Režisér a dramaturg Pavol Uher

Divák v hľadisku si sotva uvedomuje, že na príprave divadelnej inscenácie sa podieľajú rozličné profesie. Z odborníkov z oblasti umenia je to autor scenára, hudobných textov, prekladateľ, scénograf, maskér, režisér a samozrejme herci. Je ojedinelým javom, ak všetky tieto profesie ovláda jeden človek. A takým je dnes päťdesiatpäťročný Pavol Uher.

Narodil sa len pár kilometrov od Gerlachovského štítu - vo Svite. Obaja jeho rodičia pracovali v Tatrasvite - otec na výskumnom oddelení a matka vo výrobe. Do školy chodil v Poprade a po maturite na SVŠ sa rozhodol pre štúdium výtvarného umenia v Prahe. K tomuto rozhodnutiu ho priviedol otcov brat - sochár Rudolf Uher, ku ktorému chlapec chodieval na prázdniny do Bratislavy. Ten už v útlom detstve u Pavla objavil talent na kreslenie, vzťah k bábkam a animácii jako hre. Po absolvovaní prvého ročníka pražskej DAMU - odboru bábkoherectvo - si uvedomil, že on vlastne nechce byť hercom a prestúpil na odbor réžia - dramaturgia. Po promócii rok pracoval v banskobystrickom Krajskom bábkovom divadle (tu režíroval seriál príbehov figliara Botafoga) a ďalší rok si odsluhoval povinnú vojenčinu v pražskom AUS-e. Po definitívnom NIE, ktorým reagoval na lákavé ponuky, ak zostane v tomto súbore, podpísal pracovnú zmluvu so Štátnym bábkovým divadlom v Bratislave. Pôsobil tam desať rokov a zapísal sa ako režisér vizuálno-hudobných inscenásií s využívaním techniky takzvaného čierneho divadla. Roky práce v hlavnom meste mu poskytli možnosti rozvinúť všestranný talent. Pravidelne spolupracoval aj s televíziou, pripravoval detské seriálové programy nielen ako režisér, ale aj jako scenárista.

V tomto období začal spolupracovať s divadelnou inštitúciou Eurostudio Landgraf v Düsseldorfe. Po úspešnom bratislavskom období bol zrazu z existenčných dôvodov prinútený emigrovať do zahraničia, a to do NSR. Tu sa mu - našťastie - rýchlo podarilo uchytiť sa vo svojej profesii. Hneď od začiatku pobytu v Nemecku - v roku 1982 - sa stal členom umeleckej skupiny Schwarzes Theater Zurich, ktorú viedol Jiří Procházka. V tej pracoval deväť rokov a potom si v Augsburgu založil vlastné zájazdové divadlo - Schwarzlichttheater. Bol v ňom doslova "chlapec na všetko": autor, režisér, animátor, herec a ak si to situácia vyžadovala, aj upratovačku zastupoval. S touto divadelnou skupinou (v ktorej boli okrem neho ešte dvaja Slováci) precestoval všetky kúty Nemecka, s rozprávkami i hrami pre dospelých pohostinne vystupovali aj v Holandsku, Švajčiarsku, Rakúsku a Taliansku. Nikomu z nich nepadlo zaťažko v čase či nečase trmácať sa napríklad zo Švajčiarska do Talianska cez priesmyky vo výške Lomnického štítu, aby deťom mohli zahrať rozprávku, na ktorú sa tešili a netrpezlivo ich už očakávali.

Jeho čiernodivadelná skupina pracovala v cudzine dokopy deväť rokov. Inscenoval v nej napríklad "Malého princa", "Šibala Zavriočka" a "Malú morskú vílu". Počas tých osemnástich rokov v Nemecku si občas odskočil domov, aby si trochu užil rodičov a sestru. Pri týchto návštevách na Slovensku zvyčajne aj zrealizoval zo dve-tri inscenácie - napríklad "Alicu v krajine zázrakov" a "Kráľovnú víl" v ŠBD v Bratislave, "Ovídiove Metamorfózy" na VŠMU, "Sedem smrteľných hriechov" v Komornej opere, "Tisíc a jednu noc" v košickom Bábkovom divadle a iné. A pred tromi rokmi sa definitívne vrátil do rozdelenej republiky, a keďže už nemá rodičov, rozhodol sa žiť v Prahe.

Natíska sa otázka, prečo nezostal v zahraničí ako iní "v oných časoch" emigrujúci československí umelci, veď si tam vydobyl aureolu renomovaného divadelníka, ani po hmotnej stránke sa mu nedarilo zle a koniec-koncov ani manželka ani deti ho doma nečakali (pre veľkú zaneprázdnenosť sa dodnes nestihol oženiť). "Už som mal po krk tej nekončiacej sa funkcie čínskeho žongléra, čo naraz roztáča toľké taniere a uvedomil som si, že v mojom veku už třeba hádam kdesi zakotviť". A tak sa Pavol Uher venuje predovšetkým svojej pôvodnej profesii - režírovaniu. To mu však nebráni v tom, aby v jednom i druhom hlavnom meste nejaký tanier na tyči ešte roztočil: v Prahe si založil nakladateľstvo, vydávajúce divadelné hry a v Bratislave pôsobí ako pedagóg na VŠMU. Najviac mu k srdcu prirástlo - vlastne odjakživa - hudobné divadlo. "Hudba je najabstraktnejší druh umenia, je bezbrehá, poskytuje široké pole fantázii, tak ako aj poézia." Pri nejednej rozprávkovej hre i inscenácii pre dospelých je zapísaný aj jako autor doplňujúcich veršov i piesňových textov (minulý rok napríklad v "Aladinovej zázračnej lampe", ktorú pripravil pre bábkové divadlo Lampión v Kladne). Na čo je zo svojej práce v posledných rokoch najviac hrdý? Vraj na Exupéryho "Malého princa" v bratislavskom ŠBD aj v Augsburgu. Veľmi sa tešil aj z úspechu Brechtovej opery-baletu "Sedem smrteľných hriechov" v Komornej opere.

Možno bez zveličovania povedať, že práca je pre tohoto divadelníka všetkým - venuje sa jej totiž celý. Má, pravdaže, aj iné koníčky (ktoré de facto s ňou súvisia). Vo voľných chvíľach si rád zahrá na husliach - sedem rokov jako chlapec chodil do hudobnej školy. Inšpiráciu nachádza aj v literatúre, najnovšie má v obľube literatúru faktu. K jeho hobby patria aj hracie karty. Sám žiadnu hru neovláda, ale kvôli ich výtvarnému stvárneniu zbiera karty z celého světa, s obľubou sa púšťa do štúdia ďalšieho a ďalšieho cudzieho jazyka (ovláda ich päť) a využíva najmä při prekladaní divadelných a filmových textov, rozprávok a iných prozaických žánrov vo svojom pražskom nakladateľstve. Miluje hory, čo je u "chlapca spod Tatier" azda prirodzené. Domov, do Svitu chodí aspoň štyrikrát do roka a vždy tam zostane celý mesiac. Denne sadá na bicykel, ktorému vďačí za vyliečenie jeho v detstve neposlúchajúcich nôh. Pavol jako divadelný tvorca oceňovaný vo viacerých štátoch, má bohaté skúsenosti s detskými, ale i dospelými divákmi a ich vkusom. Srdcu bližšie je mu detské publikum, ktoré reaguje spontánne, prirodzene, dá najavo, či ho dianie na javisku zaujalo alebo nie. "Dospelí, tí držia city na uzde, správajú sa rezervovane, pravda, s výnimkou talianskeho publika. A vkus dnešných konzumentov kultúry? Žiada sa im vidieť násilie, brutalitu, sex, v obľube je "cool dramatika". Inscenovať napríklad "Viťúzov"? Bude minimálny záujem. A v opere? Ešte tak Verdiho, 19. storočie. Božechráň pripraviť niečo z 20. storočia - koľko divákov by sedelo v hľadisku? Divácky vkus, žiaľ, veľmi upadol. A aby som pravdu povedal, po tých osemnástich rokoch nepoznávam svojich bývalých kamarátov, veľmi sa zmenili a viem, že nielen oni. Akosi sa vytratila srdečnosť, úprimnosť, prirodzená radosť, veselosť a snaha pomôcť jeden druhému."

V súčasnosti pracuje Pavol Uher opäť v Kladne. Po úspešnom Aladinovi tu pripravuje rozprávkovú hru J. Thurbera "Trinástoro hodín". Ako sa na jeho režisérsky prístup pozerá skúsený divadelník, umelecký riaditeľ Lampiónu Karel Brožek? "Je to režisér s veľkou tvorivou invenciou. Som rád, a nielen ja, ale celý náš súbor, že sme ho mohli opäť privítať u nás. Jeho práca je z viacerých aspektov obdivuhodná. Seriózne sa pripravuje, ide po myšlienke hry, do hĺbky analyzuje text a hľadá adekvátny javiskový obraz. A to sa dnes o mnohých iných režiséroch nedá povedať."

JOLANA KOLNÍKOVÁ

---

Zpět na obsah