Václav Havel na Slovensku

Vari každý, kto sa aspoň trochu pohybuje v česko-slovenskom kontexte, vie, že 29. januára vycestoval prezident Českej republiky Václav Havel aj so svojou manželkou Dagmar na poslednú služobnú cestu v tejto funkcii. Bola ňou jednodenná a pomerne náročná cesta na Slovensko, konkrétne do Bratislavy. Som rada, že sme ako jediné slovenské periodikum v Česku dostali pozvanie do prezidentovho mediálneho sprievodu, ktorý s ním letel do Bratislavy. Môžem vám tak sprostredkovať pohľad na štátnickú návštevu z trochu iného uhla a z netradičného pohľadu...

Kruh sa uzatvára

V hale starého letiska na pražskej Ruzyni sa ráno stretla malá skupinka novinárov pomerne namrzená. Bolo vidieť, že nikto z nás nie je zvyknutý vstávať ráno o šiestej. Čakali sme. Vôbec som neskôr zistila, že činnosť takéhoto novinárskeho sprievodu pozostáva buď z hektického behu z miesta na miesto alebo vyčkávania... V pomerne mĺkvej atmosfére len občas niekto s povzdychom vstal, aby si v automate načapoval pohár kávy. Čakali sme na úvodný brífing prezidenta, ktorý sa mal konať pred odletom. S krátkym meškaním prišiel za nami Václav Havel so svojím hovorcom Ladislavom Špačkom. Musím sa priznať, že nás všetkých zarazilo, ako zle vyzeral - v tvári bol doslova popolavý s obrovskými čiernymi kruhmi pod očami. Ladislav Špaček nás požiadal, aby sme nekládli žiadne otázky. Prezident tichým hlasom povedal pár viet o tom, že cesta na Slovensko je preň skôr symbolická záležitosť - jeho prvé kroky na prezidentskom poste viedli práve na Slovensko, rovnako ako aj po rozdelení Česko-Slovenska. Kruh sa teda dnes svojím spôsobom uzatvára.

Nastúpili sme do lietadla, Václav Havel so svojimi najbližšími do salónika v prednej časti. Sprevádzali ho vedúci Kancelárie prezidenta republiky Ivo Mathé, náčelník Vojenskej kancelárie prezidenta republiky genpor. Ladislav Tomeček, riaditeľ Sekretariátu prezidenta Vladimír Hanzel, ale aj jeho lekár Ilja Kotík a ďalší spolupracovníci. S novinármi letelo i zopár našich dobrých známych, slovenských osobností žijúcich v Prahe, ktoré prezident pozval na večerné stretnutie s priateľmi v bratislavskej vinárni U veľkých františkánov. Boli tu manželia Jakubiskovci, fotografka Zuzana Mináčová so synom - režisérom Matejom Mináčom, Fedor Gál. Medzi novinármi, pred ktorými sa vskutku máločo utají, sa začalo hovoriť, že Václav Havel má horúčku, a to pomerne vysokú. Neskôr sa potvrdila pravdivosť tejto informácie. Nedalo sa však nič robiť, návšteva Slovenska sa už odložiť nedala. Prezident vyzeral väčšinu dňa vyčerpane s viditeľnými známkami únavy a vysilenia. Bolo mi ho viackrát počas tohto inak vydareného dňa ľúto...

Šprinty, behy a poklusy

Na bratislavskom letisku Václava Havla s manželkou Dagmar a sprievodom okrem iných privítali veľvyslanec ČR na Slovensku Rudolf Slánský s manželkou a veľvyslanec SR v Prahe Ladislav Ballek s manželkou. Bolo chladno, ale v Bratislave svietilo slniečko - i keď trochu zubaté. Kolóna áut sa pohla smerom k Slávičiemu údoliu na hrob Alexandra Dubčeka. V tom okamihu som pochopila, aký tvrdý chlebíček majú fotografi a kameramani - keďže novinári idú zvyčajne až na konci kolóny, museli lovci snímok vyskakovať prakticky ešte za jazdy z nášho mikrobusu a obťažkaní kamerami a fotoaparátmi predviesť skutočne obdivuhodný šprint, aby dobehli k miestu zarovno s hlavou štátu idúcou v čele kolóny, ktorú chceli zachytiť hneď pri príchode. My ostatní, ak sme chceli niečo vidieť a počuť, sme, pochopiteľne, bežali tiež. A nemyslite si, že tohto športového výkonu boli ušetrení iní členovia sprievodu. Keď prezident nastúpil do auta, museli bleskovo dobehnúť k tým svojim, pretože kolóna sa okamžite dala do pohybu. Zazrela som tak aj Ladislava Balleka, ktorý držal za ruku svoju éterickú manželku, doslova za ním povievajúcu v ráznom behu (takého vzdialeného od obvyklej dôstojnosti pána veľvyslanca!). Neskôr, bolo to večer a takýchto behov sme už mali za sebou viacero, sa mi obaja, už pomerne vyčerpaní, priznali, že sa túto noc priveľmi nevyspali. Pricestovali deň vopred a po prvýkrát si viezli z Prahy do Bratislavy aj svojho nového kocúra Odysea ("Má už vybavené dvojité občianstvo," zdôveril sa mi pán Ballek), ktorý ich zobudil zavčas rána - zrejme pod vplyvom cestovnej horúčky a nového prostredia...

Pred prezidentským Grassalkovičovým palácom nastali už známe preteky, aby sme stihli zachytiť, ako sa prezidentské páry vítajú a Dagmar Havlová krája chlieb a posýpa ho soľou. Treba povedať, že počas prehliadky hradnej stráže pôsobil slovenský prezident Rudolf Schuster podstatne vitálnejšie a ako vždy veľmi žoviálne - Václav Havel mal vedľa neho doslova ťažký krok...

Vo Veľkom salóne paláca odovzdal slovenský prezident Václavovi Havlovi Rád Bieleho dvojkríža I. triedy za zásluhy pri presadzovaní slobody, demokracie a ľudských práv a označil ho za významnú osobnosť českých, ale i slovenských dejín, ktorá má veľký podiel na rozvoji česko-slovenských vzťahov. Václav Havel bol zjavne dojatý a potvrdil to slovami, že si je vedomý, že nejde o zdvorilostné gesto a toto vyznamenanie vyjadruje čosi hlbšie. "Stretávame sa dnes s Václavom Havlom naposledy ako s prezidentom," povedal Rudolf Schuster. "Verím však, že v budúcnosti sa s ním budeme stretávat naopak viac než doteraz. Chystáme sa napríklad usporadúvať stretnutia bývalých prezidentov, medzi ktorými je on akýmsi staršinom..." Medzi novinármi to zašumelo. Staršina? Českí novinári akosi význam tohto slova nechápali. Vlastne ani slovenskí...

Čakali sme. Kým sa prezidentské páry súkromne porozprávajú a prebehne tlačovka. A pochopila som ďalšiu vec: byť členom sprievodu znamená výdrž i v iných oblastiach. Nemáte totiž priveľmi čas si napríklad ani odskočiť. Buď bežíte, prebiehate a klusáte alebo čakáte, a vtedy to nejde zasa preto, že nikto nevie, kedy takáto prestávka skončí a vy môžete veľmi ľahko niečo "prešvihnúť". V éteri krúžili katastrofické historky o tom, že akýchsi novinárov jednoducho nechali na mieste. Nikto nikoho nestráži - to sa musíte sami. Takže keď máte problémy s močovým mechúrom, ani sa nesnažte podobnej akcie zúčastňovať.

Bol som už dlho prezidentom

Takto Václav Havel odpovedal na otázku, či by, ak by prišlo k priamej voľbe prezidenta, ešte raz prijal tento post. "A nie som ani najzdravší," dodal, čo v tejto chvíli bolo vskutku aktuálne povzdychnutie. No a bol obed - bez sprievodu, pochopiteľne. Ale menu sme sa zato dozvedeli: ako predjedlo (hneď po nevyhnutnej drienkovici) bol údený pstruh so šľahačkou a oblohou, potom polievka z pravých dubákov a srnčie ragú na víne s viedenskými knedľami. Hlavným chodom slávnostného menu bol hradný morčací rezeň plnený brokolicou s mandľovou ryžou a zemiakmi s maslom. Ako dezert podávali orieškový smotanový krém a napokon kávu. Nuž a nápoje? Zlatý Bažant, Rulandské biele suché ročník 1998, Cabernet Sauvignon ročník 2000 a Karpatské špeciál.

My sme sa v tom čase chvíľu potúlali po Bratislave. Ukázalo sa, že je to pomerne malé mesto. Podchvíľou sme sa totiž v jeho uliciach stretávali, objavovali, zdravili ako starí známi. Zakaždým sme si oznamovali novinky. "Urobil som anketu o Havlovi medzi Bratislavčanmi," referoval mi kolega z Práva. "A ako dopadla?" "Dobre, všetci sa vyjadrovali veľmi pozitívne - záporne vari len jeden človek..."

Stretnutie s predsedom vlády SR Mikulášom Dzurindom a predsedom národnej rady Pavlom Hrušovským sa skrátilo len na niekoľko zdvorilostných viet. Václav Havel sa po uplynulom programe necítil dobre a potreboval si aspoň na chvíľu oddýchnuť. Začalo sa povrávať o skoršom návrate do Prahy.

Dojatie a pocta

Popoludní dostalo v budove Českého veľvyslanectva v SR na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí jedenásť slovenských osobností vyznamenania z rúk Václava Havla. Boli to všetko ľudia, ktorí významnou mierou prispeli k dobrým česko-slovenským vzťahom v rôznych oblastiach, najmä však v kultúre. Rad Bieleho leva I. triedy získal in memoriam Alexander Dubček (prebral ho jeho syn Pavol). Rovnakým radom len vo vojenskej skupine bol ocenený aj veterán západného odboja z druhej svetovej vojny generálmajor vo výslužbe Ing. Anton Petrák. Rad T.G. Masaryka III. triedy prezident udelil svojmu priateľovi Miroslavovi Kusému, ktorý sa často zúčastňoval pražských disidentských stretnutí. Medaily za zásluhu získali za vynikajúce umelecké výsledky spevák Peter Dvorský, herci Emília Vášáryová, Ladislav Chudík, Martin Huba, Milan Lasica a Július Satinský (in memoriam) a spisovateľ maďarskej národnosti Lászlo Szigeti. Oceneným vedcom sa stal historik a publicista PhDr. Ľubomír Lipták, CSc.

Vyznamenaní boli evidnetne dojatí. Novinári predpokladajúci, že poďakovanie prednesie Milan Lasica či Ladislav Chudík, boli prekvapení, že tak urobil najstarší z vyznamenaných, vyše deväťdesiatročný Anton Petrák. Vyjadril nielen svoju radosť, ale aj hlboký vzťah k spoločným dejinám našich dvoch národov a k spoločnej vlasti. "Deti našich detí budú raz v spoločnej Európe hovoriť: ten národ od Šumavy, to boli Slováci hovoriaci po česky a národ spod Tatier zasa Česi hovoriaci po Slovensky...". V nasledujúcich neformálnych hovoroch sa Milan Lasica priznal, že doteraz žiadne vyznamenanie nedostal. Ladislav Chudík ho považoval za veľmi silný emocionálny zážitok a rovnako vzrušená a dojatá bola aj Emília Vášáryová. Obaja herci sa hneď ponáhľali do budovy Slovenského národného divadla, kde hrali v predstavení, na ktoré sa Václav Havel mal prísť pozrieť. Trochu rozpačito sa na vyznamenanie díval Miroslav Kusý: "Čo sa s takým vyznamenaním robí? Viem len, že sa nosí na takom vankúšiku na poslednej ceste... Ale určite sa z neho bude veľmi tešiť môj dvojročný vnuk, ten má takéto veci rád!"

Smiech i slzy

Pred českým veľvyslanectvom, rovako ako aj pred Hviezdoslavovým divadlom, kam si prišli Havlovci so sprievodom pozrieť predstavenie "Tančiareň", sa tlačilo veľa Bratislavčanov, ktorí chceli Václava Havla vidieť na vlastné oči. "Už tadiaľto išiel prezident?" domáhala sa akási pani. "Ktorý? Náš či váš?" informoval sa ktosi z ochranky. "Predsa Havel," odpovedala začudovane pani. "Veď aj on je náš!"

Nečudo, že Havlovci chceli vidieť práve "Tančiareň" z dielne Slovenského národného divadla. Ide o predstavenie, ktoré hudbou a tancom, bez jediného slova, mapuje históriu dvadsiateho storočia našich dvoch národov. Takú spätú, takú nerozlučnú, už len spoločnými pesničkami, hudbou, kultúrou... Riaditeľ SND Dušan Jamrich privítal Václava Havla a podčiarkol, že si ho váži aj ako občan a ďakuje mu za svoje deti ako zástancovi začlenenia Slovenska do európskych a euroatlantických štruktúr. A dodal: "Máte pochopiteľne i s manželkou na všetky naše predstavenia doma i vo svete 'volňáska '."

Sedela som dva rady za Havlovcami a mohla som pozorovať ich reakcie. Bolo vidieť, že sa výborne bavia - Václav Havel akoby pookrial. Len spočiatku, keď hra naberala na obrátkach, si v jednom okamihu Dagmar Havlová diskrétne utierala slzy. Chápala som ju - túžba po pôvodnej profesii herečky je u nej zjavne naozaj silná a nepochybne sa jej za ňou dosť cnie. Počas prestávky som v duchu opäť poľutovala prezidenta. Prechádzal so svojím sprievodom divadelnou chodbou s pomerne veľkých hlúčikom fotografov a kameramanov, ktorý ho sledoval na každom kroku, zúrivo cvakajúc spúšťami. Havel sa zastavil pred dverami s panáčikom a placho, ospravedlňujúco sa na lovcov snímok usmial. Spúšte cvakali naďalej. Fotoreportéri čakali, kedy z diskrétnej miestnosti opäť vyjde a opäť ho oslnili svetlom bleskov. Prezident sa znovu v rozpakoch usmial...

Predstavenie skončilo. Na javisku sa po "ďakovačke" zrazu objavil režisér predstavenia Martin Porubjak, ktorý spolu s jedným mladým hercom niesol veľký transparent s nápisom "Málo bolo Havla!" a dvoma charakteristickými srdiečkami. Václav Havel evidentne ožíval.

Do skorého videnia

Známa bratislavská vináreň U veľkých františkánov doslova praskala vo švíkoch. Zišlo sa tu vyše dvesto ľudí, aby sa aj neoficiálne rozlúčili s Václavom Havlom. Stretnúť ste tu mohli mnohých známych slovenských hercov, spevákov, politikov, spisovateľov, novinárov... A atmosféra bola vynikajúca - aj vďaka rómskej kapele Katky Feldekovej, s ktorou tu vystupovala. Jedli sa typické slovenské jedlá a pilo vynikajúce slovenské víno. Len Václav Havel už tradične zapíjal (opäť za asistencie svetla bleskov) strapačky plzenským pivom. Nikto napokon toto lúčenie nebral absolútne. Najčastejšie tu bolo počuť: "Do skorého videnia!". Atmosféra prezidenta zjavne pohltila a odlietali sme napokon podľa plánu - pred jedenástou hodinou nočnou. My všetci riadne zničení a prezident naopak plný elánu, akoby znovuzrodený. Horúčka a únava mávnutím zázračného prútika zmizla. Zvláštne...

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah