SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BÚRKA PRÍBEH SPOD MARHÁTA

Fejtón

Pravdou je, že náboženstvo nikdy nebolo silnou stránkou mužskej časti obyvateľstva Suchej Doliny. Už dávno-pradávno si chlapci, ktorí do kostola chodievali len na Vianoce - na "utýrnu" - a veruže ich bola väčšina - vyslúžili pomenovanie "ročáci", čo vyjadruje intenzitu náboženských obradov. Dodnes sa v obci a jej okolí traduje odpoveď dedka Hrušku, ktorý v krčme na otázku či je Boh, odpovedal: "Já nehovorím, že Boha neny, ale že bych tvrdev, že Boh je, to zas né." Nuž nie div, že s takouto filozofiou si mnohí Suchodolinčania vystačili na celý život.

Peter Jakubík, to bol však iný prípad. Vždy a všade vystupoval ako presvedčený neverec. Do kostola vôbec nechodil a ružencovým babám sa vysmieval. Raz jednej, raz druhej rád pripomínal hriechy mladosti, za čo ho z duše nenávideli a pomenovali ho Belzebub. Raz - bolo to v lete - však aj Petrovo neverecké presvedčenie zakolísalo.

Po päťdesiatke ovdovel. Dvoch synov mal už ženatých a dve už dospelé, no zatiaľ nevydaté dcéry mu viedli domácnosť. Zamestnával sa príležitostne, robil, kde sa dalo. Bol furmanom, murárskym pomocníkom, drevorubačom a v letných mesiacoch chodieval do žatvy, aby pre rodinu ako výžinok zarobil na zimu obilie. To im potom vystačilo až do leta.

Bolo krátko po prvej svetovej vojne. Peter pracoval pri žatve u gazdu Klasa. Kosil a pokosené obilie mu ako žnica odoberala mladšia dcéra. Gazda mal okrem nich zjednané ešte dva páry žencov. Bola pilná žatva, takmer každodenné búrky navidomoči nivočili bohatú úrodu. Ženci sa usilovali - robili od svitu do mrku. "Šak si po žatve poránno oddýchneme, neboj sa, Anka," poháňal Peter dcéru.

V ten deň - bolo to v piatok - sa kosil pšeničný lán. Hneď po obede sa obloha zničohonič hrozivo zatiahla. Ženci sa usilovali pokosené obilie rýchlo poviazať do snopov a snopy poskladať do krížov, aby dážď nebodaj nevymlátil obilie na zemi. Len-len že to stihli. Na poli sa zrazu zotmelo. Hrmelo a blýskalo sa zo všetkých kútov. Aby sa aspoň trochu chránili pred dažďom, učupili sa ženci do krížov a na hlavy si vyložili pšeničné snopy. Prišiel obrovský lejak, pričom blesky udierali, kam len mohli - najskôr do vzdialenejších, ale potom aj do blízkych vyvýšenín. Všetci boli poriadne vyplašení. Ženy sa začali nahlas modliť a neverec Peter Jakubík po chlapsky preklínal búrku, že ich odháňa od súrnej roboty.

Keď však blesk udrel do kríža, ktorý len pred chvíľou poskladali z ťažkých snopov a zapálil ho a keď dunenie hromu prekonalo azda aj povestnú paľbu ťažkého delostrelectva pri Verdune, na smrť vystrašený starý infanterista - neverec Jakubík zakvílil: "Bože, si, verím, že si, naozaj. Už ta verím. Odpusty mi šecky hríchy, bože a zachrán ma, prosím. Já sa polepším, slubujem."

Petrove výkriky zanikali v neustálom hrmení a blýskaní. Búrka tak ako nečakane prišla, tak i odišla - prírodné živly sa utíšili a už bolo počuť len praskot horiaceho obilia. Bolo po búrke.

Horiaci kríž sa už žencom nepodarilo zahasiť, no našťastie zhorel iba jeden. Mraky sa kamsi stratili, po strnisku tíško žblnakala dažďová voda a vzduch voňal ako kytica práve natrhaných poľných kvetov. Objavilo sa slnko a smialo sa na žencov ako pred búrkou.

A vtedy sa vystrašený Peter upokojil. Ešte stále sa trasúcimi rukami si ušúľal hrubú cigaretu, zhlboka si vzdychol, zodvihol kosu, prehodil si ju cez plece, podišiel k ostatným žencom a uľavil si oným chlapským oslobodzujúcim: "Bohajeho!"

JOLANA KOLNÍKOVÁ


Zpět na obsah