S herečkou Kamilou Magálovou

Kamilu Magálovú poznáme v rôznych úlohách - predovšetkým ako herečku (v lete nakrúcala v Prahe film s režisérkou Jitkou Nemcovou), ale aj ako podnikateľku a mladú starú mamu. Ku Kamile Magálovej patria kone, psy, mačky a iniciatíva Sloboda zvierat. Hovorí, že bez ľudí by vedela prežiť, bez zvierat nie.

Ste tvárou Slobody zvierat. Myslíte si, že je na Slovensku dobre postarané o zvieratá?

- Už sa veľa dobrého urobilo, ale vidím aj veľa zlého. Ako ste povedali, som aktivistka Slobody zvierat. Viete, keď niečo robíte, tak zvyčajne sa za dobré nikto nepoďakuje. Keď sa však stane niečo zlé, ľudia sa hneď ozvú. Volajú potom mne, lebo Sloboda zvierat je spojená s mojou tvárou. Niekedy som z toho veľmi sklamaná a znechutená. Som totiž terč všetkých útokov. Nezištne sa dávam napospas, poskytla som svoju tvár a stáva sa, že dobrí ľudia, ktorí prispeli na útulok, na hento, na tamto, sa zrazu dozvedia, že bývalý spolupracovník inštitúcie defraudoval isté peniaze, že sa uňho našli aj drogy. Človeka to zabolí a povie si: Načo to vlastne robím? Ja to robím z dobrej vôle, chcem pomôcť zvieratkám, ale podrazom sa nevyhnem.

No a nemôžete sa ako známa tvár trebárs obrátiť na politikov?

- Prosím vás! Čo sa dá robiť, keď vysokopostavený človek, politik, prechováva exotické vtáctvo, hoci je to zakázané. Nič sa mu nestane, lebo je krytý imunitou. V takých situáciách už nemám absolútne chuť niečo robiť, ani sa angažovať v nejakých organizáciách. Veď niekto má imunitu a bude robiť svinstvo do konca života. Keď nezmôže nič polícia, tak čo by sme už zmohli my? Kde je tu morálka? Kto nám ju má ukázať, keď toto robí človek, ktorý zastupuje národ?

Takže ako je to? Máme podporovať Slobodu zvierat, alebo nie?

- Samozrejme, aby zvieratá prežili, bolo by to dobré. Nechcem zovšeobecňovať, hovorím o svojich skúsenostiach. Mnoho ľudí si napríklad adoptovalo zviera z útulku a zviera im ochorelo. Tie zvieratá totiž neraz prídu do útulku veľmi zničené a môže sa stať, že choroba sa vráti. Potom mi píšu: Prečo sa o zvieratá lepšie nestaráte. Ja len môžem ukázať v útulku list. Oni hovoria, že robia, čo môžu. Je to ťažké.

Necháte to tak?

- O zvieratá sa budem starať celý život. Nechcem sa však starieť do správania ľudí, nech si každý robí, čo chce. Ľudí ani nemôžem usmerňovať. Viete, bez ľudí by som vedela žiť, ale bez zvieratiek nie.

Aj Brigitte Bardotová sa dala touto cestou - jedným je na smiech, iní sú na ňu napálení.

- Ona je veľmi ostrá, nekompromisná, a to niektorým ľudom prekáža. Je nepohodlná, bdie nad tým, aby ľudia zvieratá nezneužívali.

Robí sa niečo také aj u nás?

- Aj u nás sa napríklad robia psie zápasy. A vedia to podľa mňa aj kompetentní. Vedela som o jednom takomto zápase a zavolala som políciu. Keď však policajti prišli, nebolo už na mieste ani stopy po zápase. O čom to svedčí?

O mnohom. Aj o tom, že pre niektorých ľudí sú psie zápasy vzrušujúce...

- Prečo myslíte, že je tu teraz toľko pitbullov? Tá rasa sa mi páči, keby som takého psa vychovávala, bol by z neho maznáčik, miloval by ľudí aj zvieratá. Iste, má bojové gény, všetko však závisí od výchovy a podmienok. Keď ho týrajú bitkou a hladom, a potom ho pustia do ringu, je schopný roztrhať psa, ktorého tam nájde. A za toto sú ľudia ochotní dávať peniaze! S týmto nebudem nikdy súhlasiť a keď budem môcť, čo len trošku, budem proti tomu bojovať. Budem bojovať aj proti tomu, aby cez Slovensko prevážali kone v tirákoch z Poľska až niekde na koniec Talianska, kde z nich robia konzervy. Keď vidím taký kamión, vyhŕkne mi slza, lebo viem, že tie kone prídu na miesto činu polomŕtve, ak nie už mŕtve, so zlomenými nohami! A to robíme my, ľudia. Homo sapiens!

Ešte vám nikto nevyčítal, že sa príliš venujete zvieratám? Neporadil vám niekto, aby ste sa radšej starali o ľudí?

- Aj takí, ktorí ma poznajú od detstva, mi neraz vyčítali, že sa starám o zvieratá. O ľudí by si sa mala starať! Nemôžem sa však starať o všetkých. Pracujem v UNICEF, tam sa starám o deti. Na jedno som už prišla - najviac mi vyčítajú tí ľudia, ktorí nerobia absolútne nič. Ide im len o to, aby mohli druhého atakovať, aby na ňom niečo našli. Som jednoducho terč, ľudia si chcú vybiť zlosť. Nech ten človek ukáže, čo robí on? Či už pre ľudí, zvieratá, alebo lesy... Kedysi ma to bolelo, dnes už to beriem jedným uchom dnu a druhým von.

Povedali ste si už niekedy ono známe: Čím viac poznávam ľudí, tým radšej mám svojho psa?

- Áno. V ľuďoch je toľko násilia, zloby, že to nenájdete ani v jednom zvierati. Zviera zabíja, aby prežilo. Nikdy nezabíja len tak z roztopaše alebo na zákazku.

Aké zvieratá máte dnes?

- Psíkov mám dvoch. Kríženec vlčiaka Riki má desať rokov, našli sme ho vyhodeného pred krčmou. Už ho máme deväť rokov. Je to veľmi milý, kamarátsky pes. V živote nebol na vodidle. Nosí síce obojok, aby sa ho hostia v našom penzióne nebáli, ale on ho ani nepotrebuje. Je veľký milovník ľudí, inteligent, už len čakám, že o chvíľu začne vydávať kľúče na recepcii. Druhý je stredný čierny pudlík. Mám ešte dve mačičky, stádo dvadsiatich kozičiek, 56 koní, desať sliepok a jednu pávicu. A, aby som nezabudla, dva somáriky. Máme párik, Othela s Mirandolínou. Othelo je trošku nižší ako Mirandolína, takže sa nemôžeme dočkať ich potomstva. Hoci sa Othelo veľmi snaží, chudák, nemá šancu. Žijú si však tak svorne, že keď vytiahneme Mirandolínu, aby si mohli detičky zajazdiť, Othelo v tom ich boxe plače. Nevydrží ani päť minút bez Mirandolíny.

Nebojíte sa - pri takom množstve zvierat, aké máte - žiaľu, ktorý prináša strata zvieraťa?

- Pudel je už tretí v našej rodine. Prvý mi zahynul ako dvojročný na psinku, bol zle zaočkovaný. Druhý uhynul ako trinásťročný, keď sa pokúsil nakryť vlčiačku (prišiel vlčiak a ten ho doslova zožral). Vzápätí som dostala ďalšieho pudla, takže stále mám pocit, že ten prvý žije. Ten žiaľ a bolesť sú však naozaj neskutočné. Od syna a nevesty som dostala na Vianoce papagája žaka. Nazvala som ho Cyráno. Bol veľmi šikovný, vždy mi odpovedal v tej tónine, v ktorej som ho oslovila. Určite by sa naučil rýchlo hovoriť, ale zahynul po mesiaci na vrodenú pľúcnu chybu. Bol od jedného takzvaného chovateľa. Nekupujte nijaké vtáctvo od chovateľa zo Senice!

Pomohlo vám niekedy zviera?

- Neviem, či mi pomohlo, v každom prípade mi neublížilo, keď mi mohlo ublížiť. Cválala som v húfe koní, nezvládla som prekážku a pomaly som padala. Okolo mňa samé kopytá. Keby som spadla, udupali by ma. Kôň má tendenciu v húfe utekať za ostatnými, ja som tomu môjmu visela na krku a on pochopil situáciu. Spomalil, nechal ma, aby som pokojne vysadla. Zachránil ma pred ťažkým úrazom.

Veríte na zvieraciu intuíciu?

- Mačka vraj cíti prírodnú katastrofu - začne sa čudne správať. Nedávno som však čítala, že ak je človek chorý, má sa utrieť vlhkou handričkou a tú handričku vyžmýkať na mačku. Mačka vraj chorobu prevezme. To je možno trocha neľútostný recept.

Zastariete sa, keď vidíte, že niekto týra zviera?

- Niekedy si až neskôr uvedomím, aká som hlúpo odvážna. Keď vidím, ako niekto mláti psa, zastanem sa toho psa. Minule som videla jedného takého, ozvala som sa - a on na mňa tak zaútočil, až som mala dojem, že vo vrecku má pištoľ. Navrhla som, aby mi toho psa predal. Pohrozil mi, nech radšej odpálim. Ja sa vždy zastanem, či už zvieraťa, alebo človeka, až neskôr si uvedomím, ako riskujem, že to je dnes nebezpečné.

---

Kamila Magálová sa narodila v Bratislave a je sestrou populárneho slovenského herca Mariána Slováka. V roku 1975 absolvovala štúdium herectva na VŠMU a stala sa členkou Novej scény a neskôr činohry Slovenského národného divadla. V stvárnení postáv ju charakterizoval najmä jemný humor, nadhľad a nevtieravá irónia. V súčasnosti sa angažuje okrem iných aj v iniciatíve Sloboda zvierat. Spolu s rodinou žije v hoteli Kamila v Čiernej Vode, ktorý zrekonštruovali z dakedajšieho kaštieľa. K jej koníčkom patrí varenie, ale i športové televízne prenosy.

HELENA DVOŘÁKOVÁ

---

Zpět na obsah