Slovákov," píše historik Eduard Nižňanský v analýze "Židovská komunita na Slovensku 1938-45".

Ich majetok sa v predvojnovej atmosfére stal tŕňom v oku najprv vtedajšej politickej reprezentácii. So stupňovaním protižidovskej propagandy, ktorá používala heslá typu: "Židia sú príčina vašej biedy", "Židovský majetok do slovenských rúk", "Žid nie je človek, ale diabol" sa však proti nim obrátila aj verejná mienka.

Vo vládnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) boli dva názory na to, ako riešiť židovskú otázku. Umiernené krídlo, ktoré reprezentoval aj prezident Jozef Tiso, chcelo spočiatku obmedziť vplyv Židov na 4 percentá, radikálne krídlo, reprezentované Tukom a Machom, chcelo úplné vyradenie židovskej komunity z hospodárskeho života. Hlavným bodom riešenia židovskej otázky sa stalo odobratie majetku Židom.

Citáty

Alexander Mach - prejav v Rišňovciach 5. 2. 1939:

"So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my. Silou slovenskej krajiny je práca a kto tu nepracuje, ten tu nebude ani jesť. Kto tu čo nakradol, to sa mu vezme! To je praktické riešenie celej židovskej otázky."

Jozef Tiso - článok v Slovenskej politike 27. 1. 1939:

"Židovská otázka bude rozriešená tak, že židom na Slovensku bude ponechaný len taký vplyv, aký zodpovie ich počtu v pomere k celému obyvateľstvu Slovenska. Slováci budú vychovávaní tak, aby sa mohli v hospodárskom a priemyslovom živote plne uplatniť a aby mohli prevziať postupne všetky miesta, obsadené posiaľ židmi."

Viac bolo zlikvidované, ako zarizované

Židia mali väčšinou malé živnosti - pekárne, malé výrobne, maloobchody, veľkoobchody, krčmy, trafiky. Skoro v každom meste mali hotel, v centre mesta napríklad drogériu, lekáreň, potraviny, železiarstvo, pílu, holičstvo...

"Bolo typické, že na malých mestských korzách 90 percent obchodov patrilo Židom," hovorí Jaroslav Franek z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Nie všetko však bolo arizované. Drobné, málo lukratívne živnosti štát likvidoval, aby nevytvárali konkurenciu kresťanským podnikom. Keď sa zlikvidovala židovská pekáreň, pekár, ktorý bol o niekoľko metrov ďalej, mal lepšie šance.

Predmetom arizácie sa stalo aj približne 100 000 hektárov pôdy a stovky židovských domov. Z asi 12 300 židovských firiem bolo v rokoch 1940 - 41 zlikvidovaných asi 10tisíc podnikov s obratom 2,65 miliardy korún a zarizovaných asi 2tisíc podnikov s ročným obratom 1,46 miliardy korún. Celkovo bolo zlikvidovaných okolo 10 tisíc židovských podnikov.

Kto arizoval

Arizátorom židovského majetku nemohol byť hocikto. "Hlavným kľúčom bol árijský pôvod, príslušnosť k slovenskému alebo nemeckému národu a najmä konexie v hospodársko-politickom aparáte," hovorí historik Ľudovít Hallon.

Majetky za odmenu či úplatky získavali príslušníci HSĽS, gardisti, Nemci a ich známi. "Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy žiadalo pri výbere jednoznačne uprednostniť príslušníkov Gardy a Rodobrany. Generálny sekretariát HSĽS chcel presadiť za arizátorov čo najviac svojich zaslúžilých členov a funkcionárov," opisuje boj o arizátorské dekréty historik Ivan Kamenec v knihe "Po stopách tragédie". Svoj podiel na arizáciách mali aj príslušníci vtedajšej strany nemeckej menšiny Deutsche Partei. V roku 1941 vydal Morávek nariadenie, že Nemci majú byť pri arizáciách uprednostnení. "Príslušníci nemeckej národnosti nearizovali veľa, no upriamili sa na prebratie najvýnosnejších obchodov a podnikov," píše Kamenec.

Záujem bol taký veľký, že tí, čo chceli arizovať, sa navzájom obviňovali z "protiľudáctva", či "pomáhania Židom". Mnohí Židia svojich arizátorov dobre poznali. "Bol od nás z mesta, býval nad nami, bol to gardista," spomína si pán z Bratislavy. "Najprv nás osočoval na ulici, potom si z nás urobil v našom obchode sluhov a nakoniec nás vyhodil."

Medzi arizátormi však boli aj ľudia, ktorých si majitelia židovských podnikov vybrali sami - dohodli sa s nimi, že keď sa všetko skončí, vrátia im majetok. Ale málokto sa k nemu po vojne aj naozaj dostal. Aj preto, že 90 percent židovského obyvateľstva sa z koncentračných táborov nevrátilo. Záujemcovia o arizovaný majetok sa mohli prihlásiť na Ústrednom hospodárskom úrade, ktorý bol zriadený špeciálne na likvidáciu židovského majetku.

Ako vyzerala arizácia

"Arizátori prišli do našej pekárne. Do podniku, o ktorom nemali ani šajnu," spomína si niekdajší majiteľ pekárne. Na začiatku sa síce s arizátorom dohodli, že prevezme ich dom a budú tam spolu bývať. Zakrátko však celú rodinu vykázal do jednej malej izby. Napokon mu začala prekážať aj prítomnosť "cudzích" ľudí v dome a vyhnal ich úplne. Po roku 1989 chcel pôvodný majiteľ dom reštituovať, no bez úspechu. "Snažili sa mi dokázať, že za šesťdesiat rokov sa tam veľa investovalo a nič tam už nie je naše."

Začalo sa to pozvoľna

Preberanie židovského majetku sa začalo pozvoľna. Do podnikov boli dosadení dočasní správcovia, ktorí sa mali priučiť, ako sa vedie podnik. Novopečený majiteľ mal do štyroch mesiacov zložiť na štátom blokované konto bývalého židovského vlastníka sumu, zodpovedajúcu takzvanej likvidačnej hodnote preberaného podniku.

"Termín ani sumu nedodržali arizátori ani v jednom prípade," píše Kamenec. Neskôr bol arizátor povinný zložiť aspoň pätinu likvidačnej hodnoty a zvyšok v splátkach do piatich rokov. Ani to sa však nesplácalo. Vyskytli sa aj prípady fingovaných arizácií. Záujemca o arizovaný podnik prišiel s ponukou: "Keď sa podmienky zlepšia, tak ti vrátim majetok, zatiaľ ti ho pomôžem viesť..."

Prišli o obchod na korze

Podľa Franeka v niektorých prípadoch - ak išlo o slušného človeka - mohla byť dohoda aj férová. "Poznám aj prípad, keď židovskú rodinu skrývali a živili až do roku 1945," hovorí. Vlastnú arizátorku si našla aj jeho stará mama. Pani Lola mala obchod, v ktorom predávala bižutériu, galantériu, textil, na bratislavskom korze. "Dohodla sa s jednou pani nemeckej národnosti, ktorá podnik prevzala. Istý čas spravovali obchod spoločne." Potom sa situácia zostrila. V roku 1943 už Židia nesmeli žiť v Bratislave. "Tá pani ani nevedela, čo má s tým obchodom vlastne robiť, nakoniec to priviedla do krachu." Po vojne pani Lola začala odznovu. No nie vo svojom obchode, ale blízko toho bývalého obchodu, na rohu korza. Do roku 1948 to trochu zveľadila, potom prišlo znárodnenie. "Pamätám sa, ako hovorila, že jej nevadí, že jej ho znárodnili. Ona bola tak ľavicovo zameraná," dodáva Franek.

Zhoršenie situácie

Situácia slovenských Židov sa zhoršila po nemecko-slovenských rokovaniach v Salzburgu na jar v roku 1940. Diktovať už začali priamo Nemci. Na základe I. a II. arizačného zákona došlo k rozsiahlemu ochudobňovaniu židovského obyvateľstva. "Už sa arizovalo všetko," hovorí historik Hallon. "Pôvodne sa uvažovalo iba o 'nacionalizovaní' židovského veľkokapitálu, neskôr prišla na rad pôda a podniky, od jesene 1940 aj domy, cennosti a nakoniec aj osobný majetok a majetok židovskej cirkvi."

Židia zostali bez príjmu a bez možnosti pracovať. Štát pôvodne zamýšľal, že zo získaných peňazí bude Židov rekvalifikovať a nejako ich zamestná. No nestalo sa tak. Štát sa o tisícky nemajetných Židov nevedel postarať a ani nemal z čoho. Väčšina majetku sa totiž rozkradla. Výsledkom boli deportácie asi 58 000 slovenských Židov. Vláda za deportácie Nemecku platila - 500 ríšskych mariek na osobu z arizovaného majetku.

Ondrejov si vybral antikvariát

Arizoval aj spisovateľ Ľudo Ondrejov, ktorého "Zbojnícka mladosť" bola súčasťou povinného čítania. Vybral si známy antikvariát v centre Bratislavy, ktorý patril od roku 1847 rodine Steinerovcov. Spočiatku tvrdil, že je "inteligent" a nijaký antisemita, ale keď sa po niekoľkých mesiacoch začali deportácie, odovzdal úradom vyhlásenie, že v kníhkupectve Židov nepotrebuje. "Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera. Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turč. Sv. Martina." Tým podpísal nad Steinerovcami rozsudok smrti - zahynuli v koncentračných táboroch. Do rúk príbuzných sa antikvariát dostal až po roku 1989. Detaily vyplávali na povrch pred piatimi rokmi, keď chcela Národná banka Slovenska urobiť pamätnú mincu pri príležitosti 100. výročia Ondrejovovho narodenia. Rodina Steinerovcov sa proti tomu ohradila.

Po deportáciách dražby

Krátko po deportáciách židovského obyvateľstva prišli na rad dražby majetku. Verejnosť bola o nich vopred informovaná.

"Do bytu rodín, ktoré boli na zozname deportácií, prišla v stanovenú hodinu hliadka Hlinkovej gardy. Dozerala na to, aby si ľudia určení na deportáciu zbalili len svoje najnutnejšie veci," hovorí Jozef Weiss. Hlinkova garda mala byt zapečatiť. No namiesto toho dochádzalo k rozsiahlemu rozkrádaniu. "Najprv ho prebrali príslušníci Hlinkovej gardy, potom ich známi a zvyšky išli na dražbu," hovorí Weiss.

Čo štát získal?

Konkurenciu židovských podnikov sa štátu síce podarilo odstrániť, ale stratil pritom okolo 10tisíc pravidelných platiteľov daní. Po likvidácii a arizácii prišlo o zamestnanie aj stovky nežidov - noví majitelia neboli schopní vyprodukovať zisky a mnohé podniky do krachu.

Čo bolo po vojne

Z koncentračných táborov sa po vojne vrátila len malá časť Židov a ešte menšia získala svoj majetok späť. "Počul som stovky takýchto príbehov: Vrátil som sa domov a nič som nenašiel. Prišiel som k susedom a suseda hovorila, že všetko rozkradli Nemci. Ale v rohu stál náš kredenc, alebo suseda bola v župane mojej mamy, jej muž stál v obleku môjho otca...," hovorí Franek.

K vracaniu židovského majetku sa nemali ani komunisti - najmä tí slovenskí. "Kým centrálne vedenie z Prahy hovorilo, že majetok, ktorý bol v čase neslobody odobratý ľuďom, im má byť vrátený, slovenskí komunisti, konkrétne Husák, Šmidke a Novomeský, požadovali, aby sa kapitalistom majetok nevracal," hovorí Weiss.

Svojho majetku sa ťažko domáhajú dodnes. Niektorým nepomohla ani možnosť reštitúcií. Paradoxné sú príklady, keď židovský majetok zreštituovali potomkovia arizátora.

O arizácii je aj jediný slovenský film, ktorý získal Oscara - "Obchod na korze", ktorý vznikol na základe skutočnej udalosti.

Priebeh arizácie

1940

V júni bol prijatý prvý arizačný zákon - nariadenie o súpise židovského majetku. Majetok prihlásilo 54 667 osôb.

V auguste na Slovensko prišiel poradca z Nemecka Dieter Wislicény, ktorý povedal: "Pozbavím na Slovensku 90tisíc ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním." Jeho pravou rukou na Slovensku bol A. Morávek.

V septembri vznikol Ústredný hospodársky úrad, ktorý mal na starosti všetky protižidovské opatrenia a Ústredňa židov - povinná organizácia pre všetkých Židov, ich vlastné organizácie zrušili. Vláda zablokovala manipuláciu so židovským majetkom, ktorý presahoval hodnotu 500 Ks.

V októbri zaistili peniaze a cennosti vo vlastníctve Židov. Židia nesmeli mať u seba vyššiu hotovosť ako 3000 Ks, neskôr 500 Ks. Všetky cennosti museli uložiť v peňažných ústavoch, aby mal štát prehľad o výške ich majetku. Židovským občanom boli odobrané pasy. Zamestnávatelia boli povinní nahlásiť počet zamestnancov židovského pôvodu, pričom sa museli zaviazať, že na ich miesto budú hľadať "árijskú" osobu. Židovský zamestnanec nesmel mať plat vyšší ako 1500 Ks. Začala sa arizácia židovského domového majetku. Do domov boli dosadení dočasní správcovia, ktorí prebrali agendu majiteľa z prostriedkov bývalého majiteľa, dostávali plat a mohli si v dome vybrať byt. V priebehu mesiaca prešiel celý domový majetok do vlastníctva štátu. Židov postupne z nájomných či vlastných bytov vyhnali.

V novembri bol prijatý druhý arizačný zákon - nariadenie o židovských podnikoch. Zákon rozlišoval arizáciu úplnú či čiastočnú, pričom účasť pôvodného židovského majiteľa bola len formálna. Pod povinnosť arizácie boli zahrnuté už aj továrne.

1941

Deviateho septembera bol prijatý židovský kódex, vytvorený po vzore norimberského zákona, ktorý sa stal jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy. Potvrdil predchádzajúce nariadenia.

Majetok Židov bol tŕňom v oku najprv vtedajšej politickej reprezentácie. Po masívnej protižidovskej propagande, ktorá používala heslá typu "Židovský majetok do slovenských rúk" a neustálym opakovaním, že za biedu slovenských ľudí môžu Židia, sa pridala aj verejnosť.

Teror sa stupňuje. Židia už môžu chodiť po uliciach iba označení. Dávidovu hviezdu sa mnohí snažia maskovať. Holokaust a arizácia - na tieto témy Slovensko ešte vždy dostatočne nedozrelo.

MIRKA KERNOVÁ

---

Zpět na obsah