SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ČESKOU KULTÚROU SOM BOL ODCHOVANÝ

S riaditeľom Slovenského inštitútu Igorom Otčenášom

Od septembra tohto roku sa stal novým riaditeľom Slovenského inštitútu v Prahe a zároveň kultúrnym atašé Veľvyslanectva SR v Českej republike Igor Otčenáš. Veľmi nás potešilo, že nový riaditeľ je prozaik, publicista, literárny kritik a prekladateľ, teda človek, ktorý sa celý život aktívne v kultúre pohyboval. Narodil sa v roku 1956 v Partizánskom a základnú i strednú školu absolvoval v Banskej Bystrici. V tom istom meste v roku 1980 vyštudoval ruštinu a angličtinu na Pedagogickej fakulte. Učil na viacerých stredných odborných učilištiach a natrvalo sa usadil v Kysuckom Novom Meste. Po vedeckej ašpirantúre sa stal pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave. V rokoch 1991-92 bol riaditeľom Odboru umenia a edičnej tvorby Ministerstva kultúry SR. V roku 1998 nastúpil ako kultúrny atašé na veľvyslanectve SR vo Washingtone.

Prezraďte nám, s akými prioritami prichádzate na post riaditeľa Slovenského inštitútu v Prahe?

Samozrejme chcem v prvom rade pokračovať v tom, čo bolo pozitívneho na tejto pôde urobené už predo mnou a v rámci možnosti rozširovať a skvalitňovať informácie o slovenskej kultúre v Česku. Uvedomujem si, že situácia nášho inštitútu je iná, možno aj ďaleko problematickejšia ako situácia ostatných, najmä tých mladších inštitútov v Prahe. V prvom rade tu máme prirodzené zázemie, ktoré nemajú ani Rakúšania, ani Nemci, ani ostatní. Československý fenomén, napriek tomu, že je už dvanásť rokov od rozdelenia republiky, stále funguje a prakticky medzi nami nejestvuje jazyková bariéra.

Okrem toho, že chcem vyvíjať klasikú činnosť, mám aj takú predstavu, že by sme mohli v priebehu dvoch-troch rokov vyjsť tak trochu rozšafnejšie za hranice inštitútu, ktorého kapacity sú, pochopiteľne, obmedzené. Chcel by som presvedčiť také vážne inštitúcie, ako napríklad Národnú galériu alebo Galériu Hlavného mesta Prahy, aby sa s nami podieľali na výstavách tak povediac erbových slovenských výtvarníkov. Ja nepatrím do žiadneho výtvarného klanu, a tak skutočne chcem, aby sa aj v tejto oblasti prezentovalo len to najlepšie. Bol by som rád, keby sa ešte dala rozšíriť aj interpretácia slovenskej kultúry mimo Prahy, pretože naša inštitúcia by nemala byť len vyložene pražská. Výhoda je, že stále existuje prirodzená konvergencia Čechov ku Slovákom a naopak, čo som si za tých pár dní, čo som vo funkcii, s potešením všimol. Viem o záujme mnohých českých miest o slovenskú kultúru a viem aj o vašom festivale Dni slovenskej kultúry po českých mestách - som rád, že to všetko vzniká akosi spontánne. Ja sa budem snažiť tieto aktivity podporovať a všemožne im pomáhať.

Okrem spomínnanej dimenzie ma inštitút i propagačno-ekonomickú úlohu. Rád by som preto aktivoval i slovenskú podnikateľskú sféru v Čechách a chcem pripraviť aj komplexnejšiu propagáciu jednotlivých regiónov Slovenska. Inštitút by mal byť predovšetkým prezentáciou toho, čo považujeme za špičkové, ale zároveň by to nemala byť čisto elitárska záležitosť. Mal by v ňom byť pochopiteľne priestor aj pre amatérov, napríklad pre folklórne umenie - pochopiteľne v nejakej modernejšej podobe.

Aký je váš osobný vzťah k českej kultúre?

Keby môj vzťah nebol veľmi pozitívny, tak by som tu asi nebol. Okrem toho považujem Česko-Slovensko stále za živý fenomén, keď nie už ako štátny útvar, tak ako kultúrny celok. Nehľadiac na to, že naša generácia bola českou kultúrou odchovaná, takže nám určite veľmi mnoho hovoria také mená ako Smetana, Dvořák, Mácha, českí herci, režiséri... A čo mne osobne bolo sympatické, to bol vzdor istej českej society, ktorú si odvtedy nesmierne vážim - bola to Charta 77. Roky a roky som počúval v Slobodnej Európe o Havlovi a jemu blízkych ľuďoch i o umelcoch okolo undegraundu.

V rokoch 1968-69, keď som mal tak tých dvanásť rokov, ma okúzlilo, že zrazu bolo možné čítať Foglara. To bolo niečo úžasné, dodnes si to všetko pamätám! Táto časť mestskej kultúry bola veľmi výnimočná, bolo to niečo, čo sa na Slovensku vôbec neobjavilo. Stopy vo mne zanechal napríklad aj taký progresívny časopis, ako bola Melodie. Čítal som tiež českú exilovú literatúru, ktorá sa nejakými cestičkami dostala na Slovensko. V neposlednom rade ma vždy lákala Praha ako mesto, vždy som k nej pociťoval akúsi úctu, k jej histórii, k jej nádherným pamiatkam. Preto som bol šťastný, že som sa zhodou okolností pracovne ocitol práve tu.

Odpoveďou o vašom vzťahu k českej kultúre ste sa dotkli aj vzťahu ku kultúre ako takej a cesty, ktorá vás doviedla až sem. Mohli by ste nám o nej povedať čosi viac?

- Kultúrny fenomén bol naozaj neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Vyštudoval som ruský a anglický jazyk na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici a potom ešte aj na Filozofickej fakulte v Bratislave. Začal som sa motať aj okolo literatúry a písať nejaké poviedky. Túžil som vždy hlavne prekladať, tak som aj prekladal - spočiatku najmä z ruštiny, pretože z angličtiny to v tom čase nebolo vo fóre. Našťastie som sa mal možnosť dostať k prekladaniu ruských autorov už po nástupe Gorbačova. To bol neuveriteľný boom - v tom čase vznikol najabsurdnejší paradox socialistického režimu a to, že v Rusku sa dalo povedať a napísať čokoľvek, zatiaľčo tu u nás nič. Tak som sa dostal ku klasikom ruskej literatúry, ktorí sa u nás predtým neprekladali a mnohí boli dokonca obeťami stalinských represálií. Do slovenčiny som preložil diela Vladimíra Amlinského, Vasilija Grossmana, Varlama Šalamova, Ira Levina a ďalších. Bolo to pre mňa vari najkrajšie literárne obdobie, pretože som prekladal aj veľké množstvo článkov, a to nielen literárnych. Postupne však prestala ruská literatúra, žiaľ, akosi našich čitateľov zaujímať a tak som musel presedlať na preklady z angličtiny. Spomeniem aspoň autorov ako Sidney Sheldon, Colin Falconer, Sreven Spruill, Rosamunde Pilcherová a iní.

Povedzte nám niečo bližšie aj o vašej literárnej tvorbe.

V roku 1991 som dal dohromady osem poviedok a vydal som ich knižne pod názvom "Kristove šoky". Všetko to boli príbehy obyčajných ľudí z nedávnej minulosti. Kniha bola odmenená Kraskovou cenou za najlepší debut roka. V spoluautorskom tandeme s bývalým hokejovým reprezentantom Petrom Šťastným som vydal v roku 1997 publikáciu "Hokej na dvoch kontinentoch", ktorá sa zasa stala knihou roku. V ďalšom roku som napísal tak trochu antimečiarovskú knižku, ktorú som nazval "Keby (rýchle dejiny budúcnosti Slovenska)", a ktorá popisuje dejiny Slovenska po hypotetickom víťazstve Hitlera v 2. svetovej vojne. Odvtedy, keďže som sa dal do služieb štátnej správy, som akosi na ďalšie písanie nemal čas. Počas svojej spisovateľskej dráhy som však pochopil jednu vec: je krásne, keď vás všetci potľapkávajú po pleci, musíte však aj z niečoho zaplatiť nájomné...

Od svojho dlhoročného priateľa Martina Bútoru ste v tom čase dostali ponuku vstúpiť do diplomatických služieb, ktorú ste hneď využili...

Áno, je to tak. V roku 1998 som sa stal kultúrnym atašé na našom veľvyslanectve v Spojených štátoch amerických. Bol som tam takmer štyri roky a práca ma veľmi bavila i keď ma definitívne pripravila o možnosť literárnej činnosti. Bol som šťastný, že som tam mal svojím spôsobom slobodu, nikto mi do práce "nefušoval" a ja som sa zasa usiloval každý mesiac doviezť zo Slovenska niečo naozaj zaujímavé (ako prvý som tam napríklad zorganizoval výstavu Kolomana Sokola). V rovnakom trende chcem pokračovať aj tu v Prahe. Po tom, čo som skončil prácu v USA, som robil na slovenskom Ministerstve zahraničných vecí a o nedlhý čas som dostal od ministra Kukana ponuku na miesto riaditeľa sekcie medzinárodných vzťahov. Asi po mesiaci mi však môj dlhoročný priateľ Rudolf Chmel navrhol, aby som išiel práve na tento post do Českej republiky. A som mu naozaj vďačný, že som dostal takúto šancu byť v Prahe a ešte byť za to dokonca aj platený (smiech)...

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah