Napokon i jej rodinné zázemie je hodné povšimnutia. Otec pracoval celé roky v Bratislave ako šéf odbytu Československého tabakového priemyslu, teda, dá sa povedať, bol fajčiarom z povolania a mamička, nekompromisná nefajčiarka, robila pre zmenu vo Výskumnom ústave vinárskom a vinohradníckom. "Už pred štvrtým rokom môjho života rodičia odhalili, že som získala dar od boha, ktorý sa bežne nevyskytuje," prezradila nám počas rozhovoru. "Je ním absolútny hudobný sluch. Otec to spoznal raz, keď kdesi ťahali vlajku na stožiar, čo urobilo zvláštny zvuk, ktorý som už ako takéto malé dieťa označila za trojčiarkované cé." Nečudo teda, že začala študovať na konzervatóriu - klavír, kompozíciu a dirigovanie.

Zvládnutie troch predmetov bolo pomerne náročné - tak časovo, ako i na cvičenie. "Bola som preto veľmi rada, keď som v štvrtom ročníku odmaturovala a kompozíciu a dirigovanie som opustila," usmieva sa Dana Bakerová. Piaty a šiesty ročník sa venovala už len klavíru. "Absolvovala som v Československej sieni Bratislavského rozhlasu - hrala som vtedy 'Tři české tance' od Bohuslava Martinů. Skladbu sme zohnali z Ameriky, kde ju autor zložil a dodnes ju vlastne nikto iný nehral. Takže, keď by ste tú skladbu ešte v súčasnosti v rozhlase počuli, tak to hrám ja..."

Od tretieho ročníka konzervatória sa Dana venovala aj konferovaniu v Lúčnici a v televíznom programe "Kaleidoskop zaujímavostí a a aktualít". Záujmov teda mala vskutku veľa. Toto všetko, ba i jej vtedajšia láska, ktorá sa dostala na réžiu do Prahy, bolo akýmsi impulzom pre to, že sa rozhodla ísť na bratislavskú VŠMU, na odbor herectva. Ibaže rodičia s tým v žiadnom prípade nesúhlasili a aby jej sen nemohli nejako prekaziť, prihlásila sa na Janáčkovú akadémiu múzických umení do Brna. Prvý rok bol skúšobný a spávala vtedy načierno v internáte u jednej pani recepčnej vo vani a tiež u istého komedianta, ktorý bol na turné s cirkusom. Na školu sa napokon dostala, prvý rok jej započítali, takže vlastne nič nestratila.

"Nikdy som sa v Brne nenaučila český pravopis a v štvrtom ročníku sa píšu listy rôznym režisérom, aby sa prišli pozrieť na vystúpenia a vybrali si adeptov do svojich divadiel. Ja som v hrôze, že by som to nenapísala správne, radšej ani nikam nepísala..." Napriek tomu si ju v jednom študentskom predstavení všimol šéf činohry plzenského Divadla J. K. Tyla, ktorý síce prišiel "kúpiť" blonďatú naivku, ale napokon priviezol tmavovlasú komičku Danielu Bakerovú. "V Plzni som sa vydala, porodila tam dcéru a zostala dlhých deväť rokov," uzatvára túto kapitolu. "Bol to pre mňa rozhodne nádherný angažmán, v ktorom som si zahrala veľa prekrásnych úloh." Vari každého herca však priťahuje najmä Praha a väčšina z nich sa skôr či neskôr pokúsi presadiť v hlavnom meste. Daniela Bakerová prešla do Mestských divadiel pražských, kde v Rokoku a ABC hrala dvanásť rokov. Tie ju však, pravda, nijako neuspokojili. "Bola to veľmi nešťastná doba. Keby ste sa ma spýtali, čo sa mi za tie roky páčilo z toho čo som hrala, tak to bolo vari päť vecí. Ostatné bola len akási vata a šeď. Mňa zaškatuľkovali najmä do hier so spevmi, keďže som mala to hudobné vzdelanie, a k poriadnej činohre som sa takmer nedostala..."

Nová doba otvorila nové možnosti. Danka veľmi rada spomína napríklad na to, ako pripravovala spolu s ďalšími umelcami pásma o slovenskej literatúre vo vtedajšom Dome slovenskej kultúry. A potom tiež na predstavenia s Krylom. "Po jeho návrate zo zahraničia býval často mojím hosťom v divadle. Keď som zistila, že vonku vydal dvanásť prekrásnych básnických zbierok, rozhodla som sa, že urobíme predstavenie, kde sa bude Kryl prezentovať ako básnik. Scénickú hudbu k nemu pripravil Marián Varga." S týmto predstavením, ktoré sa volalo "Dvě půle lunety aneb rebelant o lásce" a pôvodne bolo myslené ako jednorazové, napokon chodili po Česku i po Slovensku celé štyri roky, vlastne až do Krylovej smrti. Je dobre, že ho stihli nakrútiť aj na platňu. "Neskôr som ako spomienku na Karla Kryla pripravila pre Violu podobný program, i keď s iným výberom básní, ktorý robíme spolu s Borisom Rösnerom už ôsmy rok! Predstavenie sa volá 'Úlomky ze světa půlkacíře'."

Asi od roku 1992 je Dana Bakerová na voľnej nohe a dnes sa z nej stal človek tejto doby. Taký, ktorý si dokonca dokáže sám nájsť sponzora, zohnať priestory, spolupracovníkov a podobne. Rada tvrdí, že šťastie praje pripraveným a dokumentuje to aj fakt, že práve jej ponúkol psychiater Jan Cimický hru "Premiéra mládí", ktorú preložil z francúzštiny i keď si na ňu musela zopár rokov počkať, aby ako-tak naplnila vek hrdinky. Práva na hru mala Annie Girardotová, ktorej ju autor venoval, ale napokon sa všetky záležitosti podarilo vybaviť a pred dvoma rokmi sa odohrala v divadle v Řeznickej premiéra. V predstavení sa vynikajúco zhodla aj so svojou spoluhráčkou Ninou Divíškovou. Spočiatku skúšali v češtine, ale režisér Jan Kačer nebol spokojný s tým, čo sa vinou prekladu vytratilo - Girardotová totiž hrala svoju postavu v parížskom argote, ktorý nemá adekvátnu podobu v češtine. Tak navrhol, aby to Dana skúsila v slovenčine. Stalo sa a dnes je "Premiéra mládí" jedným z mála dvojjazyčných predstavení v Česku.

Okrem toho Daniela v súčasnosti hosťuje v pražskom divadle CD 94 v anglickej hre "Den matky" a v jihlavskom Horáckom divadle v Tylovej hre "Drahomíra a její synové", kde stvárňuje hlavnú postavu. "Takže hrám v toľkých predstaveniach, čo som nehrávala ani zamlada." Po revolúcii ju obsadili aj do štyroch koprodukčných filmov, často ju počujete čítať komentáre v dokumentoch, nakrúca v rozhlase. Práce je, zdá sa, dosť. Zatiaľ. Verme teda, že šťastie i naďalej bude stáť pri pripravených...