Beáta Majdišová

Kedy je človek zrelý na osudové rozhodnutia? Stačí na to mať 15-16 rokov? Beáta Majdišová urobila také rozhodnutie v tomto veku. Vyrastala na Orave v početnej rodine. Jej otec aj mama boli zo siedmich detí, aj v ich rodine bolo viacej detí. Orava je silné prostredie a jedinci pochádzajúci odtiaľ niečo vydržia. Táto výbava sa hodila aj Beáte. Rozhodla sa odísť z rodnej Oravy na keramickú školu v Bechyni. Na diaľku bola škola pre ňu magnet. Chcela robiť keramiku a práve táto škola ju priťahovala.

Ako hovorí dnes, Orava bola a je ťažký bôľ pre život. Ako keby všade bolo trochu veselšie. Aj keď ju po celý čas života v Čechách - lebo ona sa viac na Oravu natrvalo nevrátila - sprevádzali vnútorné rozpory, že sa odrodila, je pozorované z dnešnej retrospektívy rada, že sa vtedy tak rozhodla. Jej život plynul najprv v južných Čechách. Po keramickej škole v Bechyni ktorú absolvovala v roku 1979 si neskor pridala ešte štúdium na Pedagogickej fakulte v Českých Budějoviciach. Prešla aj inými mestami južných Čiech - žila v Soběslavi, Tábore... No a potom nastal zlom v osobnom živote a Beáta sa rozhodla riešiť situáciu zmenou prostredia a prišla do Prahy. Hoci nebola karieristka ani štréberka, rozhodla sa presadiť sa prácou. Najprv zahltiť sa prácou, aby zahnala sprevádzajúce ju myšlienky, potom presadiť sa prácou. Pôsobila nejaký čas v novinách - napríklad v Mladej fronte Dnes, v spoločnosti Berlsmann Media v marketingovom oddelení. Niekoľko rokov pôsobila ako osobná tajomníčka vedľa pani Medy Mládkovej, mecenášky moderného českého umenia. "Praha človeka zahltí, musela som tu naštartovať nový život. Aby som bola samostatná, akceptovaná..." Nie je to vôbec jednoduché. Beáta Majdišová vystriedala v Prahe niekoľko postov, až zakotvila v Nadácii českého kubizmu ako predsedníčka jej správnej rady. Tu, ako sama hovorí, zúročila všetko, čo doteraz získala: kvalitne organizovať prácu, schopnosť viesť kolektív ľudí a predovšetkým si ľudí pre spoluprácu dobre vybrať. V nadácii pôsobí dva a pol roka. Prioritnou úlohou, ktorú si nadácia postavila, je vybudovanie múzea a galérie kubistického designu. Podujali sa na rekonštrukciu kultúrnej pamiatky, Bauerovej vily v Libodřicích pri Kolíne, ktorého autorom je významný architekt kubistického obdobia Josef Gočár. Vybudovanie Múzea českého kubizmu v tejto vile so stálou expozíciou nábytkovej tvorby a designu z obdobia kubizmu je projekt, na ktorom v súčasnosti pracuje.

"Celú nadáciu som vybudovala ja" vraví. "Peniaze na projekt sme získali zo štrukturálnych fondov EÚ a programu SROP. Predpokladaná čiastka na pamiatkovú obnovu vily činí 25 miliónov korún a zahájenie rekonštrukcie prebieha práve v týchto dňoch." Na pražskom Starom meste v susedstve židovského cintorína sa nachádza sídlo nadácie, kde som zastihla predsedníčku jej správnej rady práve v čase finišu na spustení projektu. No nielen prácou živý je človek. Chvíľami sa myseľ odpútavala od toho, čo ju zamestnáva v prítomnosti a myšlienky nadobudli rámec širších úvah.

"Som už dvanásty rok v Prahe a mám ju čoraz radšej. Bývam v centre, dokážem si vychutnať atmosféru mesta, architektúru... Alebo keď si predstavíte nedeľné ráno na prechádzke v záhradách Pražského hradu a potom si zájdete na výstavu, tak mi nič nechýba. Zo začiatku sa mi žiadalo viacej prírody, na ktorú som bola navyknutá aj z Oravy aj z južných Čiech. Ale čo je v Prahe úžasné - že sa mestskou dopravou dostanete za 20 minút napríklad do Prokopského údolia alebo do Šárky. Ak mi už veľmi chýba zeleň, navštívim svojich priateľov v Kersku, ktorí tam majú lesný ateliér. Určite to nie sú Roháče. Keď idem Kraľovianskou dolinou, zase to má úplne iný rozmer. Človeka to nabije na dlhší čas."

Beáta Majdišová počíta s tým, že sa raz na Oravu vráti. Má tam bratov a ešte žijú aj obaja rodičia. Ako hovorí: "Mám tam rada ľudí, prírodu. Napokon človek tam vyrastal. Celé česko-slovenské prostredie vnímam dodnes jednotne ako celok. Som Slovenka, ktorá sa narodila v Československu. Povahové črty každého národa sú popísané trochu rozdielne, ale zasa tak blízko, že nie je problém pohybovať sa v jednom aj druhom prostredí." Pýtam sa, ako vkĺzla do češtiny. "Prirodzene. Ak človek príde do Čiech ako 16-ročný, je formovateľný a jeho ďalší vývoj prebieha aj vstrebávaním kultúry cez jazyk."

Beáta Majdišová je členkou Společnosti přátel PEN klubu a jeho speváckej divízie Wlastenci. Schádzajú sa vždy od septembra do júna v pražskej pobočke PEN. Cení si, že tam stretáva ľudí ako je spisovateľka Saša Berková, Ludvík Vaculík, Jiří Stránský alebo Pavel Verner.

K jej záľubám patrí aj cestovanie. Má rada Francúzsko, precestovala ho celé. Impulzov pre prácu s umením poskytuje táto krajina viac než dosť. "Čím som staršia, tým mám menšiu potrebu cestovať. Veľa tých vecí nachádzate aj tu. Našimi krajinami prešli dejiny a človek si tu nájde, čo chce a čo potrebuje. Hovorím to s vedomím, že sa vraciam do Francúzska už dvanásť rokov - oslovil ma najmä juh od Nice až po Saint Tropéz.. Cítim sa veľmi spokojná práve tu. S prácou, so životom. V mojom veku máte utvorený okruh priateľov, viete, kam zájsť, aby bolo príjemne a veselo. A ak chodíte s očami otvorenými, nemôže sa stať, že by ste sa netešili z každého dňa."

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah