Kňaz Jozef Emmanuel

Vo Vrbovom pri Piešťanoch sa nenarodilo veľa takých osobností, ktoré by sa boli hlbšie vryli do pamäti národa. Napríklad aj v diele Jaroslava Rezníka "Po literárnych stopách na Slovensku" nájdeme v stručnej stati o rodákoch obce iba meno spisovateľa Ela Šándora, ktorého humorne ladené knižky si radi prečítajú i naši súčasníci, a vzdelaného kňaza Jána Baltazára Magina, ktorý v prvej polovici l8. storočia napísal v latinčine svoj protest proti veľkouhorskému pohŕdaniu slovanskými národmi a národnostnými skupinami. Ani slovo však o kňazovi-rodoľubovi Jozefovi Emmanuelovi...

Jozef, syn kupca Michala Emmanuela, ktorý pochádzal z Terstu, a jeho ženy Anny, prišiel na svet l8. marca l8O3 vo Vrbovom. Od jeho narodenia uplynulo práve dvesto rokov. Do gymnázia chodil v Nitre a v Prešporku; filozofické štúdiá absolvoval v Nitre, teologické v Trnave. Za kňaza bol vysvätený vo veku dvadsiatich štyroch rokov a jeho prvými štáciami boli fary v Bytči a v Košeci blízko Ilavy, kde bol kaplánom. Mal štyridsať dva rokov, keď sa stal farárom a krátko na to dekanom v Horných Kočkovciach. V roku l846 sa vrátil do Košece, kde žil až do 8. mája l890, kedy zomrel vo veku 87 rokov.

Za desiatky rokov pôsobenia v týchto považských dedinkách plnil Jozef Emmanuel nielen poslanie rímskokatolíckeho kňaza a kazateľa, ale aj ostatné úlohy, ktoré už pred rokom meruôsmym a v období predmatičnom dobrovoľne brali na seba národne uvedomelejší vzdelanci. Mal rád svoj ľud, dôverne poznal jeho život, starosti, radosti a zvyklosti, chcel sa mu stať učiteľom i radcom a to aj v širšom, národnom meradle.

Emmanuelovi veľmi záležalo na možnostiach školského vzdelávania, preto zriaďoval školy a zaujímal sa o ich problémy, aby ich zasvätene pomáhal riešiť. Aj deti samotné sa snažil zainteresovať na živote školy a obce najmä tým, že tvoril veršovanky a scénky, ktoré sa hodili pre ich slávnostné vystúpenia pri rôznych, napríklad uvítacích alebo ďakovných príležitostiach či pri skúškach na konci školského roku. Touto časťou svojej tvorby prispieval do časopisu Andreja Radlinského "Priateľ školy a literatúry", ktorý vychádzal od roku l859.

Poetickej tvorbe sa Jozef Emmanuel venoval už za mlada, najmä v prešporskom období, ale žiadna z jeho študentských básní sa nezachovala. Bol už štyridsiatnikom, keď Štúrov "Orol Tatranský" uverejnil jeho básne "K Orlovi", "Jeseň" a "K novému roku rodákom". Návrat na košeckú faru sa stal začiatkom Emmanuelovej sústavnejšej literárnej aktivity vrátane básnickej tvorby. Jeho menom i pseudonymami, ktoré používal - J. E. Montevideo alebo Smiechoslav - boli podpísané mnohé príspevky v novinách a časopisoch, akými boli napríklad "Katolícke noviny", "Cyrill a Method", "Slovenské noviny", "Sokol", "Rarášek" a "Černokňažník".

Uvádza sa, že mu vyšlo okolo 240 básní, ktoré majú približne l2 tisíc veršov. Jeho básne by bolo možné členiť do viacerých samostatných tematických celkov. Žiaden výber z jeho poézie však nevyšiel, i keď ho priatelia vyzývali, aby pripravil vydanie takejto zbierky básní. Sám to odôvodňuje v spomienkach, uverejnených po uplynutí piatich rokov od jeho smrti v "Literárnych listoch", neprajnými okolnosťami. Avšak niečo z jeho diela predsa len vyšlo, napríkla veršovaná hra "Betlehem", ktorú podľa "Slovenského denníka" z 8. mája l990 vo vianočnom období s úspechom predvádzali v básnikovom rodisku.

Nejednu svoju báseň venoval Jozef Emmanuel pamiatke vierozvestov Cyrila a Metoda, ale oslávil aj niektoré významné osobnosti svojej doby, akými boli arcipastieri Imrich Palugyai a Štefan Moyzes alebo ľudový lekár, bylinkár z Rudnianskej doliny František Madva.

Dôstojný pán Emmanuel si uvedomoval, že nestačí iba prispievať do novín a časopisov, ale im treba aj získavať stálych čitateľov, a tak sa stal jedným z najaktívnejších šíriteľov po slovensky písanej tlače. Podporoval aj zakladanie inštitúcií a spolkov dôležitých pre národ, podieľal sa na založení Matice slovenskej, slovenského gymnnázia v Kláštore pod Znievom, Spolku sv. Vojtecha v Trnave, pričom pomáhal pružinskému farárovi Štefanovi Závodníkovi propagovať a zakladať spolky miernosti. Jozef Emmanuel nemohol chýbať pri žiadnej, pre národ významnej akcii. Takou bola aj zbierka na postavenie pomníka s bustou Jána Hollého na hrobe básnika. Pomohol nielen peniazmi, ale i veršovanou výzvou, a bola to ním napísaná pieseň, ktorú národovci na čele s Ľudovítom Štúrom bez ohľadu na náboženskú príslušnosť zaspievali pri jeho odhalení. Emmanuelov hrob v Košeci, na ktorom donedávna stál kovový kríž s básnickým epitafom, zdobí dnes mramorový pomník, ale bez busty. Jeho výnimočnú osobnosť a obetavé úsilie, zamerané na mravné a kultúrne povznesenie dedinského ľudu, nám dnes pripomínajú iba náhodne otvárané stránky cirkevných a literárnych dejín.

JURAJ SZÁNTÓ

---

Zpět na obsah