Zo slovenskej dediny na albánsky trón

Rozvaliny kedysi honosného sídla šľachtického rodu Apponyiovcov v Oponiciach pri Nitre dnes čím ďalej tým viac nahlodáva zub času. Iba malé múzeum v priľahlom loveckom zámočku zachováva zlomky príbehu o dievčati, ktoré na týchto miestach vyrástlo, aby neskôr starý maďarský rod preslávilo viac než ktokoľvek z jej urodzených predkov.

Životný príbeh GERALDINE APPONYIOVEJ, ktorú dobová tlač nazvala "Biela ruža", na prvý pohľad pripomína rozprávku. Z mladučkej opernej speváčky láska spravila kráľovnú. Druhý pohľad však vzápätí odkrýva príbeh plný utrpenia a ťažkých životných skúšok. Odhaľuje život ženy vrhnutej do víru udalostí, o ktorých sa malej komtese z Oponíc nesnívalo ani v tých najdivotvornejších snoch.

Geraldine Apponyiová sa narodila grófovi Júliusovi Apponyimu a dcére amerického obchodníka Glady Steuartovej v Budapešti. Detstvo a dospievanie však prežila na Slovensku, v malebnom zámku v Oponiciach pri Nitre. A práve tento kraj sa nezmazateľným písmom zapísal do jej srdca a v čase, kedy už žiadny naozajstný domov vlastne nemala, sa k nemu často vracala aspoň vo svojich spomienkach.

Malá komtesa si čoskoro získala srdcia všetkých oponických starousadlíkov. Tí ešte dlhé roky po jej odchode spomínali na dievčičku v belostných šatôčkách, ktorá sa kúpala vo fontáne či len tak vystrájala pestvá v zámockom parku. Biela ruža z Maďarska, písali o nej slovenskí novinári a ani sa nesnažili skrývať svoje sympatie k uhorskej šľachtičnej. Podľa očakávania Geraldine vyrástla na očarujúcu, pôvabnú dievčinu a po štúdiu v kláštornej škole v Pressbaume sa vydala na dráhu opernej speváčky. Pri premiére Pucciniho "Bohémy" dvadsaťtriročná krásavica s podmanivým hlasom doslova nadchla budapeštianske publikum. Fotografie vychádzajúcej hviezdy zaplnili titulné strany všetkých maďarských spoločenských magazínov. A práve v tom čase sa kolesá osudu oponickej komtesy rozkrútili naplno. Jeden výtlačok budapeštianskeho obrázkového časopisu sa dostal do rúk albánskeho kráľa Ahmeda Zogu.

V tom čase si štyridsaťročný Zogu intenzívne uvedomoval, že je najvyšší čas poobzerať sa po žene, ktorá by Albánsku porodila následníka trónu. Portrét rozkošnej dievčiny v kostýme Mimi z "Bohémy" ho neustále magicky priťahoval. Keď sa potom od svojich maďarských známych dozvedel, že v žilách onej čarovnej bytosti koluje modrá krv, učinil albánsky monarcha zlomové rozhodnutie. Pozval komtesu Apponyiovú do Tirany na silvestrovskú oslavu. Geraldine súhlasila a koncom roku 1937 sa vydala v ústrety celkom neznámemu svetu. Do cudzej krajiny, ktorá sa čoskoro mala stať jej celoživotným osudom.

O prvom stretnutí s albánskym kráľom rozpráva neskôr Geraldine Apponyiová v knihe Thierryho Deslota: "Odrazu som stála zoči-voči krásnemu mužovi v bielej vojenskej blúze vyšívanej zlatom. Zaujali ma jeho oči. Veľké, modré a láskavé."

Mladá komtesa rýchlo pochopila, že má pred sebou výnimočného, vzdelaného muža, vtipného a milého spoločníka, ale aj neoblomného vodcu, zvyknutého bojovať a víťaziť. Rozprávali sa až do rána do piatej. Geraldine sa dozvedela, aká ťažká a náročná cesta priviedla Ahmeda Zogu až k jeho doterajšiemu postaveniu. Ako sa z výsostnej pozície vo vtedajšej vláde prepadol do vyhnanstva v Juhoslávii, aby sa potom vrátil na čele trojtisícovej armády a vydobyl si prezidentské kreslo, ktoré neskoršie pretavil na kráľovskú korunu. Bolá ním úplne uchvátená.

A potom udalosti nabrali rýchly spád. Už okolo desiatej dopoludnia priniesli sluhovia Geraldíne veľké srdce spletené z ruží. O štvrtej popoludní jej potom Ahmed Zogu položil otázku, ktorú si zapamätala navždy: "Myslíte, že by ste ma mohli milovať aj v ťažkých časoch, ktoré nás možno v budúcnosti čakajú?" Odpovedala mu okamžite: "Myslím, že už vás milujem."

