SLOVENSKÉ DOTYKY
 

Muž nemá problém vstať

S hercom Markom Igondom

Marko Igonda je neuveriteľne sympatický mladý muž, s ktorým sa dá rozprávať prakticky o čomkoľvek a ktorý na vás po chvíli zapôsobí najmä ako otvorený a čestný človek. Zoznámili sme sa s ním hlavne vďaka Hanke Ševčíkovej, ktorá, keď sedela u nás v redakcii, hovorila o ňom často a s neskrývanou nehou v hlase. Nečudo: láska, ktorá sa rozhorela medzi dvoma mladými hercami, pôsobiacimi v národných divadlách oboch našich krajín, ich napokon prinútila až k rozhodujúcej životnej zmene. Tá sa týka najmä Marka, ktorý sa v súčasnosti postupne, ale isto premiestňuje z Bratislavy do Prahy. Nie zakaždým slová hrajú rozhodujúci význam vo vzťahu k inému človeku, ale Markovo "Opatrujte sa", ktorým sa vždy s nami lúčil, znie na dnešnú dobu až nezvyklo úprimne a srdečne. Tak nejako susedsky...

Z lešenia do Ameriky

Po ukončení umelecko-priemyslovej strednej školy, ktorú absolvoval v Kremnici (vyštudoval štukatérstvo a reštauratérstvo), začal Marko pracovať ako štukatér. Niežeby ho táto práca nebavila - dodnes ju má vlastne ako koníčka a rád by si tu v Prahe založil aj vlastný ateliér. "V Turčianskych Tepliciach, kde som začal pracovať, som sedel na lešení vo výške tých dvadsiať-tridsať metrov a díval sa dole," dodáva k tomu Marko. "Každý deň som tam takto sedel - a všetko bolo odo mňa také vzdialé! Až vo mne postupne dozrelo presvedčenie, že to nie je pre mňa, že chcem zísť dole, do sveta, medzi ľudí..." A v tejto pravej chvíli ho oslovil bratranec, ktorý žije v Amerike, či by tam nechcel na čas prísť pracovať. "Veľmi mi pomohli rodičia, ktorí ma podporili - napokon i finančne."

Marko Igonda prežil rok v americkom Seattli, kde prešiel najrôznejšími i veľmi zaujímavými profesiami. Staral sa napríklad o včeliu farmu. Rozvážali včely do najrôznejších oblastí, za konkrétnymi druhmi rastlín a kvetov. "Koľkokrát sme sa postretávali s medveďmi, ktorí nám úle rozhádzali, rozbili!" spomína. "Príroda je tam ešte veľmi nedotknutá a porast taký hustý, že človek cez horu neprejde, tak ako je zvyknutý u nás. Ale stretol som tam úžasných ľudí. Mal som dvoch vynikajúcich kamarátov... Jedného Indiána, a to bol krásny človek. Veľmi mi pomohol v časoch, keď som bol na dne svojich fyzických i psychických síl. Najmä svojou pohodou. Druhý bol horal, taký typický medveď. Vo svojej chalupe nemal ani vodu, ani elektriku a vlastnil jedno veľké auto a lietadlo. Naučil ma, ako sa v tej divokej prírode správať (napríklad, že keby som v zime spadol do vody, mám sa obaliť snehom a usuším sa tak vlastným teplom). Päťdesiat rokov nebol chorý... Čo dodať? Prichádzal som do Ameriky ako chlapec a vrátil som sa odtiaľ ako muž. Preto vždy tvrdím, že cestovanie je naväčšia škola života a odporúčal by som to každému mladému človeku."

Marko odchádzal z domu s tým, že za zarobené peniaze si kúpi motorku (motorky boli jeho vášeň!) a vetrovku so strapcami. Motorku si napokon nekúpil, pretože pochopil, že by nemal na jej prevádzku. Začal však úplne inak vnímať hodnoty, inak si vážiť toho, čo si sám zarobil, inak sa dívať na svet.

Najväčšia herecká škola

A ako sa Marko vlastne dostal k herectvu? "Odjakživa som mal veľmi rád film - divadlo však bolo pre mňa neznámym pojmom, nerozumel som vôbec, čo obnáša. Bola to pre mňa väčšinou nejaká nudná inscenácia, ktorú som videl," vysvetľuje. "Amerika mi dala najmä pocit slobody a poznanie, že každý človek môže žiť to, čo chce - a tam u mňa dozrelo aj presvedčenie, že chcem ísť na vysokú školu. V každom prípade to mala byť škola z oblasti umenia, i keď som ešte nevedel, akého presne. Bol som pomerne nezaradený človek. Ešte keď som žil doma u rodičov, často som sa celé dni, roky díval na Martinské hole a rozmýšľal som, ako a kam sa podieť." Keď sa vrátil z Ameriky, natrafil na konkurz v žilinskom divadle. Absolvoval ho úspešne. V divadle sa stretol, ako tvrdí, s vynikajúcimi ľuďmi, rok tam pracoval a celý čas sa cieľavedomo pripravoval na vysokú školu. Dokonca už pred konkurzom si vyhľadal prospekty na Vysokú školu múzických umení. Odvtedy vedel presne, čo chce.

V čase jeho štúdia boli na bratislavskej Vysokej škole múzických umení dva vynikajúce ročníky - ten jeden viedol Martin Huba a druhý, v ktorom študoval aj Marko, zasa Emil Horváth. Bola medzi nimi správna zdravá konkurencia, a tak sa zrodilo niekoľko veľmi pekných predstavení. Dodnes sa kamarátia a poniektorí aj spolu hrajú. "Pre mňa bola vari najväčšou hereckou školou hra 'Dvaja'," spomína na študentské časy Marko. "Na tomto predstavení som sa naučil najviac. V dielach Júliusa Barča Ivana je cítiť nesmierny vnútorný náboj. Svojím predstavením sme dosiahli aj to, že tohto nášho vynikajúceho a pomerne zneuznaného existencionalistu preložili aj do angličtiny a hrali ho aj vo svete..."

Už v prvom ročníku svojho štúdia, i keď to profesori neradi videli, dostal Marko Igonda angažmán v americkom filme "Twenty six". Našťastie sa nakrúcal v Bratislave a to dokonca neďaleko školy, takže doslova behom sa premiestňoval z nakrúcania na prednášky. Vtedy si však povedal, že musí byť pre neho prednejšia škola a všetky ponuky, ktoré prišli vzápätí, odmietol.

Tri sezóny v Národnom

Marko, ako väčšina mladých ľudí, túžil po absolvovaní zostať v Bratislave. Najväčšími métami boli pre neho i pre jeho spolužiakov samozrejme Národné divadlo a Astorka Korzo. Usmialo sa na neho šťastie. Po skončení školy prišiel za ním a jeho spolužiakom Tomášom Maštalírom riaditeľ Národného divadla a obom im ponúkol angažmán, ktorý trvá už tretiu sezónu. Marko hrá napríklad vo Feldekovom "Horore v horárni" či v Ballekovom "Pomocníkovi". Jemu osobne však najviac dali hry "Portugália" a "Don Juan", v ktorej bolo nesmierne veľa textu a pripravovali ho s francúzskym režisérom. "Prišli sme tak do kontaktu aj s inou kultúrou, čo je pre herca vždy veľmi dôležité," povedal k tomu. "Naša a ich herecká škola sú totiž úplne odlišné a tak sme spolu aj dosť bojovali." V televízii a slovenských filmoch (najmä v rozprávkach) sa Markovi ušli takmer vždy najmä postavy pastierov, kováčov a podobných chlapských profesií. S Američanmi pred časom nakrúcal film "Za nepriateľskými líniami", pre slovenskú televíziu zasa film "Juraj Kováč" a pre Košice videofilm "Reny".

Momentálne stále ešte hrá Marko Igonda v ôsmich hrách v SND. "Môj odchod z národného divadla je naozaj ťažký krok, ťažké rozhodnutie, ale láska napokon zvíťazila. Chcel by som však odísť s čistým štítom, lebo toto divadlo ma urobilo takým, aký som a ľudí, ktorým za to ďakujem, by som nechcel uraziť. Viem, že aj ten môj odchod musí mať určitý poriadok a tohto sa chcem držať. Takže už nebudem skúšať ďalšie veci a tie, ktoré robím, dohrám. Ale treba povedať, že predsa len sem prichádzam aj s určitými nádejami - tu v Česku je pre herca väčšia perspektíva. Napokon netvrdím ani to, že Praha je moja konečná stanica..."

Dnes si Marko usilovne zháňa uplatnenie vo svojej profesii v pražských umeleckých agentúrach, čosi už nadviazal v Karlínskom divadle. "Divadlo by mi v súčasnosti stačilo raz do týždňa, keďže som bol pomerne dlho v reportoárovom divadle, kde sme mali aj dvadsaťosem predstavení do mesiaca. Čo je naozaj dosť. Radšej by som sa teraz viac venoval filmu. Uvidíme..."

Láska za tri sekundy

Marko pôsobí nesmierne skromne a úprimne. Tak hovorí aj o svojej láske. Ako o veľkej. Krásnej. Dôležitej. Ako o cite, ktorému chce prispôsobiť celý svoj nasledujúci život. Lebo niet nič dôležitejšieho, ako stretnúť človeka, s ktorým je vám dobre, s ktorým si rozumiete, ktorý je ozajstný charakter. Nie je to až také bežné. "A okrem toho si myslím, že muž by mal vždy nasledovať svoju ženu," vraví prekvapivo a keď oponujeme, že to vari bolo vždy skôr naopak, dodáva: "Muž ako rytier, hrdina, ale i obyčajný človek, nemá problém spadnúť a zasa vstať. Pre ženu sú tie odreniny rozhodne bolestnejšie." Na otázku o láske na prvý pohľad však odpovedá Marko zamietavo. Na takú neverí. "Verím však na lásku za tri sekundy. Za tie totiž môže preletieť mysľou celý život. Za tie sa naozaj dokážete zamilovať..."

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah