SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BEH ČASU A TRVANIE ČASU

Tančiareň - hra bez slov

Druhý z večerov hosťovania Slovenského národného divadala v Stavovskom divadle v Prahe 14. apríla predviedli slovenskí divadelníci hru "Tančiareň". Inscenácia vznikla na námet predstavenia divadla Théatre du Campagnol "Le Bal" režiséra Jean-Claude Penchenata a napísali ju Martin Huba spolu Martinom Porubjakom a zhostili sa spoločne aj dramaturgie a réžie.

Súdiac podľa obsadenia, v ktorom sa striedajú činoherci s tanečníkmi, čakali sme čosi ako hru, kde slovo príde skrátka. "Tančiareň" je hra celkom bez slov. Je to prechádzka uplynulým storočím, tak ako by bolo mohlo prehrmieť v jednej bratislavskej kaviarni (Carlton) a ako ho podali spodobené do pohybovej formy tanečníci - hostia, čo sa v kaviarni vystriedali. Dej sa začína v súčasnosti. Starý čašník (Ladislav Chudík) zasa raz otvára lokál. Vyrovnane a s pokojom, v pohyboch zakódovaný rituál, pozberá zo stolov stoličky, pokladie na nich popolníky, postaví v bare čajník na oheň... Zrazu príde ten okamih: Pred očami vyvstáva film spomienok. Zostáva v nemom úžase, podvoľuje sa mu a spomína... Čašník - postava, čo všetko počuje a zároveň nesmie nič počuť, sa pamäti času neubráni a nechá pred sebou defilovať obrazy, ktorých bol svedkom. Od divokej diskotéky súčasnosti, v ktorej našinec nepočuje vlastného slova a nezostáva mu len spolu s divokou mlaďou predvádzať svoje cítenie všetko prekrikujúcej hudby, je tu zrazu sentimentálna pieseň "Viljo, ó, Viljo" - dokonca v troch jazykoch, tak ako mohla odznieť v meste na Dunaji kedysi na začiatku storočia. A s ňou ožívajú postavy v dobových kostýmoch a výseky ich príbehov. Celé predstavenie je stavané na situáciách. Situácie ilustrujú beh času a trvanie času. Treba povedať, že prvá polovica predstavenia je doslova strhujúca a divák je unesený sugesciou predvedenia minulého, ale najmä výkonmi predstaviteľov: bravúrnymi nielen po tanečnej stránke, ale kombináciou hereckých a tanečných zložiek s parodickými nadsázkami vyvolávajúcimi vlny smiechu aj sĺz a očisťujúcimi vnútro. Medzi tanečníkov vynikajúco zapadá činoherný pár Emília Vášáryová a Juraj Slezáček, generačne posunutý, s prebleskujúcimi šedinami vo vlasoch, ale v rytme každej doby si nachádzajúci svoje tempo a svoj krok. I keď často zo začiatku rozpačitý a neistý.

Druhá polovica predstavenia v predvádzaní jednotlivých etáp dejín však trošku prekročila podľa mňa mieru a svojou prílišnou názornosťou, ako demonštrovala jednotlivé etapy dejín - päťdesiate roky s agitátormi, početné uniformy na javisku - vojaci, tajní a podobne - odrádzala trochu kvázi politickou agitkou. Ale potom ďalšie etapy - spartakiádne vystúpenia a všetky tie songy, ktoré nám, pamätníkom vstupovali do uší (od skupiny Olympic, Michala Davida, Petra Nagya až po Richarda Müllera a Janu Kirschner) opäť spontánne navádzali ponoriť sa do rokov, ktoré máme s týmito kulisami za sebou a vyťažiť z nich herecký zážitok. Ako sa to premlelo, toho svedkom je čašník ako ústredná postava. Opäť sa nám pripomenie, aby potvrdil, že všetko sa mení, mätie a on zostáva. Decentnosť starej školy v podaní Ladislava Chudíka nepotrebuje mohutné gestá, stačí úspornosť, zdržanlivosť, aby sme poznali, ako dejinné zvraty zasahujú citlivého človeka.

Záverečné standing ovations, nemajúce konca, opäť potvrdili, ako sa slovenské divadlo v Prahe páčilo. A to sme v hľadisku zazreli veľké herecké proťajšky slovenských divadelníkov ako Borisa Rösnera, Janu Hlaváčovú, Ludvíka Munzara, Vlastu Chramostovú a iných. Na tvárach divákov panoval výraz naprostej spokojnosti a nadšenia.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah