SLOVENSKÉ DOTYKY
 

O PRINCEZNÁCH A ĽUĎOCH

S herečkou Tatianou Pauhofovou

Slovenská herečka Tatiana Pauhofová (20) chodila deväť rokov na karate, v bežnom živote ho však nepoužíva. Vie perfektne po anglicky a čo sa týka lásky, zamilováva sa prevažne platonicky. Od prírody je ryšavá, čo jej dodáva zvláštny šarm a naznačuje temperament. Niet sa čo čudovať, že s takýmito predpokladmi ju už obsadili do úlohy emancipovanej princeznej, ale aj do úlohy dievčiny so zložitým osudom v slovenskom filme Kruté radosti. Bude aj prvou z Jánošíkových frajeriek v pripravovanom filme. Tou, ktorá mu nasadí parohy.

V českom filme Kam čert nemôže hráte princeznú, čím ste sa zaradili do zvláštnej kategórie hereckej ,,šľachty". Máte svoju obľúbenú princeznú?

- Myslím, že každé dievča má nejakú obľúbenú. Moja bola Libuška Šafránková z filmu Tri oriešky pre Popolušku. Na tej som vyrastala.

Kedy ste sa po prvý raz princeznou vo filme stali?

- Ako trinásťročná som hrala v televíznej rozprávke Čaro múdrosti a lásky. Bola som mladá princezná, ktorá bola síce múdra, ale škaredá. Nikto v kráľovstve ju nemal rád a všetci jej robili zle. Napokon však, ako to v dobrej rozprávke býva, získala uznanie. Zvíťazilo dobro, múdrosť. To bola moja prvá princezná.

A tá ďalšia?

- Prišla úplnou náhodou. Honza Malíř, kameraman Krutých radostí, poskytol na mňa kontakt jednej českej castingovej agentúre. Keď boli v Bratislave, zavolali mi, aby som sa prišla odfotografovať. Keď som odchádzala, oslovil ma režisér filmu Kam čert nemôže Roman Vávra a ponúkol mi úlohu princeznej Aničky. Ani som nevedela, že som na castingu na rozprávku.

Prvé teda boli Kruté radosti a potom princezná? Myslela som si, že postup býva opačný - od princezien k vážnym rolám. Sľubná kariéra, keď uvážime, že ešte študujete na VŠMU.

- No, začalo sa to dobre.

Kto vám priniesol toto šťastie?

- Asi mi ho prinieslo priateľstvo. Kamarátim sa s Dorotkou Nvotovou, dcérou Juraja Nvotu. Raz som ju stretla a ona mi povedala, že jej otec chystá film, hlavná postava je vraj ryšavá mladá baba a do filmu by som sa hodila. Takto ma nabádala, hoci na túto hlavnú postavu bola favoritkou práve Dorotka. O nejaký čas som zasa stretla Ďurka Nvotu. Pozval ma na casting na film Kruté radosti. Bola som vtedy pod šťastnou hviezdou a tú úlohu som dostala.

Dorotka sa nenahnevala?

- V tom istom období sa v Čechách odohrával casting na film Dievčatko, kde som zasa hlavnou favoritkou bola ja. Úlohu dostala Dorotka. Keby to však aj osud nebol takto zariadil, určite by sa na mňa nehnevala pre Kruté radosti. Máme sa s Dorotkou natoľko rady a natoľko si ,,fandíme", že moje obsadenie by náš vzťah neohrozilo.

Odkiaľ sa tak dobre poznáte?

- Obe sme chodili - ešte na základnej škole - na recitačné súťaže. Nikdy sme proti sebe nesúťažili, lebo ja som bola v kategórii poézie a ona v kategórii prózy. Potom sme sa stretávali už aj mimo súťaží.

Vy pôsobíte ako neviniatko a Dorota ako bohémka. Rozumeli ste si?

- Práve preto, že sme celkom rozdielne, si veľmi dobre rozumieme. Veď protiklady sa priťahujú.

Čo ste museli v sebe zmobilizovať, keď ste išli hrať princeznú?

- Predovšetkým som sa musela naučiť chodiť. Som skôr chlapčenský športový typ a mám aj takú chôdzu - kníšem sa z boka na bok. Ani som o tom nevedela. Keď sme nakrútili prvý záber, zavolali ma, aby som sa pozrela. Mala som nádherné šaty, išla som s koňom cez lúku, keď som však uvidela svoju námornícku chôdzu, bola som zhrozená. Hneď som vedela, že s tým musím niečo robiť, že musím získať vznešenejšie spôsoby.

Ľahko ste si zvykli na rozmaznanosť princezien?

- Princezná Anička z českého filmu Kam čert nemôže bola pravý opak. Nebola to tá princezná, ktorá len sedí v hrade a vydáva rozkazy. Táto princezná je voľnomyšlienkárka, chodí s koňom do prírody a stretáva sa s bylinkárkou Apolenou, ktorú hrala Iva Janžurová. Tá ju učí samostatnému životu.

Nejde o zakuklenú feministickú tému?

- Nie, až také to nebolo. Bola to skôr akčná postava.

Pravé princezné vraj cítia hrášok aj cez tri periny. Dá sa to vysvetliť ako precitlivenosť alebo ako vnímavosť?

- Neviem, ja som ešte na hrášku nespala, ale asi je to dobrá vlastnosť. Asi znamená vnímavosť. Aj moja princezná Anička je vnímavá. Princezná do koča aj do voza. Na vlastnú päsť sa vyberie do pekla, odhodlaná stretnúť sa s Luciferom, aby zachránila princa. Je to princezná so zmyslom pre dobrodružstvo. Aj keď bola zavretá v žalári, sedela tam hrdo. Rozprávková epizóda s hráškom je asi o tomto: Človek nesmie poľavovať zo svojich nárokov, musí si zachovať dôstojnosť a nenechať sa nachytať na hrach.

Pôsobíte ako dieťa z harmonickej rodiny, ale vo filme Kruté radosti hráte dievča, ktoré má celkom inú životnú skúsenosť.

- Takú skúsenosť, ako má Valentína v Krutých radostiach - vo svojich šestnástich rokoch videla po prvý raz svojho otca - vďakabohu nemám. O úlohe som sa teda musela veľa rozprávať aj s režisérom Jurajom Nvotom, aj s Ondřejom Vetchým, ktorý je mojím filmovým otcom.

Ako vám vysvetľovali vašu postavu?

- Hľadali sme asociácie. Hovorila som napríklad o tom, čo ako Valentína cítim, potom on hovoril, čo cíti ako môj otec. Všetko vyplývalo z rozhovorov. Nikto sa nemusel štylizovať. Aj ostatní herci, ktorí vo filme hrali - Milan Mikulčík, Ady Hajdu, Anka Šišková nevdojak postupovali touto metódou. Zhovárali sme sa o príbehu na ,,pľace", pri čaji. Všetci boli veľmi prirodzení, tá prirodzenosť prechádzala z nezáväzného rozhovoru do definitívnych dialógov. Občas prišiel aj Július Satinský, ktorý hral v malej úlohe. Každá jeho návšteva bola úžasná. Tak či tak tam bola pohoda, ale to, čo prišlo s pánom Julkom, to sa nedá vysloviť. Krásne rozprával, bola okolo neho harmónia. Nikdy naňho nezabudnem.

Máte na konte už aj viac filmov?

- Nedávno sme dokončili prácu na slovensko-americkom filme v réžii Olega Harenčára Pokrvné vzťahy, kde hrám typickú sedemnásťročnú babu, ktorá protirečí rodičom.

Boli ste aj vy taká? Museli ste si doma presadzovať, že sa stanete herečkou? Alebo vás usmernili k tomuto povolaniu?

- Sama som si vynútila, aby ma mama zaviedla do detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Mamina sa na to pamätá viac ako ja. Ja si už ani nespomínam, čo ma k tomu viedlo. Odtiaľ som sa dostala do dabingu a tam si ma našiel režisér Ľubo Kocka pre jedenásťdielny televízny seriál Škriatok. Mala som jedenásť rokov, ale nebrala som to osudovo. Keď sa ma niekto opýtal, či budem herečka, tvrdila som, že nie. Pomýšľala som na plastickú chirurgiu, na patológiu a na súdne lekárstvo. Chcela som ísť aj na konzervatórium, ale napokon som sa rozhodla vybrať sa do sveta - študovala som na strednej škole aj v Amerike.

Čo ste sa v Amerike naučili?

- Fungovať samostatne, nebyť stále odkázaná na niekoho, kto by ma držal za ruku.

Chceli by ste aj do Hollywoodu?

- Zatiaľ takú ambíciu nemám. Tam nikoho nepoznám. Chcela by som dokončiť školu a pôsobiť v Čechách a na Slovensku. Hollywood ma až tak neberie.

Nie ste teda rojko?

- V tomto smere nie. Niekedy si však odídem do svojho sveta. Snívam, skúmam sama seba, premýšľam o ľuďoch, o mužoch, čítam. Na scéne SND som už bola aj Alicou v zázračnej krajine, takže fantázia mi je milá. Ešte radšej však som, keď môžem realite utiecť, napríklad na koni. Milujem rýchlosť a pohyb v prírode. Dávam im prednosť pred predstavami.

Ako podľa vás možno dospieť k úspechu? Treba si vytýčiť cieľ?

- Niekoľko cieľov. Jeden potom určite dosiahnete. Život nie je priamočiara cesta. Človek často príde na rázcestie a tam sa musí opäť a opäť rozhodovať. Toto, ako princezná, už z rozprávok dávno viem.

HELENA DVOŘÁKOVÁ


Zpět na obsah