Autor v nich postupne vyjavuje svoj neobyčajný životný príbeh a pred čitateľovým zrakom vyvstáva plastický obraz najdlhšieho zatmenia v našich dejinách, od takzvaného Slovenského štátu po normalizované Československo. Josele je smutným hrdinom úvodnej poviedky, ktorému autor dáva ešte iné meno - Ahasver, totiž večne blúdiaci a prenasledovaný Žid. Podobný ahasverovský osud postihol počas holokaustu aj "tých ostatných", pričom šesť miliónov z nich neprežilo.

Ladislav Dávid Porjes sa narodil roku 1921 v Žiline. Ešte ako malý chlapec stratil obidvoch rodičov, detstvo prežil striedavo v Žiline a v Michalovciach pri starých rodičoch. V máji 1939 odmaturoval na rigoróznom michalovskom gymnáziu, avšak protižidovské zákony Tisovho fašistického štátu mu nedovolili pokračovať v štúdiách. A tak sa abiturient, ovládajúci päť cudzích jazykov, dostal do zámočníckej dielne. So žltou páskou na ľavom rukáve (to bola michalovská špecialita, pretože v ostatných mestách boli predpísané šesťcípe Dávidove hviezdy) tu pracoval dva roky ako učeň. Neskôr sa mu takto získaná zručnosť hodila rovnako dobre ako znalosť cudzích jazykov. V roku 1941 dostal povolávací rozkaz do takzvaného 6. robotného práporu, ktorý bol vytvorený na príkaz ministra obrany Ferdinanda Čatloša výhradne z regrútov židovského pôvodu. Prápor bol nasadený na stavbu Šúrskeho kanálu pri Svätom Juri. Napriek tomu, že zaradenie do prác na strategicky dôležitom diele odďaľovalo obávaný transport do Poľska či na Ukrajinu, rozhodol sa kvôli neľudským normám a šikanovaniu dezertovať. Bol však zadržaný a odsúdený na sedem mesiacov samoväzby. Nasledovalo krátke obdobie neistej slobody s falošnými árijskými dokladmi, ale v ovzduší neustále otravovanom nenávistnými heslami typu "Slováci, žid je vašim úhlavným nepriateľom!" a medzi platenými udavačmi nemal šancu zostať nepovšimnutý.

Zaradili ho do zberného koncentračného tábora v Seredi a odtiaľ odtransportovali do Osvienčimu. Námetom ďalších kapitol sú hrôzostrašné zážitky z "tábora smrti", príbehy ľudského heroizmu i zbabelosti, priateľstva i ľahostajnosti, nádeje i beznádeje. Častokrát hľadel smrti do tváre aj na jej odporné dielo. V decembri 1944 sa mu podarilo ujsť a dostať sa na územie už oslobodené Červenou armádou. Dobrovoľne sa prihlásil do československých oddielov generála Svobodu, kde pôsobil ako tlmočník na spojeneckej komandatúre v Krakove. Pomáhal najmä pri výsluchoch zadržaných nacistov a bývalých väzňov. Okrem vlastných zážitkov sa aj táto skúsenosť stala základom jeho literárneho potenciálu. Po oslobodení študoval v Prahe germanistiku na FF UK. Ale vojnová trauma a existenčné problémy ho pripravili o schopnosť dokonalého sústredenia, preto sa musel po troch semestroch štúdia vzdať. Našla sa však šťastná alternatíva. Pohotovosť, bystrý úsudok a sedem cudzích rečí (k pôvodným piatim pribudla v Osvienčime poľština a jidiš) ho predurčili k dráhe novinára a rozhlasového reportéra. Začínal ako prekladateľ Rudého práva v Prahe, potom sa nakrátko spolu s manželkou Vlastou (zobrali sa začiatkom roku 1947) sťahuje do Michaloviec a pracuje v Košiciach vo východoslovenskej Pravde. Medzistanicou na ceste späť je ešte bratislavská redakcia tohto denníka, aby sa už natrvalo usadil v hlavnom meste a viedol pražskú redakciu slovenskej Pravdy.

Kvôli údajnému napojeniu na sionizmus bol v roku 1951 po prvý raz prepustený a tri roky robil vrátnika v hoteli Alcron. Po rehabilitácii nastúpil do Československého rozhlasu ako redaktor spravodajstva, neskôr sa stal zahraničným korešpondentom. Ako pozorovateľ bol vyslaný napríklad do Budapešti (kontrarevolúcia na jeseň 1956), Varšavy, Belehradu, Sofie, Bukurešti, neskôr dokonca do miest v Škandinávii a do Západného Berlína. Pre nežiaducu objektívnosť svojich reportáží bol často kritizovaný a keď sa na jar roku 1969 vrátil z cesty po pobaltských republikách s reportážami, v ktorých tamojší intelektuáli odsuzovali vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, pohár pretiekol a on bol ako novinár definitívne zlikvidovaný. Až do penzie pracoval ako pomocný skladník a privyrábal si anonymnými prekladmi.

Prvé vydanie jeho knihy "Josele a tí ostatní" vyšlo v slovenčine roku 1962. V porovnaní s druhým vydaním (2001) sú v texte sem-tam zamlčané niektoré chúlostivé skutočnosti aj mená a kniha je o tretinu tenšia. Napriek tomu sa Porjesova literárna prvotina stretla s veľmi kladným ohlasom. Spisovateľ Arnošt Lustig, ktorý považuje holokaust za svoju životnú tému, o knihe napísal: "Lacove poviedky sú tak nabité dramatickým dejom, že každá z nich vydá za celý román." A jeho slová doplnil Rudolf Iltis, šéfredaktor židovského Věstníka, takto: "Čo poviedka, to neprikrášlený výjav z novodobej antickej tragédie európskeho židovstva." Ladislavovi Porjesovi sa skutočne podarilo neošúchaným spôsobom zachytiť pravdivosť a autentickosť každého príbehu, každého obrazu a dialógu. Jeho postavy sú ozajstné živé bytosti, používajú svoj argot, šťavnaté kliatby a emotívne gestá. Naproti tomu sú niektoré skutočnosti čitateľovi len naznačené, aby si sám urobil vlastný úsudok o tom či onom hrdinovi. Autor sa zdržuje otvorených súdov, pamätajúc na talmudické pravidlo: "Nesúď svojho blížneho, dokiaľ si nebol na jeho mieste". Z tohto hľadiska nepovažuje svoju výpoveď za nástroj priamej obžaloby všetkých zradcov, tyranov, vrahov a ideologických fanatikov v knihe vykreslených, ale za novinársky poctivo napísané svedectvo o oných pohnutých časoch.

Druhé vydanie má ešte jednu zvláštnosť. Autor preložil celú knihu do češtiny. Trúfam si povedať, že tým text získal akýsi žiadúci odstup a vďaka použitým archaizmom aj istú dávku Haškovskej irónie. Porjesova kniha je nielen cenným dokumentom, ale aj skutočne kvalitnou literatúrou.

Napriek zdravotným problémom pripravuje Ladislav Porjes voľné pokračovanie svojej knihy, okrem toho zastáva funkciu konateľa bývalých členov 6. robotného práporu a pomáha pri príprave historickej výstavy na tému "Židia v odboji a ozbrojenom boji", hrá šach za Slavoj Žižkov, venuje sa kultúre, rodine a teší sa z piatich vnúčat.