Slovenský cyklista Róbert Hutyra

Slovenský športovec Róbert Hutyra si zostrojil teplovzdušný balón a v roku 1983 preletel na Západ aj s rodinou a svojím pretekárskym bicyklom. Odvážlivcovi blahoželal aj americký prezident Ronald Reagan.

Boli to úspešné preteky. V roku 1967 cyklistický pretekár Róbert Hutyra s prevahou vyhral preteky okolo rakúskeho Burgenlandu so šesťminútovým náskokom. Päťnásobný majster Slovenska a dvojnásobný majster Československa dokázal zatnúť zuby a myslieť iba na víťazstvo. "Dlhé roky športovania poznamenali moju povahu a myslenie," povie neskoršie.

Vyštudovaný stavebný technik a úspešný športovec Róbert Hutyra zo Šamorína zažije v auguste obrovské životné sklamanie. Do Československa vtrhli sovietske tanky a tisíce ľudí prinútili k úteku z krajiny alebo k rezignácii. Vtedy však s manželkou čakali dieťa, tak musel zostať. Ale myšlienka na útek ho neopustila. Lenže hranice, ktoré sa ako zázrakom (či skôr nedopatrením) v šesťdesiatom ôsmom krátko otvorili, boli o niekoľko rokov nepriestupnejšie než prv.

Vzor z východného Nemecka

Koncom roku 1979 sa mu do rúk náhodou dostal výstrižok z novín zo Západu. Správa popisovala útek dvoch rodín z NDR na Západ v balóne. Myšlienka na prelet hraníc v balóne mu začala vážne vŕtať v hlave. O odbore balónové lietanie toho však veľa nevedel. Nevedel, ako zostrojiť kôš, ako ho upevniť a ako skonštruovať horáky. Pomohla mu náhoda. Na ceste z Prahy do Bratislavy vzal stopára z východného Nemecka, ktorý poznal veľa podrobností o úteku v balóne. "Gondola bola tvorená oceľovou konštrukciou," povedal mu stopár.

Bola to dobrá rada. O niekoľko mesiacov neskôr už mal o balóne presnú predstavu. Spočítal si, že bude potrebovať 1 500 metrov štvorcových látky. Začal kupovať kusy po tridsiatich metroch. V lete 1981 sa s manželkou definitívne rozhodujú pre stavbu balóna a rozdeľujú si prácu - otec rodiny strihá látku, manželka pásy zošíva na šijacom stroji. Na konci roka 1981 bol balón hotový. Prvá skúška na odľahlom mieste na východnom Slovensku dopadla katastrofálne. Ukázalo sa, že zlé bolo úplne všetko. Rozzúril sa a balón na mieste spálil. Skúsil to znovu. Prepracoval sa k správnemu materiálu. Bola ním látka na nepremokavé plášte z umelého vlákna. Pre istotu zvolil dvojitý šev.

To už sa blížili Vianoce 1982. Tušil či skôr vedel, že to budú ich posledné Vianoce v Česko-Slovensku. V zamestnaní dal výpoveď, jeho manželka takisto. Vysvetlil všetkým, že sa budú sťahovať do Brna. Balón bol prakticky hotový. Zostávalo dokončiť len horák. Pri sledovaní filmu v televízii nakrúteného podľa románu Julesa Vernea si všimol, že plyn, prv než vytryskne z horáka, predhrieva špirála. To bolo ono. Už nič nebránilo úspešnému štartu. Veril si ako nikdy. Úvahy na tému "čo ak sa to nepodarí" si vôbec nepripúšťal. Balón bol vyrobený kvalitnejšie než profesionálny, jeho teoretické vedomosti o meteorológii, vetroch výškových, prízemných - to bolo takmer ročné štúdium v univerzitnej knižnici. Lenže ani let s dobre pripraveným balónom nie je jednoduchá záležitosť. Pôvodný plán bol vystúpiť do výšky pri Bratislave a nechať sa unášať východným vetrom nad rakúske územie.

Chcelo to iba maličkosť: východný vietor. Ibaže v lete 1983 bol východný vietor na južnom Slovensku rovnako nedosiahnuteľný ako povolenie na vycestovanie na Západ. Minulo sa leto a východný vietor stále neprichádzal. Rozhodol sa zmeniť plán. Koncom augusta prišlo severozápadné prúdenie. Keby štartoval zo Slovenska, dostal by sa nad susedné Maďarsko. Ak si však nájde miesto ku štartu na juhu Moravy, vietor ho donesie nad rakúske územie. Bolo rozhodnuté.

O dva dni nato už balón odpočíval v úkryte na mieste štartu neďaleko Božic na Znojemsku. Keď ho Hutyrovci vytiahnu, bude noc, deväť hodín pätnásť minút, 7. septembra. Na mieste už mali všetko zariadenie potrebné k štartu, ale tiež celý svoj majetok. Dve tašky a pretekársky bicykel, ktoré si otec rodiny priviazal na oceľovú konštrukciu. A tiež štyri fľaše s propán-butánom. Deti o pláne vedeli dva dni. Štrnásťročná dcéra a jedenásťročný syn boli nadšení. "Pre nich to bolo najväčšie dobrodružstvo. Pre manželku, ktorá balón šila, bol let skúškou nervov, aby všetko dobre fungovalo," popisuje Hutyra.

Na rad prišla montáž plošiny a nafukovanie balóna. O pol jedenástej začal Hutyra s nahrievaním. Trvalo to desať minút. Kotvové laná sa napäli. Štvorčlenná rodina sa tlačila v oceľovej gondole s rozmermi jeden krát jeden meter. "Po štarte u mňa prevládol pocit uvoľnenia a všetko to napätie posledných mesiacov príprav zo mňa okamžite spadlo," hovorí amatérsky balónový letec.

Nebezpečný prelet

Ale to najnebezpečnejšie ich malo iba čakať. Od hranice boli asi desať kilometrov a pohraničníci im mohli útek ešte poriadne skomplikovať. Došiel im plyn v prvej bombe, balón klesal a bolo treba vymeniť bomby. Stihol ich vymeniť prv, než ich niekto zočil. Balón sa vzniesol do výšky po druhý raz a rýchlo dosiahol výšku okolo dvoch kilometrov. Tak si to naplánovali, aby boli bezpeční pred strelami pohraničníkov. Hutyra tiež stavil na moment prekvapenia, na to, že vojaci na hranici nebudú schopní rýchlo sa zorientovať a radar ich zobrazí ako pokojný bod, nie letiaci cieľ. Vyšlo to. Pohraničníci zistili po prvý raz "vzdušný cieľ" o 22.39, kedy ho zbadala hliadka za Dyjákovicami a riadne o tom informovali nadriadených. Potom ho znovu uvideli pohraničníci priamo na hranici v Hevlíne.

Vzduchoplavci hore zatiaľ zažívali krásny pocit z pomalého letu. Napriek temnote sa orientovali napodiv dobre. Rakúske dediny sú dobre osvetlené. Zamierili nad ne. Vietor však slabol a balón sa vliekol. Hutyra zhodil dolu ďalšiu bombu a balón sa otriasol. O 22.59 sa pohraničníci spamätali. Rozsvecujú sa svetlomety a vojaci vystreľujú svetelné rakety. Jedna z nich ožiari balón, ale nikto na nich nestrieľa. Našťastie.

Pristátie vo vinohrade

Bolo načase pomaly hľadať miesto na pristátie. Svetlá televíznej veže na Falkensteine pozoroval Hutyra predtým ďalekohľadom z československého územia. Teraz ich mal prakticky na dosah. Chcel letieť ešte kúsok ďalej. Inštinkt mu však vravel, aby už neriskoval. Inštinkt bol správny. Kúsok ďalej viedli drôty vysokého napätia. Takže skončili vo vinohrade a posledné pochybnosti, či sú naozaj v Rakúsku, rozptýlili stĺpiky. Vinohrady na českej strane mali vtedy zásadne betónové stĺpiky a na rakúskej drevené. Pozreli sa na ne. Vinohrad, v ktorom pristali, mal stĺpiky z dreva. Boli šťastní. Let netrval ani hodinu.

Československí pohraničníci o vydarenom úteku v tej chvíli nemali ešte ani tušenie. Situáciu totiž vyhodnotili mylne. Zápisy, odtajnené po páde komunizmu ukážu, že vojaci dostali mylnú informáciu, že balón letel na rakúskej strane hranice a do Československa neprenikol. Na hranici nepadol jediný výstrel.

Hutyra s rodinou sa usadil v USA. A jeho príbeh nemôže skončiť inak než šťastne: všetko totiž dopadlo, ako najlepšie mohlo. "Tuná v Spojených štátoch pokračujem vo svojej profesii stavbára. Život, ktorý vediem, je v mojich očiach skôr rodinný," popisuje niekdajší utečenec. Zo svojho amerického domova napísal: "Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Pri rôznych oslavách naše deti občas prehodia: Ďakujeme."

A to je Hutyrovo najväčšie víťazstvo.

LUDĚK NAVARA

---

Zpět na obsah