SLOVENSKÉ DOTYKY
 

K ZAČIATKOM SLOVENSKEJ DIPLOMACIE

Miroslav Možita spomína

K upresneniu musím doplniť celý titul knihy. Autorom je Miroslav Mojžita: "KŇAŽKO/ DEMEŠ/ KŇAŽKO" s podtitulom "Formovanie slovenskej diplomacie v rokoch 1990-1993". Knihu vydal Ústav politických vied SAV ako prvý zväzok edície Pamäť v Bratislave v roku 2004.

Keď som knihu začal čítať, mal som pocit, že som niečo o tom už čítal. Spomenul som si na dve knihy "Michal Kováč očami spolupracovníkov - nový štát a jeho prvý muž", ktorá vyšla vo vydavateľstve Dilema a tam som sa prvýkrát stretol s Mojžitovým krátkym textom o pomoci, respektíve spolupráci slovenského ministerstva zahraničných vecí úradu prezidenta. Druhá kniha, ktorá mi v tejto súvislosti prišla na um, boli spomienky Miroslava Mojžitu, ktoré vyšli tiež v roku 2003 v Dileme s lakonickým názvom "Belehrad-Poznámky 1995-2001" a rekapitulujú jeho pôsobenie vo vedúcej funkcii na slovenskom veľvyslanectve v Belehrade. Je škoda, že tieto dve knihy, ktoré vydal niekdajší veľvyslanec v Bukurešti Milan Resutík vo svojom vydavateľstve Dilema, sa nedostali do širšieho povedomia verejnosti.

Obdobne to je aj s touto knihou. Je totiž jedným z výstupov z grantu "Ideové zdroje a línie slovenskej politiky štátneho programu výskumu a vývoja. Účasť spoločenských vied na rozvoji spoločnosti", ktorú rieši Ústav politických vied SAV a je určená len pre potreby riešiteľov úlohy, decíznu sféru a Slovenskú akadémiu vied.

Kniha by svojím obsahom mohla zaujať viacero čitateľov, najmä tých, ktorí sa zaujímajú o najnovšie dejiny a udalosti okolo rozdelenia Česko-Slovenska a vzniku Slovenskej republiky. Tým viac, že ide o takú špecifickú oblasť, akou je diplomacia.

Aj keď ide o vedeckú prácu, je písaná formou spomienok, bez poznámkového aparátu, ale je doplnená niektorými staťami autora z rokov 1991-1992, personáliami a obrazovou dokumentáciou.

Miroslav Mojžita je kariérny diplomat a bol vlastne celý čas "pri tom". Absolvent Filozofickej fakulty Komenského univerzity v Bratislave pôsobil na československých zastupiteľských úradoch v Číne a v Indii. Od júna 1991 bol pracovníkom Ministerstva medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky vo funkcii riaditeľa odboru, poradcu ministra Pavla Demeša a vedúceho úradu ministerstva v čase, keď bol ministrom Milan Kňažko. Po jeho odvolaní pôsobil v kancelárii prezidenta Michala Kováča ako zástupca riaditeľa odboru zahraničnej politiky. Na ministerstvo sa vrátil v apríli 1994 ako poradca ministra Eduarda Kukana, viedol skupinu expertov pre Pakt stability, podieľal sa na príprave Základnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom. V rokoch 1995-2001 bol vedúcim zastupiteľského úradu a potom veľvyslancom v Belehrade. Od apríla 2002 do konca septembra 2004 pracoval vo vedúcej funkcii Ministerstva zahraničných vecí. Nemenej významný je aj jeho pedagogický podiel na výchove novej generácie slovenských diplomatov.

Kniha je časove ohraničená pôsobením troch ministrov: Milana Kňažka, ktorý stál na čele Ministerstva medzinárodných vzťahov, Pavla Demeša, ktorý ho v roku 1991 v Čarnogurského vláde vystriedal a opätovne Milana Kňažka, ktorý bol už ministrom zahraničných vecí až do jeho odvolania Vladimírom Mečiarom 19. marca 1993 .

Ministerstvo medzinárodných vzťahov vzniklo v auguste 1990 po schválení kompetenčného zákona. Jeho vznik bol privítaný viac- menej s rozpakmi. Úlohou novovzniknutého ministerstva bolo podieľať sa na realizácii zahraničnej politiky ČSFR v súčinnosti s federálnym ministerstvom, evidovať, spracovávať podklady pre vládu Slovenskej republiky pri nomináciách jej občanov do funkcií veľvyslancov a vyšších diplomatických pracovníkov, vrátane obchodných radcov a pripravovať rozvoj regionálnej spolupráce s európskymi regiónmi. Dôležitou úlohou bolo aj rozvíjanie kontaktov so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Význam ministerstva postupne vzrastal a tým aj jeho ďalšie úlohy. V knihe je ocenený podiel partnerského Vládneho výboru pre medzinárodné vzťahy Českej republiky, z ktorého potom vzniklo Ministerstvo medzinárodných vzťahov Českej repeubliky pod vedením Viktorie Hradskej.

Autor rekapituluje významné akcie pripravené ministerstvom ešte v dobe federácie. Upozorňuje na jednotlivé aktivity ministra Demeša, ako boli napríklad projekt: Svetová jedenástka Slovákov, prezentovanie slovenských záujmov v medzinárodných vzťahoch, veľmi triezve hodnotenie lobistických možností krajanskej komunity v USA, alebo pokusy riešiť konverziu, ktorá bola bytostne dôležitá pre slovenské hospodárstvo.

Druhá časť knihy sa zaoberá úlohou ministerstva v súvislosti s pripravovaným rozdelením Česko-slovenskej federácie. Autor neobchádza existujúce problémy medzi ministrom Milanom Kňažkom a premiérom Vladimírom Mečiarom, ktoré sa viditeľne prejavovali už od jesene 1992 až po Kňažkovo odvolanie v marci 1993. Veľmi podrobne rozoberá rozdelenie federálneho ministerstva zahraničných vecí, nielen personálne, ale aj majetkové. Popritom sa objavuje veľa zaujímavých historiek, ktoré poukazujú aj na malichernosť a charakterové slabosti niektorých zúčastnených na tomto procese. Mojžita dokáže oceniť aj úlohu českých diplomatov typu Karla Kovandu, o ktorom píše, že po prijatí Českej republiky do aliancie NATO bol stále horlivým advokátom prijatia Slovenskej republiky do tohoto spoločenstva. Kniha prináša štatistické údaje podľa národnosti federálnych pracovníkov, či už ide o ministerstvo zahraničných vecí, alebo obchodu. Mnohým príbehom nechýba humor. Miroslav Mojžita rekapituluje aj metodiku delenia a prináša verejnosti dosiaľ málo známe podrobnosti viažuce sa k deleniu nielen nehnuteľného, ale aj hnuteľného majetku, alebo aj prenosu toho, čomu sa zvykne hovoriť "duševné vlastníctvo". Popisuje pokusy o delenie archívov i knižníc.

Tretia časť knihy sa zaoberá už diplomaciou samostatného štátu. Vznikom a personálnym obsadením titulárov slovenských veľvyslanectiev. Objasňuje prípad budapeštianskeho veľvyslanca, dnešného ministra kultúry Rudolfa Chmela, ktorý napriek skvelým kontaktom v Maďarsku a úspechom vo vedení federálneho veľvyslanectva nebol premiérom Mečiarom vo svojej funkcii potvrdený. Mojžitova pozornosť je upriamena na prebieh uznania obidvoch krajín, ich spoločný vstup do OSN. V knihe zdôrazňuje význam pokojnej formy rozdelenia federácie, ktorá bola predpokladom pre priamu sukcesiu do všetkých zmluvných záväzkov zakotvených v takmer 2900 medzinárodných zmluvách. V záverečnom hodnotení autor pripomína, že pre nástup slovenskej diplomacie bolo osobitne dôležité, že sa podarilo včas a spravodlivo rozdeliť zahraničnú službu Československej federácie vrátane materiálneho a logistického zázemia. Rozdelenie majetku v takmer sto štátoch sveta podľa prijatého podielu dve ku jednej umožnilo Slovensku, aby od 1. januára 1993 disponovalo päťdesiatimi tromi funkčnými veľvyslanectvami a štyrmi stálymi misiami.

Miroslav Mojžita priniesol veľa zajímavých údajov, postrehov a hodnotení. Popri už existujúcich memoárových knihách Rudolfa Chmela, Štefana Markuša, Antona Hykischa i samotného Mojžitu o jeho belehradskom pôsobení je kniha zaujímavým a kultivovaným príspevkom k dejinám slovenskej zahraničnej politiky. A čo je dôležité, reflektuje tieto udalosti ešte v generácii, ktorá to všetko zažila.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah