Herečka Danica Jurčová

Vzhľadom na súčasný stav slovenskej kinematografie a na to, ako blízko, geograficky i pocitovo, je Praha, väčšinu filmových príležitostí dostávajú slovenskí herci v českých či česko-slovenských dielach. To je dnes už fenomén. Pomaly sa druhým fenoménom stáva aj to, že český film objavuje krásky medzi mladými slovenskými herečkami - Barboru Bobuľovú, Moniku Hilmerovú, Gabrielu Škrabákovú, Janu Hubinskú, Zuzanu Norisovú, Betku Stankovú, Dorotu Nvotovú, Táňu Pauhofovú, Michaelu Badinkovú... a Danicu Jurčovú. Výraznú herečku, nápadnú nielen výnimočným zjavom. Český divák ju pozná najmä z roly Honzy v televíznom seriáli "O ztracené lásce", z nedávno uvedeného seriálu "Horská služba" či z filmu "Zostane to medzi nami", ktorý mal pred časom svoju českú premiéru...

Vieme, že ste vystupovali vo viacerých slovenských divadlách. Ktoré to boli a ktorá divadelná postava vás najviac oslovila?

- Ťažko povedať, ktorá divadelná postava ma oslovila najviac, vraví sa však, že človek najintenzívnejšie prežíva to, čo sa stane po prvý raz. Z tohto pohľadu je pre mňa najnezabudnuteľnejšia Celie v hre "Ako sa vám páči", ktorú som hrala v Slovenskom národnom divadle v réžii skvelej Ernikö Eszényi. Bol to môj debut na profesionálnej scéne a vo veľkej miere ovplyvnil môj ďalší herecký vývoj. Okrem toho to pre mňa bola aj obrovská herecká škola, lebo táto pani režisérka je charizmatická osobnosť, plná energie a talentu. Pri práci na jednej inscenácii ma naučila asi toľko, koľko som získala počas celej školskej dochádzky.

Hosťujete v Slovenskom národnom divadle a tiež v Astorke Korzo 90. Čo vám táto skúsenosť priniesla?

- V SND som začala hosťovať už od tretieho ročníka, a to v už spomínanej inscenácii "Ako sa vám páči" a potom v inscenácii "Višňový sad", ktorú režíroval Martin Huba. Bola to veľká herecká skúsenosť a zasa iný spôsob práce. On dokáže veľmi presne a výstižne pomenovávať veci. Možno o to viac, že je sám herec a s hercami dokáže pracovať, dostať z nich to, čo potrebuje.

Kedy ste začínali s herectvom?

- Už od dvanástich rokov som chodila do bratislavského Bieleho divadla k Nine Zemanovej. Chodilo tam veľa šikovných deciek, z ktorých sa neskôr stali známi herci alebo režiséri. Bolo to celé hra, aj preto sa mi to páčilo. Divadlo ma chytilo a zdalo sa mi neskôr úplne samozrejmé prihlásiť sa na VŠMU. Ako gymnazistka som okrem toho hosťovala aj v Radošinskom naivnom divadle a bola to jedna z prvých profesionálnych divadelných skúseností, ktoré ma oslovili.

Ako je to s pôvodnou slovenskou televíznou tvorbou a vaším účinkovaním v nej? Myslíte si, že dostávate dostatok príležitostí objaviť sa na obrazovke? Dávate jej prednosť pred divadelným účinkovaním?

- Počas môjho štúdia na VŠMU sa nakrúcalo množstvo televíznych inscenácií a v niektorých som mala možnosť účinkovať. Isteže by som privítala obnovenie pôvodnej tvorby na Slovensku. Preto ma teší skutočnosť, že toľko slovenských hercov dostáva príležitosti v Čechách a na Morave. Je to pocta slovenskej škole a zároveň prejav spolupatričnosti, ktorý v nás stále pretrváva. Mojím snom je asi skĺbiť v rozumnej miere divadlo a film, pretože ma baví možnosť kombinovať princípy hrania pred kamerou a v divadle.

Objavili ste sa vo viacerých českých filmoch. Kto vás oslovil ako prvý? Bol to režisér Polesný pre rozprávku "O ztracené lásce" alebo to bolo ešte skôr?

