Prvý slovenský tréner doviedol český tím k titulu

Hádam celý Zlín prežil večer 8. apríla vo víre divokých osláv historicky prvého titulu svojho hokejového mužstva. Mančaft, ktorý sa lanskú sezónu potácal na pokraji zostupu z extraligy, sa tohto roku dokázal zomknuť do cieľavedomého celku a dokráčať s odhodlaním buldoga až k méte najvyššej. Leví podiel na tom mali výrazné slovenské individuality, ktoré si dokázali na čele s ráznym trénerom Ernestom Bokrošom celkom podmaniť moravské srdcia.

Keď na Štadióne Luďka Čajku v Zlíne dal dve sekundy pred koncom domáci útočník Jaroslav Balaštík gól do prźdnej bránky a uzavrel tak skóre rozhodujúceho finálového zápasu na 4 : 1, prepuklo v meste, preslávenom najmä vďaka obuvníckemu impériu prvorepublikového podnikateľa Tomáša Baťu nefalšované hokejové šialenstvo. Fanúšikovia ovinutí žltými klubovými šálmi vtrhli na ľadovú plochu a obklopili svojich hrdinov.

Uprostred všetkej tej vravy si urastený tmavovlasý štyridsaťpäťročný muž vo valašskom klobúku so šťastným úsmevom vychutnával svoju víťaznú fajku. "Dnes ju dofajčím až do konca", vyhlásil smerom k novinárom a v jeho hlase ste mohli rozpoznať silnú emóciu.

Pozícia Ernesta Bokroša nebola v Zlíne spočiatku vôbec idylická. Slovák na lavičke českého klubu nebol kde-komu príliš po chuti. Najmä jeho českým kolegom, ktorí sa čím ďalej viac musia vyrovnávať s neustále narastajúcou konkurenciou medzi extraligovými trénermi.

"Načo tu potrebujeme ešte trénerov zo Slovenska?" pýtali sa mnohí. Málokto si však v tej chvíli pripúšťal, že by Ernest Bokroš mohol na lavičke Zlína nejako výraznejšie uspieť. Jediný, kto v tej chvíli autoritatívnemu trénerovi s povesťou hundroša pevne veril, bol generálny manažér klubu Zdeněk Venera.

Ernest Bokroš sa chopil svojej príležitosti a pustil sa s mužstvom do náročnej prípravy. Tvrdá ruka slovenského trénera vtlačila tímu poriadok a kázeň. Temperamentnému ostrieľanému mužovi s veľkým srdcom sa hneď spočiatku podarilo získať hráčov na svoju stranu. Hokejová verejnosť však opäť len nesúhlasne krútila hlavami, keď hneď spočiatku stavil na svojich, českými trénermi občas neprávom obchádzaných, krajanov.

Svoju veľkú príležitosť dostal doposiaľ málo vyťažovaný strelec Peter Barinka. Ernest Bokroš ho už predtým viedol 3 roky vo Zvolene a Barinka sa mu za dôveru odvďačil 31 gólmi za sezónu, čo bol druhý najlepší výsledok v tíme. I na ďalších kľúčových pozíciách stavil Ernest Bokroš na osvedčených hráčov. Na Moravu si priviedol skúseného špecialistu n vhadzovanie Miroslava Hlinku a brankára Igora Murína. Obaja bývali jeho spoluhráčmi ešte keď aktívne hral za Duklu Trenčín a spoločne v roku 1992 vybojovali federálny titul.

Skepsa hokejových odborníkov sa týkala najmä Igora Murína. Ešte žiadnemu slovenskému brankárovi sa nepodarilo preraziť, a tak i tentoraz mnohí predpovedali skúsenému gólmanovi fiasko. Igor Murín sa však rozhodol zlomiť prekliatie českých klzísk pre slovenských brankárov a urobil to rázne a nekompromisne. Základnú časť extraligy uzavrel s vôbec najvyššou percentuálnou úspešnosťou zákrokov zo všetkých brankárov. Bol teda po zásluhe vyhlásený za najlepšieho brankára uplynulej sezóny a vo vynikajúcich výkonoch pokračoval aj vo vyraďovacích bojoch a až pred finálovou sériou jeho rozlet zastavilo nešťastné zlomenie prsta. Česká verejnosť sa tak po prvý raz musela s uznaním skloniť pred majstrovstvom slovenského gólmana a predvídavou voľbou slovenského trénera v službách extraligového klubu.

Pre Ernesta Bokroša mal český angažmán i zvláštny osobný význam. Jednak jeho manželka pochádza zo Zlína a tiež on dostal po mnohých rokoch príležitosť vrátiť sa do rodnej krajiny. Ernest Bokroš sa narodil 25. augusta 1959 slovenským rodičom v Karvinej, kde jeho rodičia žijú dodnes. Na Slovensko odišiel až ako osemnásťročný talentovaný hráč, keď ho angažoval prvoligový Trenčín. Sám o sebe vyhlasuje, že sa stále cíti byť Čechoslovákom.

"Česi aj Slováci chceli svoj priestor" hodnotí dnes rozdelenie Československa. " S odstupom času je dobre, že k rozchodu došlo. Jediné, čo mi vadí, je prechádzanie cez hranice." S úsmevom dodáva, že sa mu pri tej príležitosti raz podarilo zažiť aj drobnú protekciu.

"Išiel som cez sviatky z tréningu domov do Trenčína a na hraniciach boli dlhé fronty. Česi mali voľno, mierili do slovenských hôr. Tak som si jeden raz dovolil to čakanie trochu skrátiť. Prešiel som hokejovou diplomatickou zónou."

Takých malých výhod by sa teraz Ernest Bokroš mohol dočkávať aj častejšie. Dnes sa na Morave asi nenájde veľa tých, ktorí by nemali aspoň čiastočný prehľad o ľadovom hokeji a nepoznali by výraznú charizmatickú tvár "hokejového kúzelníka".

Sám Ernest Bokroš radí zlínsky triumf na druhú priečku svojich doterajších trénerských úspechov. Prím v jeho súkromnej sieni slávy stále drží zlatá medaila z Majstrovstiev sveta 2002 vo Švédsku, kedy sa podieľal na senzačnom víťazstve slovenského národného výberu ako asistent trénera Jána Filca.

Ani ligový titul preňho doposiaľ nebol neznámy. Ako hlavný tréner vyhral slovenskú ligu so Slovanom v roku 1998 a so Zvolenom v roku 2001. Český úspech však stavia predsa len o niečo vyššie.

"V Česku je cesta za titulom náročnejšia. Liga je vyrovnaná, na Slovensku sú štyria adepti na titul. Tuná je ich štrnásť," vysvetľuje Ernest Bokroš obrovskú radosť a pocit zadosťučinenia zo svojho zatiaľ posledného trénerského triumfu.

Čo úspešného slovenského trénera čaká ďalej, zatiaľ netuší ani on sám. "V Zlíne mám zmluvu iba na rok. Nejaké veľké nádeje si nerobím. Eufória príde a odíde. Ale hoci ma časom vyhodia, vyhodia majstrovského trénera."

Tí, ktorí Ernestovi Bokrošovi veštili rýchly zahanbujúci koniec, môžu iba zhodnotiť, ako veľmi sa mýlili. Tí, ktorým sa jeho angažovanie hneď spočiatku nezahováralo, môžu naďalej so vzrastajúcimi obavami nakúkať cez východnú hranicu. Zlínsky titul je totiž do veľkej miery i slovenskou výhrou nad temer nedotknuteľnými tabu českej extraligy. Ďalší slovenskí tréneri či brankári môžu dostať svoju príležitosť čo nevidno.

MARTIN PÍSECKÝ

---

Zpět na obsah