SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BAKELITOVÉ AUTO

Fejtón

V ére vrcholného socializmu prišla na náš trh nová umelá hmota: BAKELIT. Bakelit zakrátko prenikol hádam do všetkých domácností. Vyrábali sa z neho lampy, príbory, podnosy, skrinky na rádiá, všakovaké obaly, telefóny a už ani neviem čo. Vrcholom techniky tohoto bakelitového obdobia socializmu bolo auto značky Trabant. Aj ja som vlastnil takéto bakelitové auto zo spriateleného Nemecka.

Trabanta sme dostali darom od priateľky, a tak som sa radšej držal porekadla: "Darovanému Trabantovi sa na sviečky nepozeraj!" a dlho som sa mu do vnútorností naozaj nepozrel. Ani nebolo treba. Autíčko nám dobre slúžilo. Kvílivý a rapotavý zvuk motora uspával deti pri výletoch a manželka, ktorá sedela vedľa mňa, nudné chvíle cesty riešila tým, že štrikovala. Kmitajúce ihlice mi šoférovanie vôbec neuľahčovali. Stále som mal počas cesty nepríjemný pocit, že každú chvíľu môže jedna z ihlíc skončiť v mojom oku a po očku som pozoroval jej šikovné ruky. Ona však bola tou svojou činnosťou tak zaujatá, že jedného zimného rána, keď sme na ceste do Prahy dostali na zľadovatenej vozovke šmyk a náš Trabant skončil v priekope, kde sa prevrátil na bok, ju vôbec táto nehoda nevykoľajila a štrikovala ďalej, akoby sa nič nestalo. Onedlho pri nás zastal autobus, z ktorého vyskákalo päť chlapov. Opreli sa o Trabanta a vyniesli ho na cestu. Ani sme nemuseli z neho vystúpiť. Otvoril som okienko a poďakoval. Manželka pokračovala bez prestávky v štrikovaní a zdalo sa, že ani nezaregistrovala tento malý karambol.

Trabant nás sprevádzal niekoľko rokov. Keď sme sa ujali psíka, sibírskej fenky Danky, ktorej umrel pán, vôbec som netušil, že s ňou nastanú problémy súvisiace s autom. Postavil som jej na dvore pohodlnú drevenú búdku, zvnútra vystlanú polystyrénom, ale tá sa jej nepáčila. Rozhodla sa, že si sama vyberie búdku a jej búdkou sa stal Trabant. Nasťahovala sa doň a usadila sa na zadnom sedadle. Časom sa jej to miesto znepáčilo a usalašila sa vedľa mňa a ženu tak vytlačila aj so štrikovaním na zadné sedadlo, čo som kvitoval s neskrývanou radosťou. Napokon to vyzeralo tak, že aj to miesto jej pripadalo nedôstojné a spávala na mieste šoféra. Vyzeralo to tak, že by som ju mal naučiť šoférovať a presadnúť si na voľné predné sedadlo.

Trabant sa musel kŕmiť benzínom, ktorý sa v patričnom pomere riedil olejom. Ak došiel benzín, tak potom nepohrdol ani alkoholom. Stačilo do nádrže naliať rum, vodku, slivovicu, borovičku, koňak, Alpu či iný tvrdý alkohol a autíčko jazdilo veselo ďalej. Jeho jedinou malou chybou bolo, že sa občas nedalo naštartovať, ale to potom stačilo pohrkať spojmi na dyname a batérii alebo očistiť kontakty a autíčko naštartovalo i v tej najtreskúcejšej zime. Kúrenie v ňom však bolo nedostatočné - v tejto oblasti súdruhovia konštruktéri zo spriateleného Nemecka akosi sklamali...

Náš prvý Trabant dosluhoval, z každej technickej prehliadky odchádzal ako porazený, a tak sme si časom kúpili druhý - bol síce starší, ale novší ako ten starý. Mal malý pretekársky volant a pôvodný majiteľ ho všelijako vylepšil. Starého Trabantíka sme odložili do garáže na súčiastky. Nikdy sme ale z neho žiadne súčiastky nevybrali. Zaberal ale miesto v garáži, a tak sme ho o nejaký čas chceli predať. Dali sme do novín inzerát a onedlho sa začali hrnúť kupci. Prezerali si ho zo všetkých strán, ale nikto ho bez technickej prehliadky nekúpil. Až prišiel nejaký pán z Chomutova, namontoval do Trabanta batériu, ktorú si priniesol zo sebou, otočil kľúčikom a motor k počudovaniu na prvý raz naskočil. Vyložil na stôl tisícpäťsto korún a ani mu nevadilo, že nemá technickú prehliadku. Vraj si z neho urobí traktor na záhradu.

Medzičasom nečakane prišla nežná revolúcia a ja som mohol opäť začať publikovať. Pokukoval som po novom aute a po prvýkrát v živote som si kúpil nové auto - Favorita. Trabanta som dal staršiemu synovi, ten po čase mladšiemu bratovi a potom sa mi stopa po našom bakelitovom kamarátovi stratila. Ale aj teraz, keby som ho stretol niekde na ceste, okamžite by som ho spoznal.

MARIÁN VANEK


Zpět na obsah