Veľkolepá svadba sa konala v apríli 1938 a korunovácia Geraldine Apponyiovej na kráľovnú Albánska o mesiac neskôr. Nad Európou sa však začali zbiehať mračná v podobe hákových krížov. Milióny ľudí včítane Ahmeda a Geraldiny čakala doba utrpenia a smútku.

Albánsky ľud vtedy žil v úplne mylnej ilúzii bezpečia. S Nemeckom a predovšetkým s Talianskom ich krajina udržiavala veľmi dobré diplomatické styky. Mussoliniho šéf diplomacie gróf Ciano bol dokonca kráľovskemu páru na svadbe za svedka a od samotného Adolfa Hitlera dostali mladomanželia ako svadobný dar luxusný mercedes. Ale bola to práve rozpínavosť fašistického Talianska, ktorá ich mala pripraviť o chvíle pokoja a šťastia.

Geraldine si roly kráľovnej po boku milovaného muža príliš neužila. Krátko po svadbe otehotnela a 5. apríla 1939 porodila Ahmedovi Zogu dediča. Korunný princ Leka bol na svete púhe dva dni, keď sa gróf Ciano do Albánska vrátil. Tentoraz však už nie ako priateľ a spojenec, ale ako veliteľ talianskych bombardérov. V závese za ním kráčala Mussoliniho armáda. Do ulíc Tirany vtrhlo 50 000 talianskych vojakov. Ešte v ten istý večer predniesol generál Jacomoni Ahmedovi ultimátum. Albánsko sa malo s okamžitou platnosťou stať talianskou provinciou. Kráľovský pár bol nútený i s potomkom uprchnúť.

Ahmed Zogu odviezol v mercedese od Hitlera svoju zoslabnutú Bielu ružu s novorodeniatkom v náručí cez hranice do Grécka a odtiaľ cez Rumunsko, Poľsko, Švédsko a Nórsko do Francúzska. Keďže so sebou Ahmed Zoga stihol odviezť časť kráľovského pokladu, mohli si dovoliť prečkať vojnu v štyridsaťizbovom paláci Parmour house v Ascote. Ani bezpečie a prepych uprostred vojnového utrpenia však nedokázali utíšiť žiaľ albánskeho kráľa nad stratou svojej milovanej vlasti. Útechou v tých chvíľach mu bola len nezmerná láska ku svojej odvážnej žene, ktorá mu po celý čas stála pevne po boku.

Vykúpenie z núteného exilu však Ahmedovi nepriniesol ani vytúžený koniec vojny. V Albánsku bol nastolený komunistický režim a kráľovskej rodine bol prístup do krajiny doživotne zakázaný. Zlomený Ahmed Zogu zomrel v roku 1961 v parížskej nemocnici. Ešte v tom istom roku však albánski exiloví monarchisti v hoteli Bristol tajne korunovali princa Leku za albánskeho kráľa. Geraldine Zoguová to však takmer nevnímala. Prežívala hlboký smútok nad stratou svojej jedinej životnej lásky, smútok, ktorý nemal nikdy celkom pominúť. Spolu s Lekom sa odsťahovala do Madridu, kde sa podrobila liečbe z ťažkej depresie.

Zachránila ju až bulharská kráľovná Jeanne, ktorá tak isto žila vo vyhnanstve. Priviedla ju do vysokej španielskej spoločnosti, kde Geraldine získala množstvo cenných diplomatických kontaktov pre krajinu, ktorú nesmela oficiálne zastupovať. Zdalo sa, že sa všetko obracia k lepšiemu, ale ani tentoraz to nemalo trvať dlho. Španielska polícia našla pri prehliadke vily, v ktorej rodina žila, zbrane a Leka bol obvinený zo spolupráce s teroristickou organizáciou ETA. Hoci sa toto obvinenie nikdy nepodarilo dokázať, španielske úrady vyhostili Leku z krajiny. Geraldine sa so synom presťahovala do juhoafrického Belfastu, na poslednú zastávku svojej dlhej púte. Tam v noci z 22. na 23. októbra 2002 vo veku 87 rokov Biela ruža navždy uvädla, bez toho, aby si splnila svoj veľký sen, navštíviť Slovensko, krajinu, ktorá pre ňu, ako vravievala, bola vždy jediným domovom.

Leka Zogu, ktorému bol o niekoľko mesiacov prv povolený návrat do Albánska, o svojej matke vždy prehlasoval: "Je to veľká dáma, ktorá veľa vytrpela, ale napriek tomu robila nesmiernu česť Albánsku."

Biela ruža však vykvitla v inej záhrade. A až do poslednej chvíle ju nosila v srdci.

MARTIN PÍSECKÝ

---

Zpět na obsah