Skladateľ Zdenko Mikula

TÁ SLOVENSKÁ PIESEŇ

Banská Bystrica bola aj v minulosti rodiskom alebo pôsobiskom mnohých významných osobností. V druhej polovici 19. storočia tu žil napríklad skladateľ a pedagóg Viliam Figuš-Bystrý, na ktorého si Zdenko Mikula zachoval živé spomienky. V rokoch 1832-1936 študoval Mikula na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, kde hudbu vyučoval znamenitý český pedagóg Karel Štika. Pod vplyvom jeho výraznej autority sa tu formovali také skladateľské osobnosti ako Andrej Očenáš, Šimon Jurovský, Tibor Andrašovan a Ladislav Hrdina (zakladateľ Slovenského kvarteta).

V odbornom hudobnom školení Zdenko Mikula pokračoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave v rokoch 1941 až 1946. Kompozíciu študoval u profesora Eugena Suchoňa a dirigovanie u profesora Kornela Schimpla. Po ukončení štúdia začal pôsobiť ako šéfdirigent orchestra Vojenského umeleckého súboru v Bratislave. V tomto jeho prvom umeleckom období, ktoré trvalo asi do šesťdesiatych rokov, prevažovala hudobná tvorba pre umelecké súbory a spevácke zbory. Vzhľadom na to, že Zdenko Mikula pôsobil vo viacerých umeleckých súboroch a s ďalšími spolupracoval, nevyhýbal sa ani úpravám a inštrumentáciam skladieb iných autorov. Tak vznikla jeho úprava "Pochodu povstalcov" pre mužský zbor a orchester od Jána Cikkera, pre sólový cimbal so sprievodom malého orchestra zasa upravil klavírne variácie na pieseň "Pri Prešporku na Dunaji" od J. L. Bellu. Orchestrálnu podobu dal aj "Bačovským piesňam" Eugena Suchoňa. Týmito prácami získal istú zručnosť najmä v oblasti inštrumentácie, čo vhodne využil aj vo vlastnej tvorbe.

"Na strednej škole sme často spievali časti z kankáty 'Píseň česká'od Bedřicha Smetanu," spomína pán Mikula. "Táto skladba ma veľmi chytila za srdce, dojala a stala sa akýmsi mojím vzorom. Zrodila sa vo mne túžba vytvoriť niečo podobné. Po rokoch som napísal zborovú skladbu s názvom "Tá slovenská pieseň" na báseň Jána Poničana. Premierovala ju Lúčnica. Dodnes skladba žije a je aj v repertoári mnohých zborov." Spolupráca so Štefanom Klimom a speváckym zborom Lúčnice bola pre Zdenka Mikulu inšpiratívna a jej výsledkom sú diela, ktoré nesporne patria k tomu najlepšiemu, čo v oblasti zborovej tvorby vytvoril.

"Tou slovenskou piesňou" teda začala Mikulova skladateľská činnosť a zrodila sa aj jeho láska k zborovému spevu. Druhé tvorivé obdobie znamenalo najmä hľadanie a zoznamovanie sa s novými kompozičnými smermi. Svoju rozsiahlu zborovú tvorbu začal Zdenko Mikula cyklom štyroch mužských zborov "Domovina moja" na básne Andreja Plávku. Poézia slovenských básnikov so všadeprítomnou ideou lásky k domovu, k prírode, človeku, k deťom, k žene-matke ho nesmierne inšpirovala. A tak postupne vznikli zborové cykly "Portréty", "Ľúbostné madrigaly", "Ozývaj sa, hora" a detské cykly "Hajulienky, haj", "Na tanci", "Naša Hanka" a ďalšie. Má vo svojom repertoári aj rozsiahlu piesňovú tvorbu, z ktorej sú známe najmä štyri milostné piesne, ktoré venoval svojej žene Eve. Patrí sem aj šestnásť piesní na poéziu Miloslava Válka pod názvom "Jesenná láska" a cyklus ôsmych "Cigánských piesní" motivovaných cigánskou poéziou v prebásnení Vojtecha Mihálika.

