SLOVENSKÉ DOTYKY
 

STÁLE VIAC MÝTOV AKO KRITICKEJ ANALÝZY

Desať rokov od rozdelenia

Uvažovanie o rozpade Česko-Slovenska roku 1993 nie je ani po desiatich rokoch záležitosť jednoduchá, jednoznačná a tým menej všeobecne akceptovaná či už na českej alebo na slovenskej strane. Doteraz sme sa historici, politológovia a sociológovia nedokázali tejto témy zmocniť a často nehovoríme o podstatných veciach, skôr sa venujeme detailom.

Analyzovať slovenskú politiku znamená predovšetkým uvedomiť si, že politická scéna bola diferencovaná. Rovnako diferencovaná bola aj slovenská spoločnosť. Zatiaľ je prebádaná javová stránka politického procesu, vyjadrená v rokovaniach, memorandách a podobne. Je to vďaka pomerne obsiahlej publikácii Jana Rychlíka Rozpad Československa. Česko-slovenské vzťahy 1989-1992 (Bratislava 2002). Ďalší potrebný krok - ponor pod túto javovú stránku a analýza politického, ekonomického, spoločenského, ale azda aj kultúrneho a psychologického podhubia týchto procesov - zatiaľ absentuje. Je to situácia ako stvorená pre vznik rôznych mýtov. Chcem sa vyjadriť k štyrom mýtom, ktoré sa už v našom vedomí udomácňujú: k mýtu o vzniku Slovenskej republiky, k mýtu boja o slovenskú emancipáciu, k mýtu o demokratickom rozchode a k fatalistickému mýtu o naprogramovanom rozdelení už v čase vzniku česko-slovenského štátu.

Mýtus vzniku

(želateľné verzus nevyhnutné)

Pokiaľ ide o mýtus vzniku Slovenskej republiky, je to mýtus, ktorý sa presadzuje iba na Slovensku. V Českej republike došlo síce k takmer nepozorovateľným pokusom o implantáciu do spoločnosti "stvoriteľskej ideológie" a nového vlastenectva, avšak spoločnosť to neprijala a formovala sa prakticky bez ideológie, na pragmatickom princípe akceptácie rozdelenia federácie. Ak chceme hovoriť o fenoméne vzniku, vráťme sa k 10. výročiu vzniku ČSR. Vtedy sa už celkom evidentne v spoločnosti zakorenil pojem "vzniku", ktorý znamenal vytvorenie novej kvality, postavenej do jasného protikladu k minulosti. Ak sledujeme slovenskú literatúru po vzniku SR, treba povedať, že niet seriózneho odborného diela, ktoré by hovorilo o "vzniku". Je jasné, že Slovenská republika vznikla, avšak iba ako dôsledok či "vedľajší produkt" rozpadu federácie. Dokonca samotní aktéri, politici, ktorí o rozpade federácie rozhodli, argumentovali, že rozpad je "nevyhnutný", že štát sa musí rozdeliť preto, že "niet spôsobu ako ho naďalej udržať". Teda nie vznik ako niečo želateľné, ale rozpad ako niečo nevyhnutné.

Rovnako vnímala udalosti aj spoločnosť na Slovensku. Iba malá časť príchod nového roka 1993 oslavovala. Boli to buď starí ľudáci, neoľudáci, alebo skupinky ľudí, ktorí štátnu samostatnosť vítali z rôznych iných, často ideologických, ale aj kariéristických dôvodov. Časť slovenskej spoločnosti sa lúčila s federáciou s ľútosťou a obavami, časť, ako vždy, bola ľahostajná. Vedomie novej kvality aj po desiatich rokoch chýba, čo na Slovensku dlho podporoval aj praktický život. Po roku 1993 vlastne pokračovalo "staré" v nových hraniciach. Existovala tu colná, krátko aj menová únia, existovala a trvá kontinuita právneho systému. Predpokladá sa, že s integráciou do Európskej únie sa politický, ekonomický i právny systém oboch krajín ešte priblíži. Nové neboli ani symboly. Československá hymna sa jednoducho rozdelila tak, ako sa rozdelil štát, český i slovenský znak existovali už predtým, rovnako ako slovenská vlajka, Česká republika si ponechala federálnu.

Zaujímavý je v tejto súvislosti pohľad na vtedajšiu "agitáciu" za nový štát. Objavili sa v nej aj takéto, napohľad absurdné tóny, že aktéri, ktorí sa rozhodli štát rozdeliť, agitovali za prijatie rozdelenia tým, že sa "nič nezmení". Opäť pre porovnanie: agitácia z roku 1918 sa niesla jednoznačne v duchu: všetko sa zmení! Z toho pohľadu to vyzerá tak, že Česká a Slovenská federatívna republika sa vlastne rozdelila, "aby sa nič nezmenilo".

Stvoriteľský mýtus sa na Slovensku najviac presadzoval počas Mečiarovej vlády, najprv v prvých mesiacoch po roku 1993 a potom hlavne po voľbách roku 1994. Sám Vladimír Mečiar sa pasoval za onoho stvoriteľa slovenskej štátnej samostatnosti a mýtus zapôsobil aj na niektorých jeho politických protivníkov. Reálny pohľad na procesy rokov 1989-1992 však ukazuje úplný opak. Mečiar netvoril, iba rúcal. Zlikvidoval Verejnosť proti násiliu, vzniklo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Spolu s českým partnerom Václavom Klausom zlikvidovali česko- slovenskú federáciu a slovenská štátna samostatnosť vznikla ako dôsledok rozpadu.

Pri prvej oficiálnej návšteve Václava Klausa na Slovensku sa obaja partneri - Klaus i Mečiar - postavili na nádvorie vlády pred novinárov. Na otázku, prečo došlo k rozdeleniu Česko-Slovenska, odpovedal Klaus, že česká strana nechcela brániť Slovákom v ich úsilí o dosiahnutie úplneho samourčenia a emancipácie. Mečiar na tento výrok nereagoval. Na rozdiel od pragmatického Klausa Mečiar už zrejme v tej chvíli akceptoval stvoriteľský mýtus a sám sa chcel stať jeho súčasťou. Nešlo teda iba o mýtus stvoriteľský, ale o jeho dlhoročnú historickú dimenziu - o známy mýtus o slovenskom tisícročnom boji za štátnu samostatnosť.

Mýtus boja

(Tisícročný boj?)

Tento mýtus nie je nový. V modernej dobe ho akceptovali predovšetkým ľudáci od roku 1939, pretože ním chceli podložiť slovenskú štátnosť, ktorá vznikla z vôle Hitlera. Východiskom bola idea, že v roku 1918 sa neriešila iba česká, ale i slovenská otázka.

Mečiarovo HZDS a Slovenská národná strana (SNS) okamžite po roku 1993 prijali túto "hru na dejiny" a ďalej budovali mýtus o "stáročných skúsenostiach zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť" ako to dodnes stojí v ústave. Mečiarovi a HZDS z toho vyplynula neľahká dilema, pretože na jednej strane akceptoval túto hru a na druhej sa nechcel vzdať ani Slovenského národného povstania z roku 1944. Novovzniknutá Slovenská republika sa mala stať súčasťou "tisícročného" mýtu a svojím spôsobom mala byť jeho vyvrcholením.

Je zaujímavé, že sa práve tohto mýtu ujala svetová tlač a rozšírila ho po celom svete. Úspech tohto mýtu treba hľadať práve v jeho jednoduchosti. Ak bolo pre mnohých toto rozdelenie nepochopiteľné a kládli si naliehavo otázku: prečo?, potom v tomto mýte našli odpoveď. Program slovenskej štátnej samostatnosti však mala iba jedna jediná parlamentná strana - SNS, ktorá nezískala v parlamentných voľbách roku 1992 ani 8 % hlasov. Mečiarovo HZDS, ktoré napokon urobilo zásadné rozhodnutie, agitovalo vo voľbách s programom zachovania federácie a s programom piatich možností, pričom rozdelenie federácie bolo iba tou poslednou, krajnou možnosťou. Program vytvorenia samostatného slovenského štátu, ktorý presadzovala SNS, nenašiel v slovenskej spoločnosti väčšiu odozvu. Hovoriť v takej situácii o túžbach Slovákov po samourčení a samostatnom štáte nie je ničím iným, iba mytologizovaním skutočnosti.

Chýba dôkladná hĺbková analýza javu, ktorý dostal meno "mečiarizmus". Je však celkom evidentné, že tento jav súvisí s tým, čo nazývam problémom druhej vlny revolúcie. Pri každej spoločenskej premene, ktorá má povahu revolúcie či náhleho prevratu hĺbka spoločenských premien závisí od zloženia druhej vlny revolúcie. Prvá vlna - to je úzka skupina odhodlaných jednotlivcov, ktorí sú v stave za určitých okolností zmiesť starý režim. Budovať nový systém však musí druhá vlna, ktorej zloženie je rôznorodé a môže sa do nej dostať aj časť tzv. starých štruktúr. V postkomunistických krajinách prebiehal "návrat starých štruktúr do mocenského aparátu rôzne. Zvláštnosťou Slovenska bolo, že tento proces prebiehal najobnaženejšie.

