SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PROZAIČKA Z PRIBINOVHO MESTA

Marína Čeretková-Gállová

Publicistka a spisovateľka Marína Čeretková-Gállová prišla na svet 26. septembra 1931 v dedinke Zbehy pri Nitre ako prvé z početných detí drobného živnostníka - betonára. Jej detstvo nebolo ani hravé ani bezstarostné - musela opatrovať súrodencov, ktorí z roka na rok prichádzali do rodiny (až do vlaňajška mala ešte šesť sestier a dvoch bratov). Bola jedenásťročná, keď otec rozhodol, že sa presťahujú do Nitry. Po maturite na tamojšom Dievčenskom gymnáziu odišla študovať do Bratislavy na Filozofickú fakultu odbor slovenčina-dejepis.

Ešte bola len v druhom semestri - mala tesne pred záverečnými skúškami - keď si ju nič netušiacu predvolala akási komisia a vraj, súdružka, ty si nábožensky zaťažená a nemáš kladný vzťah k robotníckej triede, ty na túto ideologickú fakultu nepatríš. Ortieľ bol jednoznačný: buď načisto opustí vysokú školu, alebo aspoň rok pôjde do výroby. A tak sa Marína, na fakulte už vtedy známa recitátorka a autorka poviedok v školskom časopise, voľky-nevoľky pobrala do Hlohovca, kde si našla prácu v odevných závodoch ako robotníčka na páse.

Ideologicky "očistená" sa mladá robotníčka vrátila na bratislavskú fakultu a keď v roku 1957 promovala, už mala nové priezvisko - medzitým sa vydala za košického akademického maliara Tibora Gálla. V Košiciach začala pracovať v tamojšom rozhlasovom štúdiu ako redaktorka literárno-dramatickej redakcie. Jej niekdajší rozhlasový kolega básnik Štefan Kasarda na toto obdobie spomína:

"Maríninu afinitu s rozhlasom som vnímal už dávnejšie - v Tatrách, kam zablúdilo bratislavské divadielko. Neskôr nás cesty osudu pracovne zblížili v košickom štúdiu Československého rozhlasu. Darilo sa jej vytvárať zázračné kombinácie umne inštrumentalizovaného slova so zvukom tak, aby to bolo predpolie nového rozhlasového špecifika, ktoré potom vo svete dostalo názov fíčer... Závistlivo som pozoroval, ako sa jej darí zažínať ono zázračné prúdenie od tvorcu k poslucháčovi a ako popritom ešte aj píše svoje poviedky a novely." Na doplnenie uveďme, že ju medzitým prijali za členku Zväzu slovenských spisovateľov a východoslovenskí kolegovia si ju zvolili za tajomníčku svojej odbočky ZSS. Okrem toho sa stala externou šéfredaktorkou literárního mesačníka Realita.

Trojnásobný úder pod pás

Jej šťastné a úspešné obdobie života vo východoslovenskej metropole trvalo dohromady trinásť rokov. A táto trinástka jej bola osudnou. Život jej, nepripravenej, uštedril poriadne rany. "Pre svoje občianske postoje som neprešla preverovacími komisiami a hoci som bola a - samozrejme aj zostala - nestraníčkou, na príkaz KV KSS mi vedenie rozhlasu dalo v decembri 1970 výpoveď," spomína. Nasledovala zasa výroba, boli to opäť odevné závody, lenže v Košiciach a bola som v nich doslova 'dievčaťom pre všetko', hoci oficiálny názov mojej funkcie znel 'kultúrno-propagačná referentka.' Vyšetrovali ma, špicľovali, udávali... Pokúšala som sa o adekvátnejšie uplatnenie svojej kvalifikácie, ale bezvýsledne, a tak som sa nakoniec rozhodla odsťahovať sa do svojej Nitry." A my ešte dodajme, že v tom najhoršom období sa s ňou rozviedol manžel a na dôvažok ju pozbavili vedenia časopisu Realita. Komusi bolo tŕňom v oku aj členstvo v ZSS, a tak sa tu s ňou ako "nespoľahlivou" rozlúčili.

V Nitre dostala zamestnanie v pekárskom učňovskom stredisku ako kultúrna referentka a o niečo neskôr "postúpila" - prijali ju za vychovávateľku v internáte Strednej priemyslovej školy potravinárskej. Sedemdesiate roky boli pre ňu doslova neúrodnými. Postupne sa pred ňou zatvárali všetky dvere: vo vydavateľstvách, redakciách časopisov, v rozhlase (kde bola dve desaťročia zapísaná ako úspešná autorka hier). Dosť na totálnu rezignáciu. No ona - inak útle, jemné žieňa - nerezignovala, písala, i keď len do šuplíka. Na tom, že po rokoch jej vyšla trojnovela "Jednooký" sa zaslúžila náhoda. Vtedajší riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ sa jednoducho na ÚV KSS spýtal, čo majú proti nej a dozvedela sa, že nič, že ju ani nepoznajú. Po chudobných rokoch tak opäť nastali tie úrodnejšie. Dnes žije Marína Čeretková-Gállová v Nitre. A zasa je v tom kus symboliky - býva v tej istej štvrti, do ktorej sa jej rodina kedysi presťahovala. Sú to Párovce, pred pár desiatkami rokov nazývané Židovským getom (vo svojej tvorbe neraz nenačrela do spomienok na kruté dni vysídľovania jej kamarátov). Neodmietne žiadne pozvanie na stretnutie s čitateľmi či poslucháčmi jej rozhlasových hier, i keď je to mimo Nitry. "Autobusy ani vlaky neprestali premávať," hovorí s úsmevom a dodáva: "Rada chodím medzi mládež. Zo stretnutí s ňou si vždy čosi cenného odnášam a nakoniec - nejedna z mojich kníh čerpá práve zo života mladých ľudí." Jej poslucháči na besedách zvyčajne bývajú vďaka jej rozprávačskému talentu a daru jazyka priam vo vytržení a ani za svet im nejde do hlavy, že táto elegantná, príťažlivá pani už toľko pamätá. (A veruže pamätá: na jeseň vlaňajšieho roku oslávila významné jubileum.

Yogiho proroctvo

"Nešla som do života s pocitom, že raz bude zo mňa spisovateľka," hovorí Marína. "Že sa ňou stanem, to som sa dozvedela za veľmi čudných okolností. Chodila som do kvarty, myslím, keď do nášho gymnázia prišiel so svojím programom radža Yogi - kúzelník. Presne mám v pamäti okamih, keď zrazu zdvihol ruku, zadíval sa mi do očí takým akýmsi mŕtvym pohľadom a za všeobecného ticha povedal: 'Ty budeš spisovateľka!'" To, že v okatej gymnazistke drieme spisovateľský talent, vypozoroval aj v tom čase už známy básnik Vojtech Mihálik, ktorému sa dievčina veľmi páčila a bola z toho istý čas vážna známosť. Marína začala písať v sexte a jej prvá poviedka mala názov "Otec". Doterajšia jej literárna tvorba predstavuje trinásť prozaických knižiek - zväčša noviel a románov (prvá, "Koniec líšky", vyšla v roku 1962). Sú písané typickým nekonvenčným štýlom s rozprávačskou bravúrou a znalosťou psychológie hrdinov (napríklad "Koňak pre Amáliu" - príbeh rómskeho dievčaťa hľadajúceho si miesto v živote, "Cudzie deti" - poviedky pertraktujúce tematiku medzigeneračných vzťahov alebo spomínaný "Jednooký", ku ktorému námet čerpala z rodnej obce). Osobitnou kapitolou v jej tvorbe sú rozhlasové hry. Slovenský rozhlas ich permanentne reprízuje. Má ich na svojom konte zatiaľ desať (prvá - dráma "Murovaný dom" približuje život v rodine dedinského boháča a vysielala sa už v roku 1958). Spisovateľka má za sebou aj množstvo úspešných časopisecky publikovaných poviedok a scenár televíznej hry "Tereza", psychologickej sondy do života učňovskej mládeže.

Umelecké vyznanie spisovateľky

"Môj život a moje písanie, to je vlastne všetko príbeh a ja príbehy odjakživa milujem. Každá moja skúsenosť, poviedka, novela je príbeh. Kým začnem dávať príbehu literárnu podobu, je predo mnou iba nahý človek a ja ho v tom príbehu obliekam. A veľmi záleží na tom, aby bol vhodne, dobre oblečený. Na to, aby nešiel murárčiť v spoločenskom a do spoločnosti v teplákoch, potrebujem talent - vedieť, ako na to, musím vedieť štylizovať, komponovať, presviedčať. Uznávam poučku múdrych, že štýl je umenie vynachádzať a že nikto neprekročí svoj tieň, neprevýši mieru svojho talentu, naopak, ľahko odhalí práve mieru netalentu, nevedenia, hlúpej nadutosti. Moje písanie, to je teda - polopaticky povedané - o príbehu, o hrdinovi v ňom dobre oblečenom."

JOLANA KOLNÍKOVÁ


Zpět na obsah