Divadlo Ludus v Prahe

Zdá sa, že slovenského divadla v Čechách je momentálne toľko, že sme ním saturovaní. Veď len toť nedávno tu bolo osem súborov z rôznych kútov Slovenska na festivale Slovenské divadlo v Prahe, ešte v nás doznieva Humor na slovenských scénach, hrá sa v Budějoviciach, hrá sa na ČeskoSlovenskej scéne v Čiernej labuti a tak ďalej.... a už je na obzore ďalšie divadlo! Ale pozor! Kým vo vyššie spomínaných prípadoch išlo o divadlo pre dospelých, tentoraz je tu ponuka pre deti a mládež. Pražské divadlo GONG hodlá v polovici mája usporiadať prehliadku divadiel podobného zamerania z okolitých krajín. A správne usúdili, že slovenské divadlo im v takej prehliadke nemôže chýbať. Voľba padla na bratislavské divadlo LUDUS. Jeho história je taká pestrá, ako je pestré ľudské hemženie. Aspoň tak som to pochytila z toho, čo mi rozprával jeho umelecký šéf Peter Kuba.

"Divadlo LUDUS vzniklo na začiatku sedemdesiatych rokov. Vtedy sme hrávali v bratislavskej štvrti Nivy. Tam sme urobili aj prvé inscenácie - ako bol Maetterlinckov "Modrý vták", ako bola Shakespearova "Zimná rozprávka". S "Modrým vtákom" sme vystúpili aj tu v Prahe v roku 1972 v divadle Kresadlo - to bolo v tom čase veľmi experimentálne pohybové divadlo. Divadlo LUDUS vtedy bola ešte základná umelecká škola. Učili sa v nej aj učia deti od 10 do 18 rokov prostriedkami divadla. Keď to celé spontánne absolvujú, nejakým spôsobom sa rozkryjú, nájdu, môžu pokračovať v humanitnom smere - buď na VŠMU alebo ako žurnalisti či ako učitelia. Poväčšine začínajú hrať už počas štúdia v inscenáciách, ktoré sú v repertoári nášho divadla. Ak sa dostanú na VŠMU alebo na konzervatórium, účinkujú v predstaveniach divadla ďalej. Potom prechádzajú do divadiel."

A kde si kto to miesto našiel? Zalistovala som v katalógu divadla a neverila vlastným očiam: toľko skvelých hercov vyšlo z liahne LUDUS-u! Jana Nagyová, herečka a podnikateľka, Oľga Belešová, herečka a novinárka, Darina Benešová-Porubjaková, herečka, Deana Horváthová-Jakubisková, herečka a producentka, Zuzana Hajdú, redaktorka STV, Zuzana Frenglová, herečka, Oľga Feldeková, herečka-klaun, Miro Noga, herec a zabávač, Roman Luknár, herec, Štefan Kožka, herec a umelecký šéf Novej scény Bratislava, Ady Hajdu, herec, Laco Kerata, herec a autor, Peter Šimún, herec, Karol Vosátko, režisér, Vlado Rusko, režisér, Ľubica Krénová, riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe..

Uviedla som pár mien bez dlhého rozmýšľania. Zoznam pokračuje a má vari dve celé strany. Zisťujem, že som zasa raz samu seba usvedčila z nevedomosti. Koľkých z tých hercov vídame v skvelých kreáciách a netušíme, odkiaľ vzišli! Nuž, to už hej. Mať takú liaheň, kde sa odchovávajú herci! Verím, že je to výbava na celý život.

Na Slovensku je divadlo LUDUS jediné svojho druhu. Bolo zriadené Ministerstvom kultúry ako škola pre deti a mládež. V osemdesiatych rokoch fungovalo ako poloprofesionálne divadlo a po revolúcii sa usúdilo, že by ho bolo možné ustanoviť ako profesionálne divadlo. Toho času nemá interný súbor, ale spolupracuje so skupinou mladých hercov, ktorí skončili VŠMU. Teraz k chystanému festivalu v Prahe a účinkovaniu divadla LUDUS na ňom. Pýtam sa pána Petra Kubu, čo budú hrať a či sa neboja, že sa im v Prahe nedostane dosť porozumenia. Nie z nedostatku sympatií, ale jednoducho preto, že im mladí Česi nebudú rozumieť.

"Nebojím sa. Z jednoduchého dôvodu: hrali sme tu v novembri napríklad inscenáciu Čiara alebo každý chce byť prvý Izraela Horowitza a bariéra neexistovala. Takisto Malého princa Antoina de Saint Exupéryho - divadlo bábkové a živé. A na základe toho, že nás videli, tak nás teraz pozvali. Odohráme tri predstavenia. Hru rakúskeho dramatika Petra Turíniho Lov na krysy. Potom prinášame jednu inscenáciu, ktorú uvádzame v rámci medzinárodného višegrádskeho. fondu. Pretože LUDUS a Občianske združenie Škola hrou získalo grant od Rady ministrov na tento rok. Hra sa volá Stačí povedať nie. Je o drogovej závislosti. Predstavenie prezentujeme ho na Slovensku, v Prahe, v Békeščabe a v Poľsku v Toruni. Súčasťou je cyklus fotografií Jindricha Štreita. Žil medzi narkomanmi dva roky, nejakým spôsobom ho akceptovali a on nafotil cyklus fotografií. Súčasťou predstavenia bude diskusia: akým spôsobom sa dá nájsť životný štýl mladých bez tradičných alebo zakázaných drogových závislostí. Problém je spoločný: ponuka drogy existuje v Čechách, na Slovensku, na Západe... predpoklad pre porozumenie je tu bez jazykových zádrhelov. Prístup k riešeniu môže byť iný - na základe skúseností, ktoré majú v tej-ktorej krajine".

Peter Kuba mi podáva aj ucelenú výpoveď o závislosti, ktorá ma trochu prekvapuje:

"Človek ako štruktúra je bytosť závislá. Fungujeme ako závislí. Už len že musíme dýchať, že musíme jesť, niekoho potrebujeme (najlepšie partnera). Je tu obrovské množstvo závislostí. Drogová závislosť je len jednou z variant závislostí. Mnohé tie závislosti sú podnecujúce, obohacujúce, rozvíjajúce človeka. Keď padne do závislosti na drogách, tak to je závislosť, ktorá vedie jednoznačne k deštrukcii. Prvá vec, ktorú sme si povedali, keď sme predstavenie robili, že to nesmie byť pojaté mentorsky. Dostavila by sa isto-iste averzia. Je to kompozícia, ktorá je poskladaná z množstva kratučkých sekvencií. Máme skúsenosti ľudí, chodili sme medzi nich, boli sme v Pezinku, boli sme v liečebniach... Skúsenosti tam získané sme zapracovali. Ľudia, čo videli to predstavenie, vravia, že je autentické, že sme nič nezakrývali. Zhodnotenie a akési resumé je v postave terapeuta, ktorý je mimo diania a len v kratučkých sekvenciách hovorí, čo je to droga".

"Chodíte rád do Čiech?" obraciam list, aby sme sa nevyčerpávali len v téme závislostí. "Čo vám tu ako prvé prichádza na um, čo vás povznáša či naopak popudzuje?

"Komercia. Komercia je aj na Slovensku,. Možno tu je nejako výraznejšia. Nemám taký kontakt s českou kultúrou, že by som pravidelne chodil do divadla. Cez médiá som ale v kontakte a viem, čo sa tu deje. A myslím si, i napriek všetkej tej komerčnej kultúre sú tu skupiny ľudí, ktorí sa vedia dať dokopy a robia divadlo, ktoré nemusí byť komerčné a je atraktívne. Na Slovensku - je to smutné, že je to len pár skupín, ktoré živoria. Sú odkázaní na stále hľadanie a prosenie."

Prečo si komerčná kultúra môže byť taká sebaistá?

"Myslím si, že divadlo stojí na kolektíve, na určitej partii ľudí, ktorá vypovedá o svojom postoji k svetu. A je dobre, keď môže vypovedať tak, ako to cíti. Nie naopak. Mnohé súbory idú na kalkul: čo chce divák, čomu zaplesá. Stavať situácie tak, aby zabrali. Nechávať sa vidieť na početných večierkoch a banketoch a tým si obstarávať popularitu. Nie je to cesta, ktorú by sme vyznávali."

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah