SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRIATEĽ ŠTEFÁNIKA A MASARYKA

Konferencia venovaná MUDr. Janovi B. Kraiczovi

Na začiatku novembra pripravili Úrad Českého červeného kríža, Spoločnosť MUDr. Ivana Hálka a Slovensko-český klub pražskú jubilejnú konferenciu venovanú osobnosti, ktorá celým svojim životom významne prispievala k česko-slovenskej vzájomnosti, Janovi Blahoslavovi Kraiczovi. Veľmi neprávom je tento lekár, ktorý sa slovenským rodičom narodil vo Valašskom Meziříčí, zabúdaný našimi súčasníkmi. Nielen jeho lekárska a osvetová práca na Valašsku, ale aj priame zapájanie sa do politiky (prišiel s myšlienkou Masarykovej kandidatúry za poslanca valašských miest do ríšskej rady, kam bol napokon zvolený až dvakrát za sebou), ako i pôsobenie vo funkcii prvého riaditeľa slovenskej divízie novozaloženého Československého červeného kríža ho predurčili k tým osudom, ktoré boli pevne späté s oboma našimi národmi. Neskôr sa Kraicz stal aj predsedom bratislavskej expozitúry ministerstva verejného zdravotníctva a telovýchovy. Odtiaľ ho v roku 1928 odvolal minister Jozef Tiso. Pradoxne sa tak prvým Čechom vyhnaným zo Slovenska stal vlastne Slovák! Konferencia veľmi pútavo zmapovala všetky etapy života a činnosti Jana Kraicza. O mnohých z nich sme zásluhou dobrej duše nielen spomínanej konferencie, ale i zasväteného propagátora Kraitzovej osobnosti - MUDr. Juraja Szántóa - písali aj v našom časopise. Preto vám tentoraz prinášame osobné a dobové spomienky, postrehy i zaujímavosti vnuka J. Kraicza Ivana Kolocha, ktorý sa tiež konferencie zúčastnil.

Kraiczov otec pochádzal z Modry vo vtedajšom Uhorsku. Jeho manželka Hermína bola dcéra farára a seniora suchdolského Jana Szepessyho, ktorý tiež pochádzal zo Slovenska a zároveň sesternica Karla Lányho, kolegu z bohosloveckej fakulty a syna slovenských rodičov. Kraiczova babka zo Sobotišťa bola tiež farárska dcéra. Jej sestra Ľudovíta bola zasa matka Pavla Štefánika, evanjelického farára v Košariskách, a to bol otec Milana Rastislava Štefánika. Štefánik s Kraizcom boli teda bratranci.

Preto sa tiež o 11 rokov starší medik Kraicz ujal mladšieho Milana, keď prišiel študovať do Prahy, a uviedol ho nielen do spolku Jeroným, ale neskoršie i do rodiny Masarykovcov, ako píše Š. Štvrtecký v knihe "Náš Milan Rostislav Štefánik". Štefánik pracoval vo výbore spolku a jeho podpornom fonde. Tam sa zoznámil i s mecenášmi, ktorí mu umožnili štúdiá a študijnú cestu do Švajčiarska a Talianska.

Dochoval sa list, ktorý písal Štefánikov otec medikovi Kraizcovi 11. novembra 1901 z Košarísk do Prahy:

"Janko náš drahý, ač si nás tvojim dopisom nemálo predesil, však nekonečne sme ti zaviazaní, že si nám o stave nášho milého syna podal autentičnú zprávu. My z Milankovho listu znali sme len toľko, že ochorel a strojí sa prejsť do nemocnice; no nemali sme tušenia, že by nemoc jeho tak povážlivá bola - a že len operácia šťastne prevedená môže mu spomôcť... Nože, prosím ťa, maj i naďalej nášho Milanka na starosti... Tvoj oddaný ujec Pavol Štefánik."

Tá operácia napokon dopadla dobre, ako vyplynulo z ďalšieho dochovaného lístka.

Prelistoval som podrobnejšie rodinné doklady a v Univerzitnej knižnici som objavil v knihe R. Říčana "Mladá léta Karla Eduarda Lányho" rad ďalších zaujímavých súvislostí, ktoré možno nie sú až také známe. Na Valašsku sa uplatňoval bezprostredne trvalý vplyv luteránskeho Slovenska a Sliezska. Luteránski evanjelici bývali vcelku kompaktne a ich menšinové postavenie voči katolíkom nebolo také stiesňujúce ako v Čechách. Na luteránskom Valašsku pôsobilo viacero slovenských kazateľov - napríklad v Ratiboři, v Rusave, na Vsetíne, v Suchdole i v Hrubej Vrbke. V Jasennej sa po smrti Winklera v roku 1865 stal farárom Pavol Hajnóczy a temer súčasne v Pržne pri Vsetíne vystriedal Pellara Jan Jiří Kraicz. Ten sa v tom istom roku v novembri stal švagrom Karla Eduarda Lányho, syna farára zo susednej Ratiboře sobášom s jeho sesternicou a spolužiačkou Hermínou Szepessy. O rok neskôr vystriedal Kraicz na fare v blízkej Hošťálkovej Kalendu z Vizovíc... Tí všetci sa poznali a navštevovali, ale aj inak si pomáhali.

Ale vráťme sa opäť k synovi Jana Jiřího Kraicza. V ďalšom dochovanom liste, (kde veľmi podrobne opisuje Štefánikov pohreb) z Bratislavy 12. mája 1919 píše Kraicz rodine tiež o príprave svojho prechodu na Slovensko. Po prevrate v roku 1918 sa prvým ministrom zdravotníctva stal Vavro Šrobár a po prijatí zákona bol navyše menovaný i ministrom s plnou mocou pre Slovensko. K výkonu tejto funkcie boli ďalej menovaní vládni referenti. Pre zdravotníctvo to bol Ivan Hálek, a Šrobár sa snažil získať i Jana Kraicza. Teraz už úryvky zo spomínaného listu:

"...po napínavých dnech a okamžicích mám klidnou chvilku - u Hálečků mně bylo milo a dobře. Rašín se Ivana ptal, či jsem už v Bratislavě. Šrobár už je též netrpělivý a pravil, že už mne čeká mnoho práce...

A nyní k pohřbu. Dopoledne jsem šel k paní Štefánikové, tetince, setkal jsem se tam s velkým počtem příbuzných, které jsem znal buď jen dle jména, nebo docela nic. Vzpomínali jsme na staré časy, prožil jsem v milé společnosti kus svého mládí. Šel jsem s rodinou. Z nemocnice - kde bylo vše vzorně zorganizováno a vedeno šel průvod městem - velkolepý vážný na nádraží. Tam zpěv moravských učitelů, pohřební smutné rozloučení, naložení do vlaku a odjezd do Brezové. My jeli na druhý den 6.40 ráno v neděli zvláštním vlakem. V Brezové na 300 vozů a kočárů, jeli jsme do Košarisk. Večer první den byl vezen Milan a další jeho druhové za plápolajících ohňů kol cesty na vrších až do Košarisk. Ozaj nádherné.

V Košariskách jsme šli do kostela na Bradlo, vysoký vrch na hřebenu hor, asi 1 hodinu u Košarisk. Tam ve skále byli uloženi Štefánik a jeho druzi. Na 10 000 lidí putovalo nahoru. Čtyři sloupy (provizorně z prken) černě obtažených a chvojím krytých vysokých v jejichž středu hrobka. Impozantně vévodí tento provizorní, jen naznačený pomník celému dalekému kraji. Tam rozloučení, mluvilo se asi na 3 - 4 místech pro tolik lidstva, moravští pěvci pěli hymny a rozloučení s drahými hrdiny. Pak jsme šli do Brezové, obědvali - večeřeli a jeli opět zvláštním vlakem domů, přijeli jsme o 1. v noci do Bratislavy.

Litoval jsem, že jste tu nemohli sme mnou přijet. To je národ kol Brezové, staří protestanští odbojníci proti Maďarům. Lid dobrý, milý, uvědomělý. To byste poznali opravdivé horaly, lid krásný, mezi kterými pracovat, žít bylo by radostné a vděčné.

Vrch byl oblepen lidem v krásných krojích, jako roj včel, hustě, pestře a v daleké, široké ploše. Obraz nezapomenutelný..."

IVAN KOLOUCH


Zpět na obsah