Mýtus demokratického rozchodu

(Nekrvavo neznamená demokraticky...) Svetové médiá rozšírili aj iný mýtus - mýtus o demokratickom rozpade česko-slovenskej federácie. Je pravdou, že sa Česi a Slováci rozišli nekrvavo a kultivovane. To však ešte neznamená, že sa tak stalo demokratickým spôsobom. Prieskumy verejnej mienky hovorili jasne, že väčšina občanov na oboch stranách rieky Moravy si želala zachovanie spoločného štátu. Ostáva faktom, že česko-slovenská federácia sa ako jediný z poskomunistických štátov rozpadla bez účasti občanov - bez referenda. Na Slovensku to naviac znamenalo porušenie už existujúcej ústavy. Politické reprezentácie, ktoré rozhodli o osude federácie, sľubovali referendum, ukázalo sa však, že to bol iba taktický manéver. Navyše, víťazi volieb na českej i slovenskej strane nemali od svojich voličov mandát na rozdelenie, s takýmto programom ako s prioritným nešli do volieb. Dá sa dokonca rekonštruovať, že keby tieto politické strany v svojom programe rozdelenie presadzovali, neboli by u voličov uspeli. Následne sa objavili z ich strany rôzne argumenty, prečo referendum "nemalo zmysel". Referendum by vraj "nič nevyriešilo". Bez ohľadu na to, že aktéri samotní týmto argumentom potvrdzujú, že referendum by dopadlo v prospech zachovania spoločného štátu a následne by oni, víťazi volieb, neboli schopní situáciu riešiť. Pravidlá demokracie si ale vyžadujú: ak nie sú politici schopní naplniť želanie občanov, musia odísť a prenechať miesto tým, ktorí sú toho schopní. Na to však ani Mečiar, ani Klaus nepomysleli.

Ďalším argumentom je, že by sa česko-slovenské spory donekonečna ťahali, rástlo by napätie a zhoršovali sa vzťahy medzi oboma národmi. Takáto prognóza by bola možná. Demokracia však nie je jednoduchý systém, vyžaduje si permanentne riešiť problémy a nachádzať dohodu. V tom je jej podstata. Objavili sa aj argumenty o ústavnej väčšine, ktorá je akosi automaticky demokratická. Demokracia však nie o číslach, ale o spôsoboch, metódach, o komunikácii a spôsobe života. Objavili sa aj také nepochopiteľné argumenty, že sa nedala naformulovať otázka pre referendum. Na to je iba jediná odpoveď: Bolo možné ísť do Uzbekistanu a nechať sa poučiť. Iba ako raritu treba uviesť argument, že referendum nemohlo nič vyriešiť, pretože sa mohlo stať, že by dopadlo rozdielne v oboch častiach štátu. Ak s takým argumentom prichádzajú politici, je to dôkaz nízkej úrovne politického myslenia našej politickej elity. Teoreticky sa, pravda, mohlo stať, že by referendum mohlo dopadnúť rozdielne. V takom prípade by sa štát musel rozdeliť, ale bolo by aspoň jasné, kto si to rozdelenie želá. Nemôžeme asi čakať, že aktéri roku 1993 budú schopní hlbšej reflexie. Nemôžeme očakávať nič iné, iba že budú obhajovať svoje stanoviská a dodatočne prinášať nové argumenty. Medzi takýmito dodatočnými argumenty sa už objavil aj taký, že vlastne všetko dobre dopadlo. Z určitého hľadiska je to pravda, dnes aj Slovensko je pozvané do NATO a Európskej únie, aj keď napríklad na spôsob "privatizácie" aký sa tu uskutočnil, krajina a jej občania ešte stále doplácajú. Ale toto nie je o demokracii - to je, ako by to povedal Friedrich Nietzsche, mimo dobra a zla. Hlbší ponor do udalostí roku 1992 a fundovanejší pohľad na rozdelenie federácie by sme očakávali od politológov a možno už aj od historikov. Práve tí by mali ísť cestou, na ktorú sú odborne pripravení. Nie opakovať, či komentovať argumenty politikov, ale položiť si fundamentálnu otázku: aké sily a mocensko-politické i ekonomické záujmy boli v pozadí rozdelenia? Kto podľa princípu cui bono mal na rozdelení prioritný záujem a v čom ten záujem spočíval? Alebo pripustíme, že to všetko bolo iba výsledkom súhry náhod, že rozdelenie padlo ako "náhodné číslo"? Inými slovami, od spoločenských vied očakáva spoločnosť, že nebudú iba zhromažďovať argumenty politikov proti referendu, ale pokúsia sa odhaliť skutočné príčiny nedemokratického spôsobu rozdelenia česko-slovenskej federácie. Doteraz sa v tomto smere urobilo málo.

O tom, že pre aktérov rozdelenia boli prioritné nie demokratické princípy, ale ich mocenské záujmy, svedčí aj fakt, že ani v jednom z nástupníckych štátov sa nekonali voľby. Bizarnú bodku za takýmto chápaním demokracie predstavoval problém, čo s poslancami federálneho zhromaždenia. Odhlasovali zánik štátu, ktorého boli poslancami, a oni sa svorne dožadovali akéhosi mandátu. Spôsob rozdelenia česko-slovenskej federácie nebol demokratický. Nemá to nič spoločné s tým, či to bolo dobré, alebo zlé.

Mýtus fatalistický

(Naprogramovaný rozpad?)

Fatalistický mýtus o naprogramovanom rozpade Česko- Slovenska už v dobe vzniku štátu je skôr mýtus, ktorý frekventuje v odbornej literatúre, menej v spoločnosti. Jeho podstata je v tom, že Československá republika vznikla roku 1918 ako unitárny štát, v ktorom Slováci nemali autonómne orgány, neboli tak uspokojené ich národné ambície, a tak vzniklo ohnisko permanentného konfliktu, ktorý sa musel skôr alebo neskôr skončiť rozdelením štátu. Tento mýtus je založený na absolutizácii princípu kauzality. Ak vôbec môžeme akceptovať kauzalitu v historickom procese, tak potom určite nie v tom zmysle, že uznávame pevnú a nemennú príčinnú reťaz, ktorú riadia zákony podobné zákonom na základe ktorých funguje vesmír a príroda. Štáty vznikajú v určitej historickej situácii a tá sa spravidla odrazí vo forme, spôsobe vzniku štátu i v jeho vnútornej štruktúre. Roku 1918 mohol vzniknúť česko-slovenský štát na princípe idey čechoslovakizmu, t.j. ako národný štát národa československého, alebo by nevznikol vôbec. Vedeli to dobre predstavitelia Slovákov, ktorí sa zišli v Turčianskom Sv. Martine v októbri 1918. Uvedomili si súčasne, že v tom čase požiadavka slovenskej autonómie predstavovala veľké riziko predovšetkým pre Slovensko. Veď so slovenskou autonómiou ako s najsilnejšou zbraňou pracovala po celé medzivojnové obdobie maďarská iredenta. Náhoda však chcela, že sa otázka slovenskej autonómie stala politickým kapitálom jednej politickej strany a nie slovenskej politickej reprezentácie ako celku, ako sa to predpokladalo v Turčianskom Sv. Martine v októbri 1918. Tou náhodou bola nešťastná cesta Andreja Hlinku do Paríža, na ktorú ho nahovoril renegát v maďarských službách František Jehlicska. Čestným východiskom z aféry bolo pre Hlinku nastolenie požiadavky autonómie legálnym spôsobom, teda pred parlamentom Československej republiky. Džin bol vypustený z fľaše a namiesto požiadavky, ktorá sa mala riešiť v pokoji a celou slovenskou reprezentáciou, vznikla otázka, ktorá bola predmetom rozhorčeného politického zápasu slovensko-slovenského. Dali sa naprogramovať také okolnosti ako bol silnejúci medzinárodný tlak na Československú republiku po nástupe Hitlera k moci, dal sa naprogramovať takpovediac "polčas rozpadu" v rokoch 1939-1945? Aký vplyv na ďalšie osudy štátu mala federácia z roku 1968, ktorá sa realizovala už v okupovanom štáte? Môžeme sa zastaviť hoci aj pri takej náhode, akou bolo rozhodnutie, že voľby roku 1990 mali z rozhodnutia vtedajšej politickej elity platnosť iba dva roky. Ako by ovplyvnila budúcnosť štátu skutočnosť, keby sa rokovania o štátoprávnom usporiadaní konali uprostred funkčného obdobia vlády Pithart - Čarnogurský a nie v predvolebnej atmosfére?

Spoločenské vedy by sa mali konečne zmocniť tejto témy bez zaujatosti a so schopnosťou hlbokej analýzy, ktorá sa nezastaví iba na povrchu, ale ide až na koreň spoločenských procesov a je schopná definovať konkrétne záujmy konkrétnych skupín ľudí. Pretože zatiaľ, po desiatich rokoch od rozpadu česko-slovenskej federácie, sa výklad tohto rozpadu pohybuje stále veľmi nebezpečne v ríši mýtov.

DUŠAN KOVÁČ


Zpět na obsah