- Naozaj prvá prišla obrovská a krásna príležitosť v spomínanej rozprávke. Evička Hudečková ako autorka predlohy si ma vybrala do roly Honzu spolu s režisérom Viktorom Polesným. Údajne sa za mňa prihovoril aj vynikajúci kameraman Pepa Špelda, ktorý kamerové skúšky nakrúcal. Dodnes mám s Evičkou priateľský vzťah a sme stále kámoši aj s Viktorom a Pepom - máme si vždy čo povedať. A nielen s nimi, ale aj s množstvom úžasných ľudí, ktorí na filme spolupracovali.

Ako ste zvládali toto nepochybne náročné nakrúcanie?

- Môj život sa na ten čas pomerne významne zmenil. Dohrávala som nejaké predstavenia v divadlách na Slovensku a pritom som celý rok cestovala do Česka na filmovanie. Bolo to nádherné nakrúcacie obdobie, navyše v krásnom prostredí hradov a zámkov v okolí Českého raja.

Aký je váš vzťah k rozprávkam? Je ťažšie zahrať bytosť z rozprávky než z bežného života?

- Rozprávky sú fajn. Ja osobne mám rada Miloša Macourka, ktorý vnášal do svojich rozprávok neuveriteľný humor. Hrať rozprávkové postavy je však jednoduchšie, a to preto, lebo väčšinou nie sú až tak psychologicky prepracované ako postavy z civilného života.

Vaše meno sa v súčasnosti opäť objavilo na stránkach českej tlače v súvislosti s novým česko-slovenským filmom "Zostane to medzi nami", ktorý sa nakrúcal v Bratislave. Recenzie na tento film boli pomerne rozpačité. Ako ho hodnotíte vy sama z pohľadu jednej z hlavných postáv?

- Myslím si, že divák by sa nemal nechať až tak veľmi ovplyvňovať kritikami. Mne osobne sa film po dvojročnej pauze medzi jeho nakrútením a premietaním v mnohých smeroch páči. Na pražskej premiére som sa čiastočne odosobnila od skutočnosti, že v ňom hrám a film som vnímala ako nezaujatý divák a dokonca som sa veľmi dobre pri niektorých scénach bavila. Určite má aj nejaké svoje chyby, ktoré by sa mu dali vytknúť, ale až tak vážne by som ho neanalyzovala, pretože práve istý nadhľad je na ňom to podstatné. Napríklad môj priateľ ho zhodnotil ako vynikajúcu oddychovku, určenú prevažne mladšej vekovej skupine a ja sa s týmto názorom stotožňujem. Isteže nejde o dielo s hlbokomyseľným umeleckým zámerom, ale skôr o monitorovanie doby, ktorú žijeme, a tá je niekedy vulgárna a niekedy aj smiešna, miestami až absurdná.

Kto prišiel s nápadom, aby hlavní hrdinovia mali rovnaké krstné mená ako herci, ktorí ich hrajú?

- Nápad pochádza od režiséra Mira Šindelku. Myslel to zrejme ako fór. Tak trochu zavádzanie diváka a pokus o jeho väčšie ztotožnenie sa s postavami.

Čo vám dala spolupráca s dvoma skúsenejšími českými hereckými kolegami Michalom Dlouhým a Tomášom Hanákom v tomto filme?

- Bola to veľmi príjemná a zábavná spolupráca, pretože obaja sú veľkí komici tak na pľaci, ako aj v reálnom živote... A dialo sa tam aj veľa iných vecí, ale to už zostane naozaj len medzi nami.

Vo filme ste hrali ženu, ktorá sa rozhoduje medzi dvoma mužmi, pričom jeden predstavuje istotu a druhý dobrodružstvo. Pre čo by ste sa rozhodli v reálnom živote?

- Som dobrodružný a horkokrvný typ. Neviem, či je to vždy správne, ale asi by som sa rozhodla pre to dobrodružnejšie, vášnivejšie. Pochopiteľne bezpečnejší model je tiahnuť viac k istote. Obávam sa však, že som hazardér v láske a niekedy sa vrhám skôr do dobrodružstva. Určite to však nemôže byť len samé dobrodružstvo, ale niečo, čo za to stojí, čo je obojstranne hlbšie a kvôli čomu sa oplatí to riziko podstúpiť.

Aký vzťah máte k českému herectvu ako takému? Hovorí sa, že je pragmatickejšie, menej emotívne ako to slovenské.

- Niečo na tom bude. Podľa mňa majú Slováci blízko k ruskej vášnivosti a Česi majú bližšie k nemeckej prísnosti. A nie je to len geografickým usporiadaním. Zdá sa mi, že české herectvo je až na neuveriteľnom stupni technickej dokonalosti, emócie však zo seba herci dolujú trocha ťažšie. Na rozdiel od Slovákov, ktorí sú emotívne bomby, sem tam by im však nezaškodilo viac popracovať na technike. Samozrejme sa to nedá zovšeobecňovať, na oboch stranách existujú aj mnohé výnimky.

Mladá generácia v Česku už prestáva rozumieť slovenčine. Stretli ste sa s nejakou podobnou skúsenosťou aj vy, keď ste tu nakrúcali? Ako vy vnímate češtinu? Nahovorili ste svoje postavy sami alebo ste sa nechali dabovať?

- Je asi prirodzené, že dnešná najmladšia generácia nerozumie až tak dokonalo po slovensky, pretože kedysi vysielané programy a inscenácie sa už na kanáloch verejnoprávnej televízie nevysielajú, a tak nemajú toľko príležitostí na vnímanie odlišností tohto jazyka. Mne konkrétne v zdokonaľovaní sa v češtine veľmi pomohla profesorka z DAMU Regina Szimiková, ktorá ma naučila rozdiely vo výslovnosti a priam logopedickými metódali ma nútila vyslovovať jednotlivé hlásky správne. Aj vďaka tomu môžem hrať i v pražskom divadle v Řeznickej v hre "Král umírá" v češtine a náhodní diváci mi už druhú sezónu tvrdia, že nepoznali akcent v mojej výslovnosti, čo mi samozrejme lichotí. Aj v poslednom českom filme, v ktorom hrám rozsahovo neveľkú postavu, "Milenci a vrazi" hovorím tiež sama po česky.

Nemáte aj vy, podobne ako iné mladé slovenské herečky, v úmysle usadiť sa natrvalo v Česku?

- Túto otázku mi prednedávnom položili aj slovenské médiá a naozaj neviem, čo na to povedať. Momentálne hrám na Slovensku v dvoch bratislavských divadlách a cítim sa tam doma a veľmi pohodlne v tom dobrom zmysle slova, uvažujem však aj o prechodnom bývaní v Čechách, pretože je tu oveľa viac pracovných príležitostí. Mrzí ma, ak z časových alebo iných dôvodov nestíham pricestovať do Prahy, pretože je to predsa len náročné. Preto uvažujem o možnosti prechodného bydliska v tomto meste a to dokonca už v krátkom čase.

Mohli by ste nám na záver povedať niečo o svojich plánoch do budúcnosti? Chceli by ste sa viac venovať filmu či divadlu, alebo to nechávate na náhode a eventuálnych ponukách?

- Moje plány do budúcnosti sa vyvíjajú tak akosi sami od seba, podľa toho, čo prichádza. Zo skúsenosti viem, že plánovať sa priveľmi neoplatí, pretože je to nakoniec väčšinou vždy všetko inak.

---

Danica Jurčová sa narodila 5. 8. 1976 v Bratislave, kde v roku 1998 aj absolvovala Vysokú školu múzických umení. V Slovenskom národnom divadle hosťovala v hrách Ako sa vám páči, Višňový sad, Veselé Windsorské paničky, v Divadle Astorka Korzo 90 v Meštiakoch, na Novej scéne SND v hre Šokspeare a v divadle Řeznická v inscenácii Král umírá. Pre Slovenskú televíziu vytvorila role v inscenáciách Blúznenie srdca a rozumu, Návraty z neskutočna, V zajatí lásky, Najvyšší trest, Rozum nadovšetko a v Horskej službe. Z filmov spomeňme najmä seriál O stratenej láske, filmy Dissident, Zostane to medzi nami a Milenci a vrazi.

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah