S Miloslavom Kopeckým

Miloslav Kopecký je človek, ktorý bol so slovenčinou a slovenskou kultúrou spätý dlhé roky, čo sa okrem iného prejavilo i v tom, že napriek českému pôvodu ovláda krásnu, spisovnú slovenčinu tak, že by si z neho mohli vziať príklad aj mnohí Slováci. Je jedným z autorov "Slovensko-českého a česko-slovenského slovníka rozdielnych výrazov", vari najpoužívanejšieho slovníka pri laických i profesionálnych prekladoch medzi našimi dvoma jazykmi. Jeho prvé vydanie vyšlo v roku 1963, druhé, prepracované vydanie, v roku 1989. Budúci rok pripravuje náš Slovensko-český klub spolu s autorom jeho tretie vydanie. Nielen to však je dôvod, prečo sme sa s Miloslavom Kopeckým stretli pri rozhovore do Slovenských dotykov. Takmer päť rokov totiž pôsobil aj ako riaditeľ Domu slovenskej kultúry v Prahe...

Dá sa povedať, že už sám osud Miloslava Kopeckého úzko zviazal so Slovenskom. Narodil sa totiž v roku 1931 v Košiciach, kde jeho otec pracoval ako úradník na súde. Pokrstili ho dokonca v historickom objekte Dómu sv. Alžbety, na čo je dodnes nesmierne pyšný. Neskôr sa rodina presťahovala do Rahova na bývalú Podkarpatskú Rus, kam chodil pol roka do prvej triedy tamojšej českej školy. V roku 1939 musela rodina zo známych dôvodov Slovensko opustiť a presídlila do východných Čiech. Tu, vo Vysokom Mýte, Miloslav Kopecký zmaturoval a nastúpil na Filologickú fakultu Univerzity Karlovej - študoval poľštinu a češtinu. V rokoch 1957 - 1969 pracoval v Štátnom pedagogickom nakladateľstve, potom robil inšpektora pre kultúru na ONV Praha 6 a odtiaľ odišiel na Národný výbor Hlavného mesta Prahy, kde mal na starosti úsek detských divadiel.

Kedy ste sa začali vážnejšie zaoberať slovenčinou?

- Dá sa povedať, že už na gymnáziu. Z Kruhu priateľov českého jazyka som si vtedy zaobstaral učebnicu "Slovenština pro Čechy" a slovenský jazyk ma doslova okúzlil. V porovnaní s češtinou má väčšiu šťavu, je podľa môjho názoru pestrejší aj vo frazeológii. Na fakulte ma zasa učila vynikajúca slovenská lektorka Želmíra Gašparíková (neskôr som tiež robil redaktora jej česko-slovenského slovníka). Na jej hodinách som si na rozdiel od spolužiakov trúfal hovoriť po slovensky, už v tom čase som slovenčinu zvládal veľmi dobre. Začal som si tiež všímať, že mnohí Česi nerozumejú odlišným slovenským výrazom či výrazom, ktoré síce znejú rovnako, ale majú iný význam. Tu niekde sa zrodila myšlienka slovníka odlišných výrazov.

Čo bolo konkrétnym impulzom k spracovaniu takéhoto slovníka a ako dlho jeho príprava trvala?

- Pravdu povediac, impulzom sa stalo to, že filológ a spisovateľ Jaroslav Nečas priniesol do Štátneho pedagogického nakladateľstva krátky rukopis niektorých vybraných rozdielnych výrazov. Vzhľadom na to, že ja už som mal konkrétnu predstavu o slovníku, dohovorili sme sa, že doplníme ďalšie výrazy, aby vznikla publikácia, ktorá už bude mať istý zmysel. Robiť slovník nie je žiadna ľahká práca - hľadali sme odlišné výrazy v literatúre, pomáhali sme si aj s latinčinou, najmä čo sa týkalo botanických či zoologických názvov. Často sme sa stretávali, vzájomne sme si vymieňali kartičky so slovami. Táto príprava trvala asi štyri roky, ale bola nesmierne zaujímavá: nielen porovnávanie jednotlivých slov, ale i mnohých fráz. (Všimli ste si napríklad, že v slovenčine sa povie "tárať dve na tri" a v češtine zasa "mluvit páte přes deváté"?!).

V súčasnosti ste sa spojili s naším klubom, aby sme spolu vydali ďalšiu rozšírenú verziu slovníka. Prečo ste sa k tomu odhodlali?

- Zdá sa sa mi, že odlišných slov pribúda, a že v pôvodnom slovníku niektoré veci chýbajú - stretávam sa s tým pri každodennom čítaní literatúry, novín a podobne. Jaroslav Nečas už nie je medzi nami, ale ešte za jeho života, niekedy po deväťdesiatom roku, sme začali spolu slovník dopĺňať. Takže bude i v treťom vydaní jeho spoluautorom. Doplniť by sa malo asi dve tisíc nových hesiel. Ale dalo by sa zbierať ďalej. Robiť slovník, to je totiž nekonečná práca.

Ako ste sa dostali na miesto riaditeľa Domu slovenskej kultúry v Prahe?

- Jednoducho som v roku 1986 dostal túto ponuku a nezaváhal som ani na okamih. Lós na mňa padol zrejme aj preto, že som sa naozaj intenzívne zaujímal o slovenskú kultúru a jazyk, ktorý som i slušne ovládal a nedovolil som si robiť žiadne prehrešky voči nemu. Hovoril som čistejšie, ako mnohí Slováci, ktorí už nejaký čas žili v Čechách. Riaditeľom domu som bol takmer päť rokov - od roku 1986 až do apríla 1991, kedy som odišiel do dôchodku. Po mne nastúpil Vojto Čelko, čo bolo veľmi dobre, pretože to všetko perfektne ovládal, poznal ľudí a bol nesmierne svedomitý. Bolo mi síce ľúto, že odchádzam, pretože to bolo naozaj zaujímavé a kreatívne miesto, ale všetko sa napokon raz musí skončiť.

Ku koncu vášho pôsobenia v Dome slovenskej kultúry sa už blížilo rozdelenie Česko-Slovenska. Odrazilo sa to nejako na jeho činnosti?

- Doba to nebola rozhodne jednoduchá, ale myslím si, že náš dom bol akousi oázou dobrých vzťahov medzi českými a slovenskými umelcami. Pochopiteľne, dom pokračoval kontinuálne v tom, čo robil aj predtým. Snažili sme sa napríklad, aby nikdy nevystupoval český umelec sám, ale vždy aj s nejakým slovenským kolegom, priateľom a podobne. A robili sme tých programov naozaj neúrekom! Tak napríklad v roku 1989 ich bolo dvestojedenásť a keď si uvedomíte, že rok má tristošesťdesiatpäť dní, je to číslo naozaj úctyhodné. Pripravovali sme pochopiteľne i výstavy, programy pre školy, prednášky, monodrámy, besedy, koncerty...

Ako vás tak pozorujeme, vy nie ste človek, ktorý po odchode do dôchodku oddychuje a venuje sa len svojim koníčkom. Aké aktivity ešte vyvíjate?

- Najprv som pracoval na polovičný úväzok na pražskom Výstavisku - na starosti som tu mal propagáciu. Keďže neskôr začal po štyridsiatich rokoch opäť fungovať Európsky literárny klub (vznikol za prvej republiky a po roku 1949 bol namiesto neho zriadený Československý spisovateľ), začal som v ňom robiť redaktora. Vrátil som sa tak do rokov svojej mladosti, lebo už po skončení fakulty som v tomto klube "redaktorčil". Situácia sa však nedá porovnať, dnes takmer nie sú prostriedky a klub vydáva tak osem kníh do roka. Čo to je?! Mám i živnostenský list a aj sám som si založil vydavateľstvo, ktoré som nazval Antropos. Vydal som v ňom zopár básnických zbierok, napríklad Seifertovho "Mozarta v Prahe". Málokto dnes totiž chce vydávať verše, väčšinou si zbierky autori vydávajú sami vlastným nákladom a pre vlastnú radosť. Ja som však už od mladosti na poéziu zaťažený. A tiež som, ako sa zdá, pomerne veľký idealista...

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah