SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ROK NÁŠHO ROZHODOVANIA

Úvodník

Stretávame sa s vami, vážení čitatelia, na stránkach nášho časopisu po prvýkrát v tomto roku. Nie je to tak dávno, čo sme všetci stáli na prahu nového roku, možno trochu zaskočení zrýchľujúcim sa tempom každých nasledujúcich dvanástich mesiacov. S najväčšou pravdepodobnosťou aj vy bojujete s nedostakom času, s nestíhaním a povestným býkom, ktorého sa vám často nepodarí chytiť ani za chvost. Napriek tomu by som bola rada, keby sme sa spoločne na chvíľu zastavili a zamysleli nad rokom, do ktorého sme vstúpili. Bude to totiž rok dôležitý, významný pre nás všetkých - Slovákov i Čechov.

V oboch krajinách si opäť zvolíme vládnucu reprezentáciu, a tak de facto svoju vlastnú budúcnosť na najbližšie roky. Pre Slovensko, a teda i pre nás, napriek tomu, že nežijeme na jeho území, je tento rok ešte prelomovejší. Ak sa nestane nič mimoriadneho, malo by byť Slovensko prijaté v novembrovej Prahe za člena NATO. Je to nepochybne jeden z jeho najvážnejších krokov za ostatné roky. Je príjemné konštatovať, že sa Slovenská republika stala pre svet spoľahlivým európskym štátom a dokázala zahraničných partnerov presvedčiť, že to s euroatlantickými snahami myslí vážne a je ochotná, a napokon i schopná, pre to aj veľa urobiť. Postupne si vari všetci uvedomujeme, že vstup do severoatlantickej aliancie otvára dvere i nášmu vstupu do Európskej únie a podpora tohto kroku, nielen z úst politikov, ale i občanov, postupne narastá. Verím, že sme každý individuálne vážili na imaginárnych váhach všetky pre a proti a verím, že to urobila aj súčasná slovenská vláda, ktorá členstvo Slovenska v NATO chápe ako jednu zo svojích zahraničnopolitických priorít. Napokon, je to najmä jej zásluha, že sme sa vstupu priblížili takmer nadosah. Slovensko v tejto jeho snahe nesmierne podporuje aj vláda susednej Českej republiky a prezident Václav Havel to niekoľkokrát otvorene potvrdil. To je veľmi pozitívne nielen pre samotný fakt vstupu, ale napokon i pre česko-slovenské vzťahy, ktorými sa zaoberáme.

Nuž a pre tých, ktorí na svojich váhach stále ešte nedovážili, by som pripomenula iba také dôležité fakty, akými nepochybne je nebezpečne sa zvyšujúci medzinárodný terorizmus, ktorý sa v súčasnosti stal jednou z najväčších mierových hrozieb, či militantný nacionalizmus, vedúci v mnohých krajinách až k ničivým etnickým konfliktom. Čas dozrel k tomu, aby sa krajiny, ktoré idú po ceste demokracie, či sa ju úprimne aspoň snažia nájsť, spájali. Lebo len takýto zväzok vedie, možno trochu paradoxne, k suverenite a nezávislosti. Tento fakt pochopili na Slovensku už vari všetky politické prúdy, s výnimkou Slovenskej národnej strany. V súčasnosti sa už dokonca aj predstavitelia Hnutia za demokratické Slovensko hlásia k nášmu vstupu do aliancie a podnikajú kroky k jeho podpore. Všetko sa zdá byť takmer idilické. Obávam sa však, že to také úplne nebude. A to už aj preto, že voľby na Slovensku sa uskutočnia tesne pred summitom NATO v Prahe...

Ten, kto pozorne číta slovenkú tlač, iste postrehol uprostred januára správu o tom, že vplyvný americký denník Washington Times informoval o varovaní, ktoré vyslovil veľvyslanec USA v Bratislave Ronald Weiser v rozhovore pre denník Pravdu. Potvrdil, že výsledok volieb bude pre rozhodovanie summitu veľmi dôležitý. "Ako som povedal, ak sa pán Mečiar dostane opäť k moci, bude sa to chápať ako krok späť," zhrnul Ronald Weiser. "Myslím, že pre ľudí na Slovensku je dôležité ísť dopredu a nie sa vracať späť." Sú to slová nepochybného varovania. I keď, ako som už spomínala, HZDS zmenilo svoj postoj voči NATO, Spojené štáty zjavne tejto rétorike neveria. Americký veľvyslanec sa tiež domnieva, že odmietnutie Slovenskej republiky zo strany Severoatlantickej aliancie by pravdepodobne zničilo, v každom prípade aspoň spomalilo, aj slovenské nádeje na prijatie do Európskej únie. Teda voľba je na nás. Myslím si, že som tu už slová Charlesa de Gaulle neraz citovala. Predsa len ich však spomeniem ešte raz: "Došiel som k záveru, že politika je priveľmi vážna vec, aby mohla byť prenechaná len politikom." Myslite na ne. Myslime na ne.

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah