Poznáte to z prírody: Živé stvorenia dokážu prejaviť neuveriteľnú vytrvalosť i prispôsobivosť, dokážu takmer všetko, aby napriek neprajným podmienkam vydržali. Práve táto vôľa prežiť je základnou vlastnosťou života. Aj o niektorých projektoch a istitúciách to platí - majú v sebe zakódovanú nezdolné odhodlanie pokračovať, preskočiť každú prekážku, či z posledných síl sa na ňu vyškriabať, ak je príliš vysoká. Sú to skutočne živé projekty, narozdiel od mnohých kultivátov, pestovaných vo vatičke, inštalovanej momentálnou politickou objednávkou, prípadne súkromným záujmom niekoho, kto disponuje prostriedkami. Problémom umelých rastliniek je, že umierajú pri prvom zriedení výživnej tekutiny či pri nepatrnom prievane. To, čo vzniklo zo skutočnej vnútornej potreby zatiaľ rastie, krásne zjazvené, na skalách - ako samorast.

Nemal som v úmysle hrať sa tu na amatérskeho evolučného biológa, tieto paralely sa však doslova vnucujú. Je dobre známe, akými peripetiami prešiel aj tento časopis a jeho vydavateľ, Slovensko-český klub. Že ho v roku 1996 nezašliapla ani čižma vtedajšej slovenskej vládnej moci, že ho nezničilo surové zatiahnutie kohútikov s finančnou podporou, ani využitie každého nátlakového prostriedku. Aj zo vzdoru čerpal silu. Dnes však chcem o inom...

O divadelnom projekte - Česko Slovenskej Scéne. O potrebe čohosi podobného sa dlho rozprávalo. A rozprávalo by sa dodnes, keby sa neobjavil mladý muž a neskočil strmhlav do problémov, mnohé z ktorých vopred iste ani nepredpokladal. Keby sa nad nimi zoširoka zamýšľal ako iní, asi by neskočil. Ten mladý muž sa volá Peter Serge Butko. Slovensko-český klub už preto, že má skúsenosti, ktoré má, pociťoval od počiatku povinnosť mierne šialenému a mierne samovražednému projektu všetku podporu, akú len mohol. Nebolo jej zďaleka toľko, koľko by asi bolo treba, zdroje sú obmedzené. Česko Slovenská Scéna však prežila skutočne nebezpečné nástrahy - každý, kto smeruje vysoko, si zrejme musí zvyknúť na vysokohorské podmienky. A čo prežila, to ju posilnilo. Peter Butko strhol ďalších a ďalších ľudí, zo svojej generácie, ale i tých, ktorí do nej napriek duchovnej spriaznenosti a podobnosti temperamentu nepatria. Do druhej kategórie patrí napríklad čestný prezident scény, spisovateľ, dramatik, skvelý výtržník Ľubo Feldek.

Neraz sme sa novej vízii, s ktorou Peter Butko prišiel, aj čudovali. Zdala sa nám až príliš odvážna. A veru, stalo sa aj to, že sa ju zrealizovať skutočne nepodarilo. Súčasne sa však, len tak, podarilo čosi ešte neuveriteľnejšie. Pretlak nápadov, invencie, energie, odhodlania si hľadá cestu bez ohľadu na nejakú realitu...

A tak dnes scéna predstavuje stále narastajúci organizmus, v ktorom nachádzajú realizáciu aj mladé hviezdy českého i slovenského divadla a filmu. Napriek tomu, že sú zvyknuté na iné honorárové podmienky. Od roku 1999 tvorí divadelné inscenácie i komorné programy, ktoré sa pomaly stávajú legendárnymi. Na tom má veľkú zásluhu aj fantastický priestor, v ktorom dnes scéna pôsobí - Café Teatr Černá labuť. To je zasa zásluhou majiteľky Art City Danuše Siering a duše tohto priestoru Ivy Benáčkovej. Najnovšie metamorfuje i Žurnál Česko Slovenskej Scény do podoby malého divadelného časopisu, ktorý občas nájdu vložený do Slovenských dotykov prinajmenšom predplatitelia z Prahy a okolia. Scéna uskutočňuje zájazdy, úspešne sa zúčastňuje na festivaloch, uvádza mladé slovenské predstavenia v Česku. Neustále rozširuje okruh svojho záujmu - dvojjazyčný česko-slovenský projekt dnes predstavuje, či sa na to chystá, aj francúzsku, ruskú, americkú či portugalskú kultúru. Sú plány, o ktorých ani nechcem písať, lebo ešte stále mi vyrážajú dych.

Jednoducho, Česko Slovenská Scéna vyžaruje vitalitu. A všeobecnejšie - potreba človeka povedať a urobiť si svoje, ľudská iniciatíva stále žije. Aj napriek tomu, že dnes býva obvykle spravodlivo potrestaná.