Maliar Endre Nemes

Meno maliara Endre Nemesa dnes mladším ľuďom asi veľa nehovorí. Nemes bol maďarský Žid, ktorý vyrastal v Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Nacionalistický horthyovský režim 20. a 30. rokov v Budapešti ho odpudzoval, a preto sa vydal na štúdiá do Prahy.

Tu sa sformoval nielen jako umelec, ale zapustil aj hlbšie korene. Učil sa na Akadémii výtvarných umení v Prahe (atelier profesora Williho Nowaka). Spriatelil sa s významnými umelcami - medzi nimi napríklad so spisovateľom a maliarom Petrom Weissom, Jakubom Bauernfreundom a inými. Pútalo ho i priateľstvo s radom českých intelektuálov, napríklad Jarmilou Nečasovou-Haasovou.

Z Maďarska do Švédska

Endre Nemes sa v 30. rokoch stal neoodeliteľnou súčasťou pražského umeleckého života. Bol dobrým portrétistom, a preto mnohé pražské denníky ochotne uverejňovali jeho obrázky a karikatúry.

Nechcel sa však uspokojiť s úlohou dodávateľa portrétov pre pražské noviny. Ovplyvnený súčasným českým umením i českou umeleckou tradíciou, najmä barokom, vyvinul svojrázny surrealisticko-modernistický štýl. Keď bolo jasné, že sa Československo stane Hitlerovou obeťou, žačal maďarský Žid Nemes uvažovať o tom, ako sa zachrániť. Jediná krajina, kde s maďarským pasom nepotreboval vízum, bolo Fínsko, ktoré týmto spôsobom vyjadrovalo svoju ugrofínsku spolupatričnosť. V roku 1939 odišiel do Fínska, kam mu ešte 14. Marca 1939 (!) poslala Jarmila Nečasová-haasová telegram, aby sa vrátil, že nebezpečenstvo pominulo.

Z Fínska odišiel do Nórska, ktoré o deň neskôr napadol Hitler. Po dobrodružnom úteku cez zasnežené hory sa Nemes dostal do Švédska, kde zakotvil natrvalo.

Pre maliara modernistu nebolo Švédsko najvhodnejším prostredím. Endre Nemes, ktorý, ako sa píše v záhlaví švédskej recenzie jeho pamätí, odmietal vystupovať skromne, mal neľahkú cestu k úspechu. V 50. rokoch sa však konečne presadil: bol menovaný ako riaditeľ Valandskej umeleckej školy v Göteborgu, kde počas osemročného pôsobenia vytvoril prvú švédsku školu moderného umenia európskeho významu.

Konečne úspech

V 60. rokoch bol už uznávanou postavou švédskeho umenia. Jeho obrazy zdobili švédsky parlament, jeho monumentálne gobelíny (mimochodom vyrábané prevažne v Čechách), haly bánk, nemocníc a dokonca göteborgského sídla automobilky Volvo, jeho emailová technika bola použitá na výzdobu miest.

Ešte za jeho života bolo v krajine, kde sa narodil, zriadené Múzeum Endre Nemesa (maliar mu venoval 250 svojich obrazov). Múzeum sa nachádza v Pécsi, na tej istej ulici ako múzeum iného veľkého maďarského umelca Victora Vasarelyho. Koncom 60. rokov usporiadal Endre Nemes spolu so švédskym sochárom Erikom Gratom veľkú výstavu v Prahe. Zoznámil som sa s Endre Nemesom po svojom príchode do Štokholmu prostredníctvom jeho dobrých pražských priateľov Magdy a Martina Reinerovcov a čoskoro sme sa spriatelili. Endre bol fascinujúci rozprávač - jeho rozprávanie o Prahe, o živote vo Švédsku sa počúvalo ako román.

Začiatkom 80. rokov som mu navrhol, aby napísal pamäti. Nechcel som, aby sa jeho mimoriadne a fascinujúce zážitky stratili spolu s ním. Endre dlho vzdoroval: je maliar, nevie písať, nemá čas. Nakoniec som ho prehovoril, aby mi aspoň rozprával svoje osudy na magnetofón. Endremu sa postupne naše memoárové obedy uňho v ateliéri, plnom surrealistických plátien a voňajúcom olejovými farbami a temperou, veľmi zapáčili, a tak som krátko pred jeho smrťou ešte stihol nakrútiť vyše tridsať deväťdesiatminútových kaziet.

Prečo je problém prijať dar?

Asi rok pred smrťou sa so mnou Endre radil, či má odkázať nejaké svoje obrazy Národnej galérii v Prahe. Mal pochyby, či by normalizačný režim jeho dar prijal, a ak áno, či by jeho obrazy vôbec kedy vystavil. Argumentoval som, že Husákov režim nie je večný a že Nemesovo umenie do Prahy, miesta jeho umeleckého dozrievania, bezpochyby patrí. Endre Nemes zomrel v roku 1985. Pred zamatovou revolúciou sa Národná galéria v Prahe k prijatiu a prevzatiu daru naozaj nijako nemala.

Nikdy som však nezistil a ani nebol schopný pochopiť, prečo Národná galéria nedokázala prijať odkaz Endre Nemesa ani štrnásť rokov po revolúcii. Intervenoval som v priebehu poldruhého desaťročia veľakrát: u rôznych riaditeľov NG, u rôznych ministrov kultúry. Nazýval som to, čo sa dialo, kultúrny škandál.

Obávam sa, že bez energickej podpory ministra Pavla Dostála v priebehu minulého roku by pätnásť obrazov Endre Nemesa, odkázaných pražskej NG, bolo dnes stále ešte v Štokholme. Obrazy škandinávskeho stredoeurópana Endre Nemesa ukončili svoju osemnástročnú púť zo Štokholmu a dorazili do Prahy takmer súčasne s posmrtným vydaním jeho spomienok "Pod príkrovom času" - na jeseň 2002 vyšla táto kniha po švédsky v Štokholme. Necelý rok neskoršie, vďaka podpore Švédskeho inštitútu, aj po česky. Dlhá púť Endre Nemesa z Prahy do Prahy sa skončila a Národná galéria v Prahe predstavila na konci lanského roka Nemesov dar.

FRANTIŠEK JANOUCH

---

Zpět na obsah