Visegrádska štvorka

V našich médiách sa objavuje celý rad úvah o tom, čo nás môže čakať po tohtoročnom 1. máji. Nedostatočná pozornosť sa však venuje tomu, že tam ideme spoločne predovšetkým s tromi krajinami, ktoré v roku 1991 vytvorili zoskupenie označované V4, kde navyše od lanského roku ČR predsedá. Budeme mať i v budúcnosti spoločné záujmy, i keď vyznamné špecifiká tiež existujú. Vedúci politici a zainteresovaní publicisti vo V4 o situácii v celom regióne všeličo vedia a môžu to využívať v praktickej politike i osvete. Ide však o to, oveľa viac "vtiahnuť do hry" aj verejnosť.

Má, žiaľ, pravdu historik Jan Křen, keď v Literárnych novinách č. 1/2004 napísal: "Stredoeurópania sa navzájom nepoznajú alebo sa poznajú v skreslených podobách". Má na mysli poznatky tak o súčasnosti, ako aj o minulosti. Kooperácia V4 v rámci EÚ nebude pre toto spoločenstvo nič nové. Acquis communautaire ich podporuje, pokiaľ to neohrozuje ciele celého integračného zoskupenia.

Ako príklad slúži Benelux, únia Nizozemska, Belgicka a Luxemburska, ktorá vznikla už v roku 1951. Jej zlúčiteľnosť s komunitárnym právom bola potvrdená v amsterdamskej zmluve. Medzi Belgickom a Luxemburskom vznikla navyše menová únia, ktorá však zanikla po zavedení eura. Inou lokálnou iniciatívou je takzvané Spoločné územie pre cestovanie, ktoré vytvorili Veľká Británia a Írsko, takže Íri pre účely britského zákonodarstva nie sú cudzinci.

Nordická únia zahŕňa Švédsko, Fínsko a Dánsko, ako aj členov EÚ Nórsko a Island. Ako vidno, kooperáciám tohto typu sa medze nekladú a môže ich byť viac.

V4 a vnútorná i vonkajšia bezpečnosť EÚ

Po vstupe do EÚ sa štáty V4 stanú členmi Schengenského systému a teritória. Kontroly na hraniciach so štátmi súčasnej EÚ-15, ktoré prijal Schengen, nebudú automaticky zrušené. V prvých rokoch svojho členstva bude V4 využívať iba časť schengenského acquis, dôjde však k výmazu záznamov o občanoch z V4 z tohto informačného systému a občania z V4 budú využívať systém schengenského víza.

Ak by mali byť zrušené hraničné kontroly medzi súčasnými členmi Schengenu a V4, musia Západoeurópania dôjsť k presvedčeniu, že nové členské štáty sú plne schopné efektívne kontrolovať novú vonkajšiu hranicu EÚ. Musí byť tiež daná do prevádzky nová verzia Schengenského informačného systému, ktorá zahrnie práve aj nové členské krajiny. Nové členské krajiny majú záujem čo najrýchlejšie odstrániť hraničné kontroly medzi pôvodnou EÚ a V4. Je v tom určitá symbolika, lebo to možno chápať ako súčasť zavŕšenia súčasného rozširovania EÚ.

Nemožno však prehliadnuť, že celé toto dianie môže vyvolať medzi krajinami V4 novú súťaživosť. Maďarsko, Česko i Slovensko by sa mohli napríklad snažiť vyhnúť problémom, ktoré súvisia s priepustnosťou poľsko-ukrajinskej a poľsko-bieloruskej hranice, a to prísnou kontrolou na poľsko-slovenských a na poľsko-českých hraniciach.

Varšavu by to rozladilo, avšak tamojší politici ukázali v praxi počas zasadania Konventu EÚ i medzivládnej konferencie (a tiež v súvislosti s vojnou v Iraku), že dokážu sledovať vlastné ciele bez phľadu na spojencov vo V4. Najlepším riešením by samozrejme bola koordinácia kontroly vonkajších hraníc EÚ a vzájomná výmena informácií, ako aj vytvorenie pohraničnej polície EÚ.

Súčasný systém schengenského víza bude pochopiteľne rozšírený o štáty V4, ktoré budú môcť vydávať krátkodobé víza. Tie sa budú uznávať ako vstupenka do tých krajín EÚ, ktoré patria do Schengenlandu. Krajiny V4 budú musieť uznávať víza vydávané ostatnými štátmi EÚ ako oprávnenie k vstupe občanov tretích štátov na ich územie.

Opäť sa tu vytvára priestor pre koordináciu postupu jednotlivých inštitúcií v krajinách V4, ktoré sú za vydávanie víz zodpovedné. Maďarsko by sa mohlo špecializovať na vydávanie víz pre oblasť, kde má najlepšie inštitucionálne podmienky, konkrétne sústrediť sa na Rumunsko. Podobne Poľsko na Bielorusko a Ukrajinu, kam smerujú i celkové zahraničnopolitické iniciatívy Varšavy, ktoré nevylučujú, že by sa súčasťou EÚ mohla časom stať aj Ukrajina. Nejde však iba o ochranu hraníc a víza, o problémy spojené s migráciou do EÚ z východu a juhu. V4 bude môcť prispievať k aktivitám EÚ i v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a európskej bezpečnosti a obrannej politiky, a tým mať aj isty vplyv na ich zameranie.

Sú tu i praktické skúsenosti, súvisiace s vývojom NATO. Štáty V4 spolupracovali v priebehu príprav na členstvo v tejto aliancii a následne počas snáh presadiť členstvo Slovenska v NATO. Tiež vďaka tomu bola Bratislava na vrcholnej schôdzke NATO v Prahe v novembri 2002 pozvaná k vstupu do tejto aliancie. Ale ďalšie moťnosti V4 byť aktívnym činiteľom budú tiež ovplyvnené vývojom vzťahov medzi USA a rôznymi trendami v EU, ako ich reprezentujú okrem iných Paríž a Londýn.

Prvé kroky k novému zapojeniu V4 zahŕňajú opatrenia, aby v roku 2005 bola schopná nasadenia spoločná česko-poľsko-slovenská brigáda pre operácie krízového manažmentu pod velením NATO, EÚ a OSN s veliteľstvom v Topoľčanoch. Už v marci 2002 bol nasadený na Balkáne (KFOR) spoločný česko-slovenský oddiel o sile 520 mužov a žien v uniformách. Spolupráca V4 vo výrobe, dovoze a exporte zbraní sa v podstate nedarí.

Tesnejšia česko-slovenská spolupráca vnútri V4

Všeobecne sa očakáva, že po 1. máji 2004 spoločné členstvo v EÚ vylieči niektoré trpkosti, ktoré vznikli v súvislosti s rozpadom Československa. Mostom pre vývoj týmto smerom, k istej, obrazne povedané "obnove spoločného československého štátu" by mohlo byť i využívanie pôdy V4.

Česko i Slovensko budú mať z mnohých dôvodov k sebe stále najbližšie. Ich ekonomické, politické, kultúrne a geostrategické záujmy sa budú v mnohých smeroch prekrývať. Oba štáty majú tiež mnohé predpoklady, aby sa v novej situácii stali ťahuňmi visegrádskej spolupráce. Vláda ČR schválila v marci 2003 dokument "Koncepcia zahraničnej politiky na roky 2003-2006", kde sa okrem iného zdôrazňuje, že ČR bude v rámci nadštandardných česko-slovenských vzťahov prehlbovať vzájomnú spoluprácu tak na bilaterálnej, ako aj na regionálnej úrovni.

Spolupráca V4 zaznamenala po rozpade Československa značný útlm a objavila sa priamo hrozba zániku V4. Hlavným nositeľom týchto trendov bol vtedajší premiér Václav Klaus, ktorý neváhal v januári 1993 vyhlásiť v rozhovore pre francúzsky list Le Figaro: "Visegrád sa nás netýka. Išlo o proces, ktorý celkom umelo vyvolali západné štáty." Už predtým vyhlásil v Prahe, že "ide o intervenčné socialistické pokusy".

Obrat nastal po páde Klausovej a Mečiarovej vlády. V máji 1999 sa v Bratislave konal summit V4 a prijal dokument "Obsah visgrádskej spolupráce", v ktorom bol sformulovaný komplexný program možných akcií. Vytvorila sa široká sieť najrôznejších väzieb, a to nielen po línii štátnej. Oficiálnou inštitúciou V4 sa stal Medzinárodný višegrádsky fond, založený v júni 2000 na zámku Štiřín, ktorý využívajú najmä mladí ľudia z ČR a Slovenska. České a slovenské inštitúcie mimoriadne zomkla aktivita nacionalisticky orientovaného maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý vo februári 2002 na pôde Európskeho parlamentu požadoval, aby Praha a Bratislava zrušila takzvané Benešove dekréty. Bolo to pochopiteľne zamietnuté a podpora ČR a SR prišla aj od poľského premiéra Leszeka Millera. Všetci traja premiéri odmietli na protest prísť na pripravovaný summit V4 v Maďarsku. Viktor Orbán v apríli 2002 prehral parlamentné voľby. V4 sa môže zdarne rozvíjať a niektoré ďalšie krajiny majú dokonca zújem o vstup do tohto zoskupenia.

JAROMÍR SEDLÁK

---

Zpět na obsah