SLOVENSKÉ DOTYKY
 

O OHNI, POPOLE, RÚHANÍ A SLOBODE

Úvodník

Na Blízkom východe horeli ambasády, v Paríži horeli autá. Popola je veru dosť. Otázka dňa znie, kto a v akej veci si ho má sypať na hlavu. Prípadne kto komu ju má posypať proti jeho vôli.

Dve veci by asi mali byť vyňaté pred zátvorku. Po prvé, takéto násilie a vandalizmus sú neospravedlniteľné akýmikoľvek dôvodmi, teda nemali by sme ani v záchvate sebakritiky západnej civilizácie nikdy nazerať na bandy s fakľami ako na nevinné obete. Bolo by vlastne ich urážkou nazerať na nich ako na bytosti bez schopnosti uvažovať a preberať zodpovednosť za svoje konanie, bytosti, ktoré sa v rozhorčení nevedia - a teda nemusia - kontrolovať. A po druhé, je celkom evidentné, že sme zanedbali interkultúrny dialóg. Koniec-koncov, aj u nás vie občan omnoho viac o hrdinoch najnovšej telenovely, než o moslimoch, Židoch či Rómoch. Aj za túto povrchnosť platíme daň - lebo práve neznalosť na oboch stranách vyvoláva predsudky. Nie je podľa mňa náhoda, že autá vzbĺkli práve vo Francúzsku, teda krajine, ktorá dosiaľ nemala politiku voči národnostným menšinám. Tam sa totiž vychádzalo z toho, že každý občan Francúzska je jednoducho Francúz, doma si môže dodržiavať zvyky, aké chce, hovoriť jazykom, akým chce, ale štát kultúru či školstvo etnických skupín podporovať nebude. Problém je, že neexistencia menšín vo Francúzsku bola číra fikcia, nemajúca žiadnu oporu v skutočných pocitoch napríklad francúzskych moslimov. Ak štát menšiny neuznáva, nemôže ich problematiku ani nijako ovplyvňovať. Výsledkom sú napríklad benzínové pochodne s kovovou karosériou. Zdá sa, že toto už vo Francúzsku pochopili.

Hlučné demonštrácie z islamského sveta vyzývajú Západ aj k sypaniu popola na ďalšie hlavy. Napríklad na hlavy autorov karikatúr Proroka Mohameda, novinárov, ktorí tie karikatúry uverejnili, v širšom zmysle všetkých novinárov a slobodu slova ako takú. A celý rad európskych politikov sa v záujme uhasenia ambasád a vášní začal na túto tému vyjadrovať viac než povážlivo. Tých výrokov by sa dalo zaznamenať mnoho, naozaj som však zbystril pozornosť, keď "Pán Európa" Javier Solana sľuboval, že sa nič podobné už nebude opakovať. Ako by to chcel dosiahnuť? A nepriznáva tým v očiach moslimských radikálov to, čo ani nie je pravda, totiž, že štáty mohli ovplyvniť, či karikatúry vyjdú, a teda nesú spoluzodpovednosť? Bral som to však ako posun výroku v médiách či rečnícku neobratnosť, kým ma nevydesila ďalšia správa, podľa ktorej Solana privítal iniciatívu Organizácie islamskej konferencie, ktorá v OSN lobbuje za zaradenie zmienky proti rúhaniu do novej listiny o ľudských právach.

Na čomsi, čo by sa dalo smelo nazvať rúhaním, je založená polovica európskej literatúry a tri štvrtiny pokroku. Za rúhanie kedysi považovala katolícka cirkev aj výrok, že Zem sa točí okolo Slnka, a nie naopak. Jedným z mojich najobľúbenejších románov je Boh vie Josepha Hellera, ktorý je prerozprávaním biblického Davidovho príbehu a zobrazuje jeho hrdinov vrátane Boha spôsobom, ktorý ďaleko prekonáva akékoľvek karikatúry Proroka Mohameda. No a jedným z najobľúbenejších filmov je zasa geniálny Život Briana z dielne Monty Python's Flying Circus zjavne parodujúci príbeh Nového zákona. Právo smiať sa na čomkoľvek, sloboda slova, právo na rúhanie sa proti akýmkoľvek dogmám - to sú prazáklady našej civilizácie, ktorých sa nesmieme vzdávať, ktoré nemáme právo spochybňovať. Tam kde zakazujú srandu, tam sa končí sranda - ak mám použiť ľudovejšie výrazivo. Pritom karikatúry, ktoré vyvolali toľké protesty, zjavne dobre zrežírované, neboli vôbec karikovaním života a skutkov Proroka Mohameda. Zosmiešňovali nanajvýš fanatikov, ktorí s jeho menom na perách páchajú tie najohavnejšie zločiny. V tom je aj tragický rozdiel oproti nechutnej súťaži iránskych novín o najlepší vtip o holokauste. To skutočne nie je porovnateľné - smiať sa vrahom nie je to isté ako smiať sa zavraždeným. Nech je však v tejto veci každému doprianý nárok na takú mieru zlého vkusu, nedostatku svedomia a zlovôle, akú len jeho žalúdok znesie...

Isté európske katolícke kruhy vyjadrili pre moslimské stanovisko až dojemné porozumenie. Spišský diecézny biskup to za ne sformuloval veľmi presne: "Nie je dovolené dotýkať sa symbolov viery." Kým a komu? Zrejme sa myslí Bohom a veriacim, lebo nám ostatným by to musel zakázať jedine zákon a ak by nemal byť protiústavný, musela by sa zmeniť i táto základná norma štátu v každej európskej krajine. Naozaj by sme potom zakázali moje obľúbené romány a filmy? To by som po dlhom čase išiel demonštrovať aj ja, aby v tom tí moslimovia neboli sami...

Západný svet začal pochybovať o možnosti a vôbec oprávnenosti vyvážať základné výdobytky svojej civilizácie ako ľudské práva, demokracia, sloboda šíriť názory. Prevahu akoby získavali kritici, ktorí hovoria, že to nemôžeme chcieť implementovať do inej civilizácie. Lenže ľudské práva sú individuálne a má na ne právo každý jednotlivec, nech už sa narodí kdekoľvek. A nemá zmysel pochybovať o tom, že o ne nejeden väzeň či disident v moslimskom svete stojí. A má na ne právo bez ohľadu na mienku väčšiny komunity. A čo viac, dnes aby sme sa o slobodu slova a ďalšie základné slobody báli aj doma, kde nám hrozia kadejaké zákazy rúhania. To by bolo vari najhoršie ponaučenie z plameňov ambasád a najhoršie využitie ich popola.

Ďalším veľkým omylom, do ktorého sa nás ktosi snaží vmanipulovať, je predstava, že ide o konflikt medzi kresťanskou a islamskou civilizáciou. To tak naozaj nie je. Ide o konflikt medzi slobodnou spoločnosťou, kde môže byť človek kresťan, ateista, moslim či budhista a kde sa smieme smiať, čomu chceme, a medzi totalitou. A tej nesmieme ustupovať. Ani za cenu obetí. Neopakujme politiku appeasementu. Keď sa aplikovala naposledy, stál potom boj proti totalite desiatky miliónov životov. Musíme brániť hradby slobody nekompromisne. Nie proti moslimom - veď islam bol v dejinách neraz slobodomyseľnejší než kresťanský svet a stal sa kolískou mnohých veľkých hodnôt. Ale proti totalitným radikálom.

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah