Cena za najlepší stredoeurópsky dokument

Málokedy vás dokumentárny film strhne takou silou, aby ste so zaujatím a nepoľavujúcim napätím sledovali jeho faktografický dej celú hodinu a pol. Film "66 sezón" slovenského režiséra Petra Kerekesa však vskutku takým je. Dá sa povedať, že na pozadí banálneho prostredia, akým sa môže zdať košické mestské kúpalisko, dokázal vykúzliť atmosféru nielen genia loci rôznych období, ktorého tu divák môže až neuveriteľne silne precítiť, ale zároveň aj histórie celého nášho národa...

Nikoho z tých, kto si túto strhujúcu filmovú esej nenechal uprostred novembra ujsť na obrazovke Českej televízie (pochopiteľne, až v takmer nočnom vysielacom čase, o repríze už ani nehovoriac!), určite neprekvapilo, že získala na medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu Jihlava 2003 Cenu za najlepší stredoeurópsky dokument. Autor sa o ňu podelil s českou snímkou "Sentiment" režiséra Tomáša Hejtmánka.

Možno povedať, že hlavnou hrdinkou filmu je stará mama Petra Kerekesa, ktorá oslavuje narodeniny v rovnaký deň ako Československá republika, je však o dva roky mladšia. Bez jej spomienok, ako sa vyjadril sám autor, by film vôbec nemohol vzniknúť. Až vnímajúc dobu pred zrodom našej republiky očami pamätníkov, si človek uvedomuje, aká asi mohla byť atmosféra a život za Rakúsko-Uhorska. Ľudia prechádzali z jednej krajiny do druhej vôbec si to neuvedomujúc, bez toho, aby prekročili akékoľvek hranice. A teraz myslím nielen tie hranice fyzické, ale aj hranice, ktoré nosíme sami v sebe. Tak to bolo aj s predkami režiséra tejto snímky. Starý otec Petra Kerekesa, úradník pôsobiaci v Rumunsku, mal dlhé roky problémy s prieduškami. Lekár mu odporúčal, aby sa v rámci mocnárstva presťahoval niekam k moru. Vtedy to bolo vskutku možné. Tak požiadal nadriadených, aby ho preložili. Osud si však niekedy s človekom zahráva takmer komicky. Starého otca vskutku preložili - ale do Košíc. Možno nadriadení len nepoznali zemepis, možno chceli úradníkovi naznačiť, že si nemá vymýšľať, ktovie... A tak sa po celý svoj život musel uspokojiť s košickou plavárňou namiesto mora. Ibaže, ako to povedal jeden z pamätníkov, vyznávajúcich sa v tomto filme, nie vždy my musíme ísť za morom, more môže prísť niekedy aj k nám. A košické kúpalisko to, aspoň pre mnohých ľudí, zdá sa, dokázalo...

Peter Kerekes sa s filmom naozaj vyhral. Nakrúcal ho tri roky (2001-2003), a tak môžeme na súčasnom košickom kúpalisku vidieť v záberoch idúcich krátko po sebe mamičku v pokročilom štádiu tehotenstva a vzápätí s takmer ročným dievčatkom. Defiluje pred nami množstvo ľudí, užívajúcich si letnú pohodu tejto plavárne, ktorá sa divákovi nečakane javí ako veľmi netradičná. Ale nielen čas dokázal dokumentarista vynikajúco zužitkovať. Aj technicky je film pomerne náročný. Neverili by ste, čo všetko sa dá robiť s bežným prostredím kúpaliska! Vrátane premietania starých dobových, zrejme amatérskych záberov spred množstva rokov na veľké plátna priamo na kúpalisku, kde do projekcie vstupujú súčasní návštevníci, prechádzajú ňou, prelínajú sa s ňou. Alebo náhodní kúpajúci a opaľujúci sa, ktorí sa stávajú dablérmi tých, ktorí tu pred dávnymi rokmi prežívali svoje príbehy. A tie prekrásne zábery pod vodou, často ešte neošúchané (napríklad mladí ľudia, ktorí sa pri stole pod vodou snažia hrať karty...)! Autor sa stále viditeľne snaží nachádzať paralelu s morom - v modeloch lodiek, ktoré po kúpalisku plávajú, v modeloch lietadiel, ktoré nad ním lietajú, v tichu a záhadách podvodnej ríše...

