Ľubo Feldek samozrejme hlavne píše. Píše všetko a geniálne. Prekladá Shakespearove sonety, a pritom si napíše hru pre Divadlo Spejbla a Hurvínka, prebásňuje Hviezdoslava a od toho si odskočí k eseji o vývoji slovenčiny, alebo k fejtónu pre niektoré noviny, či k detskému muzikálu, ktorý si sám prebásni aj do angličtiny. Pomedzi divadelné hry pre všetky možné divadlá na Slovensku i v Česku si preloží nielen Rimbauda, či Vysockého, ale pokojne aj erotickú poéziu, ku ktorej sa jej autor radšej neprihlásil. To Ľubo pokojne, ba rád ju aj zarecituje pred publikom a výborne sa baví. A bavia sa všetci, lebo Ľubo Feldek nie je iba mužom pera. Je skôr mužom slova, rozprávačom a recitátorom, akému ťažko hľadať páru.

A v neposlednom rade - je vlastne aj mužom happeningu. Boli sme napríklad spolu na Pražskom hrade na večeri za účasti dvoch prezidentov, povinný bol smoking. Ľubovi Feldekovi to prišlo príliš usadené a začal po ceste odtiaľ v tých starobylých sálach spievať slovenské ľudovky, k čomu ponúkal aj ďalších prítomných, napríklad inú terajšiu oslávenkyňu, Hanu Hegerovú. "Nevieš náhodou, ako to so mnou včera skončilo?" pýtal sa ma o pár dní. "To neviem, ja som od teba utekal," odpovedal som popravde, trochu pobavene a trochu i s pocitom hanby, že nemám toľko odvahy a zmyslu pre happening. "Ale nezatkli ma, však?" opýtal sa Ľubo Feldek, ale netrápilo ho to ani trochu.

A čoby ho to aj trápilo, človeka, ktorý napísal jednu veľmi jadrnú pieseň, ktorú o pár rokov neskôr hrali na festivaloch ako ľudovú... A dnes dokáže na pražskej nočnej ulici zastaviť neznámeho Íra, tú pieseň ho ako miestnu ľudovku naučiť a vypustiť ho spievajúceho ten refrén, ktorý by som radšej neopakoval, do potemnelých zákutí kamenného mesta... Vari iba jedno Ľubovi Feldekovi zazlievam - že sa narodil o nejakých tridsaťpäť rokov predo mnou a dnes je o dobrých desať mladší, než ja. Aj k tomu však gratulujem!

(Mimochodom, je jedným z mojich najväčších redaktorských úspechov, že som si vybojoval právo napísať tento článok, pretože zagratulovať Ľubovi Feldekovi chcel v našej redakcii a klube každý. Ešte dlho mi tento úspech budú zazlievať. Súčasne uverejňujeme aj pár riadkov z pera Ruda Slobodu, ktoré už síce nemohol napísať teraz, avšak ktoré oslávenca krásne charakterizujú...)