Denný styk s češtinou ho viedol k tomu, že si vytváral aj svoj umelecký postoj k českému jazyku. Tak na básnicku tvorbu Jarmily Urbánkovej napísal cyklus piesní "Věčný dvojspěv" a tiež cyklus piesní "Rána" na poéziu Zuzany Jettmarovej. Zaujala ho aj čínska poézia v prekrásnom českom preklade Bohumila Mathesiusa, a tak vznikli "Spevy starej Číny". Zdenko Mikula si veľmi obľúbil najmä tvorbu slovenského básnika Andreja Plávku. Na jeho básne vytvoril cyklus "To bude ráno", ktorý pre gramofonovú spoločnosť OPUS naspievala s Bratislavským kvartetom Magdaléna Hajossyová. Mal štastie, že jeho tvorbe venovali pozornosť práve takíto skvelí umelci. Okrem iného to boli aj Peter Mikuláš a Marián Lapšanský.

V spomínanom období sa skladateľ zaoberal aj inými hudobnými žánrami, najmä komornou a symfonickou tvorbou. Zrodila sa tak symfonická poéma "O veľkej láske" inšpirovaná románom Margity Figuli "Tri gaštanové kone" a symfonické variácie na tému Eugena Suchoňa "Si krásna". Z oblasti komornej hudby Zdenko Mikula rád spomína na sláčikové kvarteto "Ave Eva", na "Canto rustico", "Hudbu pre dvoch" a ďalšie.

Je prirodzené, že skladateľ so skúsenosťami, invenciou, disponujúci osobitnou kompozičkou technikou, siahol aj k opernému spracovaniu literárnej predlohy. Za podklad si vybral "Poviedky o láske" od Maxima Gorkého, ktoré podľa vlastného libreta rozvrhol do troch celkov: "Izegriľ", "Maľva" a "Tatiana". Vznikol tak operný triptich s názvom "Žena". Operu nahral Slovenský rozhlas v Bratislave s vynikajúcimi sólistami. Toto dielo ešte dlho pútalo autorovu pozornosť, myseľ i srdce, a to ho napokon viedlo k skomponovaniu predohry pre veľký orchester s názvom "Pocta Maximovi Gorkému."

Je bežnou praxou, že skladatelia majú aj občianske povolanie, ktoré súvisí s ich hudobnou činnosťou. Tak Zdenko Mikula, ako som už spomenula, bol dirigentom vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave. Pracoval vo Zväze slovenských skladateľov, bol extrémnym pedagógom na Konzervatóriu a neskoršie na VŠMU v Bratislave, istý čas pôsobil aj ako šéfredaktor hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave. Na toto obdobie spomína veľmi rád.

Napokon, z poverenia vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka viedla v roku 1987 cesta Zdenka Mikulu do Prahy, do novozaloženého Zväzu československých skladateľov. Začiatky tu neboli ľahké, ale skladateľ si každým dňom viac a viac privykal a zrastal s prostredím i problematikou. Praha sa mu stala novým domov a dožil sa tu i dôchodku. "Do dôchodku som však šiel len ako zamestnanec," vysvetlil mi. "Ako umelcovi mi zostalo horúce srdce, čistá hlava, notový papier a fixa číslo O4. K tomu ešte relatívne dobré zdravie a príjemné zázemie. Dodnes dostávam časté pozvania na rozličné zborové sútaže a festivaly na Slovensku. Teší ma to. Nestrácam tak kontakt so živým zborovým hnutím - pohovorím si vždy pri tej príležitosti so zbormajstrami, poteším sa s priateľmi. Tento kontakt ma vrátil k starej láske, ku kompozícii zborov. Slovenská ľudová pieseň nechýba v repertoári ani jednoho zborového telesa. Je totiž studnicou bez dna a dá sa naozaj z čoho vyberať. Tak vznikli aj moje cykly zborov s folklórnou inšpiráciou z rozličných regiónov Slovenska. Ale nielen tie. Umelecky som spracoval aj piesne Slovákov, ktorí žijú v Rakúsku, Maďarsku, Bulharsku, Juhoslávii, Rumunsku i za morom v USA. Zaujímavým námetom sú tiež piesne iných národov, žijúcich na Slovensku. Nezabudol som ani na koledy pri adventných koncertoch."

Zdenko Mikula priniesol do hudby množstvo nových podnetov nielen prostredníctvom zhudobňovaných tém a spôsobom ich spracovania, ale i formou svojej pedagogickej činnosti. Patrí mu teda v našej hudobnej kultúre nezastupiteľné miesto.

Marta Verébová