Spolu so spomínajúcimi divák sleduje na tomto kúsku krajiny aj celú jej históriu. Roky vojny, ktoré najpôsobivejšie vystihuje dcéra zakladateľa kúpaliska - českého Žida - ktorá sa ako dieťa z bezstarostného prostredia plavárne dostáva rovno do koncentračného tábora. A do dnešných čias si vyčíta, že nepriamo spôsobila smrť svojej matky. Alebo spomienky tej, ktorej pár týždňov po svadbe vzala vojna manžela - zoznámili sa práve tu, na tomto kúpalisku. Či spomienky ženy, ktorá plávajúc na chrbte v bazéne videla lietadlo, spúšťajúce bombu priamo do centra Košíc. Ale bola tu aj taká, ktorá na kúpalisku niekoľkokrát zazrela sympatického muža s fúzikmi a tajne ho nesmierne obdivovala. Neskôr sa údajne ukázalo, že to bol Hitler. Jeho dvojník ešte aj dnes vzbudzoval na plavárni zaslúženú pozornosť...

Päťdesiate roky: mnohí ich v spomienkach odsudzujú (napríklad syn majiteľa pivovaru, o ktorý prišli na základe Benešových dekrétov: "Ak by mi ho ešte niekedy vrátili, naplním celý tento detský bazén pivom a pozvem všetkých svojich priateľov, aby sa v ňom vykúpali," hovorí), ale iní zasa chvália. Relatívnu pohodu, nevzrušenosť provinčného mesta. A potom to bol aj rok 1968 v Košiciach, zomknutosť ľudí a ich, hoci i tichý, odboj. Napríklad vypustenie bazénov a predčasné ukončenie vtedajšej letnej sezóny. Na druhej strane vo filme vystupuje starší muž, ktorý bol aktívnym pracovníkom štátnej bezpečnosti a nepovažuje za nutné sa s tým nijako skrývať. História prekračovala dlhými krokmi túto neveľkú plaváreň...

A typické je ešte niečo. Typické pre Košice a vari celý tento región. Drvivá väčšina pamätníkov hovorí po maďarsky, vrátane autorovej starej mamy. Áno, všetci vedia aj po slovensky, ale v maďarčine sa im vyjadruje akosi ľahšie, voľnejšie. Jazyky sa tu neuveriteľne prelínajú - vrátane češtiny, ktorou stále hovorí dcéra zakladateľa plavárne. A aj v časoch, keď vari najtvrdšie platilo nechvalne známe: "Na Slovensku po slovensky", to na tomto kúpalisku nikto nebral do úvahy. Tu všetci vedeli, že si nemusia dávať pozor, že ich nikto neudá, nepoženie pred súd. Tu sa vždy cítili slobodne.

Napriek tomu, že autor chcel zachytiť na osude jednej plavárne osudy svojho národa, najväčmi vyplávalo z jeho filmu na povrch čosi úplne iné. Je to láska, ktorá všetko drží pohromade, to večné spojenie, ktoré prebieha nielen medzi ľuďmi, ale aj v celom vesmíre. A preto, spomínajúc na čokoľvek, všetci napokon končia najmä spomienkami na lásku, na vzťahy medzi ľuďmi, na ten večný príbeh, ktorému nemôže na sile ubrať ani to, že naše telá napokon zostarnú a schátrajú.

Ale dajme slovo aj samotnému autorovi a jeho názorom na súťaž stredoeurópskych dokumentárnych filmov. Peter Kerekes je obdivovateľom najmä českého dokumentu, pretože podľa neho "veľmi odvážne reflektuje realitu českej spoločnosti a z aktuálnych publicistických tém dokážu českí tvorcovia urobiť filmy, ktoré pretrvávajú." Preto sa stal, ako vraví, takmer nekritickým obdivovateľom filmu "Sentiment", ktorý je venovaný režisérovi Františkovi Vláčilovi. Veľmi ho však zaujal aj film Eriky Hníkovej "Ženy pro měny", ktorý získal v Jihlave Cenu diváka. Režisérka sa v ňom pustila do pomerne odvážnej témy o ženách, ktoré chcú premeniť svoj povrch, pretože nedokážu zmeniť svoje vnútro. Treba však spravodlivo dodať, že slovenský film "66 sezón", ktorý vznikol v spolupráci Slovenskej a Českej televízie a s podporou fondu Pro Slovakia a Ministerstva kultúry SR, v konkurencii obstál vskutku vynikajúco.

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah