SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BYŤ SPRAVODAJCOM NA SLOVENSKU

Novinár Tomáš Šponar

Sporé, ale predsa len existujúce príspevky zo Slovenska v spravodajstve Českej televízie ponúkajú pre tých, čo sa tak často nedostanú na Slovensko a nedisponujú kábelovou televíziou aký-taký styk s domovom. Zaiste ste si všimli, že už asi mesiac má Česká televízia v Bratislave spravodajku tamojšiu, hovoriacu po slovensky. Doteraz tomu však bolo tak, že tam mala vyslaného kmeňového pracovníka, teda z českej pôdy. Dva roky, a to od roku 1999 až do roku 2001 tam takto pôsobil Tomáš Šponar. Keď som ho nedávno stretla v Prahe, čakala som, že jeho spomienky na Slovensko budú ak nie opradené, tak aspoň sem-tam prepletené výhradami typu: čoho sa mu tam nedostávalo alebo v čom sú Slováci riadni potrimiskári. Ale nie. Úplne samovoľne spustil prúd rozpomienok na Bratislavu ako na idylický čas svojho života.

Povedal si, že si pomerne skoro vkĺzol do slovenčiny ako do nástroja dorozumievania, a to i aktívne. To si si tak dôveroval alebo sa ti tak páčila? Mindrák z nedokonalosti a nutné prechodné obdobie si nezažil?

- Mindrák? Nie, to stopercentne nie. Pre mňa to bola skôr zábava a s tou nik predsa nespája negatívne pocity. Svoje pokusy som zobral aj ako istú povinnosť. Veď keby som robil spravodajcu povedzme v Španielsku, tiež by som sa musel popasovať so španielčinou.

Vravíš zábava. To značí, že slovenčinu neberieš príliš vážne...

- Ale áno. A vieš, kedy mi snáď po prvýkrát došlo, že tento jazyk treba zobrať vážne? Keď som sa v Bratislave rozprával s jedným Američanom, ktorý slovenčinu zvládal úplne perfektne. Mal takmer bezchybný akcent a skvelý slovník. O to viac som sa čudoval, že veľmi nerozumel po česky. V tej chvíli som si povedal dve veci: Len s češtinou na Slovensku nevystačíš, bratku. A takých Američanov predsa treba predbehnúť! Alebo dobehnúť? No, teraz neviem...(smiech)

Dobre - a výsledky tvojho snaženia?

- No, povedal by som celkom slušné. Ak ma začiatku mnohí správne považovali za Čecha, ktorý sa snaží rozprávať po slovensky, teraz už ma jedna kolegyňa, grafička z našej redakcie, inak roduverná Slovenka, celkom vážne označila za Slováka, ktorý sa hral na Čecha tak dlho, že zabudol materinský jazyk.

To značí, že stále často rozprávaš po slovensky?

- Nie, a chcelo by sa povedať žiaľbohu. Len keď sa stretnem so Slovákmi. Našťastie tu ale mam dvoch-troch slovenských priateľov, s ktorými sa z času na čas stretávame.

Ozaj, nepripadala ti Bratislava po Prahe malá? Najmä v čase, keď si presídlil na Slovensko?

- Áno a ver, že som práve tento rozdiel vedel oceniť. V práci aj súkromnom živote. Všetko takmer na jednom mieste, parlament, vláda, prezidentský palác a napokon aj televízia. Pre robotu spravodajcu ideálne. Ale možno dôležitejšia bola pokojnejšia atmosféra mesta. To vedia oceniť najmä rodičia s deťmi. Jasne, že v Prahe je všetkého viac, ale práve to môže byť aj handicap.

Zrejme si pri svojich výjazdoch "ohmatal" aj iné kraje Slovenska. Čo sa ti páčilo?

- Svojím spôsobom ma očaril juh a východ. Áno, slovenské hory sú nádherné, ale ja nechcem hovoriť len o prírode, ale aj o ľuďoch. Na mňa zapôsobil ten zvláštny mix kultúr slovenskej a maďarskej. Niečo, čoho sme sa my Česi zbavili pri rôznych odsunoch a deleniach federácií. Viem, také nažívanie vie byť aj pekne zložité, ale napokon to môže byť skvelá škola pre vstup do mnohonárodnej Európy, či nie?

Bolo viac chvíľ, keď duša stúpala nahor alebo naopak dostavujúce sa zdrvujúce pocity?

- Dole mi snáď šla duša z toho, že som z času na čas stretával slušných a pracovitých ľudí, ktorí by si zaslúžili aj viac. Ale takých stretnete aj v regiónoch Českej republiky. To je vari dôsledok minulých rokov a devastácie našej krajiny...

Stretol si sa vo svojej práci s revnivosťou či nebodaj podrazmi?

- Podrazy? Nikdy. Skôr sme si vždy vedeli pomôcť. Verte alebo nie, bolo jedno, či ste spravodajca Primy, Novy alebo STV, keď išlo o kľúčové udalosti, vždy sme k sebe boli ústretoví. To bolo naozaj príjemné špecifikum roboty v Bratislave. Na druhej strane revnivosť tu bola, je a bude. Veď novinár chce byť vždy prvý a mať toho najviac.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah