SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ČAS DROBNÝCH KROKOV

Česko-slovenské vzťahy boli v ostatných rokoch dejiskom veľkých a efektných dejov. Raz sa rýchlym rezom naprieč pomlčkou rozrezalo Česko-Slovensko a dvojité občianstvo sa označilo za čosi od čerta, potom sa zasa to občianstvo s fanfárami umožnilo. Raz sa vysokoškolská výmena stlačila pod sto študentov v ročníku, neskôr sa všetky kvóty zrušili a výmena narástla kamsi na dvadsaťnásobok.

Zažili sme veľký oblúk. Istá časť politickej elity rozdelila spoločný štát a síce sa občanov neopýtala, ale vysvetlila im, že vlastne ani netreba, lebo sa pre nich nič nezmení. Potom sme zistili, že sa zmenilo strašne veľa. Lenže na nápravy až do roku 1998 nebola politická vôľa. Po voľbách v oboch krajinách, predovšetkým po odstránení mečiarovskej vlády na Slovensku, sa začali diať veci. Prišlo dvojité občianstvo pre rôzne skupiny Slovákov v Česku a Čechov na Slovensku. Vyriešenie rôznych problémov dvojitých občanov, napríklad aj s prezenčnou vojenskou službou, ktorá medzitým stihla aj úplne zaniknúť. Bezplatné poskytovanie nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti v druhej z krajín. Neobmedzená vysokoškolská výmena. Uvoľnenie pobytového režimu pre občanov SR v Česku a naopak. Bezprecedentná intenzifikácia kultúrnych vzťahov. Dokonca aj čosi, čo by sa dalo doslova nazvať opätovným zrastaním administratívne oddelených ekonomík. Slovenské korešpondenčné voľby pre občanov žijúcich trvalo v zahraničí, teda v neposlednom rade aj pre dvojitých občanov žijúcich v ČR. Dlhodobé ťahanice o udržanie čo najmiernejšieho režimu na česko-slovenských hraniciach. Urputná a napokon úspešná snaha Slovenska o dohnanie integračného deficitu.

V tejto chvíli, keď Slovensko vstúpilo do NATO a obe krajiny do Európskej únie, zdá sa, že čas veľkých tém a efektných veľkorysých ťahov v česko-slovenských vzťahoch pominul. Nielenže sú všetky spomínané veci viac-menej vyriešené, ale väčšina z nich zrejme nevratne. Ak totiž nedôjde k radikálnym zmenám na európskej úrovni, nemôže česká či slovenská vláda, ani keby chcela (a dúfajme, že chcieť nebude), obmedziť vysokoškolskú výmenu či prístup k zdravotnej starostlivosti. Naopak, v oblasti zdravotníctva a sociálnych služieb dôjde na základe legislatívy EÚ k ďalšej liberalizácii. Hranice sú tiež, dúfajme, problémom len dočasným, maximálne do času, keď bude aj v ČR a SR uplatnený schengenský dohovor, čo by sa malo stať v roku 2006. Občianstvo už vôbec nemožno nikomu odňať a korešpondenčné voľby, keď sa raz zaviedli, ťažko niekto zruší.

Čo teda bude témou česko-slovenských vzťahov a náplňou inštitúcií, akou je vydavateľ SD, Slovensko-český klub? Zdá sa, že nastáva čas drobných krokov, čo však neznamená, že by sa pochodovalo na krátke celkové vzdialenosti. Veľké výzvy, zásadné témy sa nevytratili. Lenže tie, ktoré sa dali vyriešiť efektným škrtnutím pera, sa už vyriešili. Zostávajú naopak tie, ktoré predpokladajú každodennú prácu.

Asi najväčšou dlhodobou výzvou je udržanie vzájomnej zrozumiteľnosti jazykov, teda dvojjazyčnosti, a spoločného česko-slovenského kultúrneho kontextu. O to druhé by som sa pri pohľade na priečky hitparád, obsadenie u nás nakrúcaných filmov alebo na zoznam divadelných výmien priveľmi neobával. Hoci aj v tejto oblasti je stále na čom pracovať, týka sa to hoci rezerv v televíznej oblasti, alebo deficitu slovenskej kultúry v mnohých regiónoch Česka, kde to postupne zapĺňa stále sa rozrastajúci projekt Slovensko-českého klubu Dni slovenskej kultúry po Českej republike. Dôležité je aj nadväzovanie vzťahov tam, kde je to z komerčného hľadiska menej zaujímavé, napríklad medzi mladými umelcami. Predsalen je však väčším problémom dvojjazyčnosť - v prvom rade zrozumiteľnosť slovenčiny v českom prostredí. V Českej televízii, ktorá si vyslúžila v tomto smere nejednu kritiku, nastala - zdá sa - trochu nová atmosféra. Zrazu sa v spravodajských reláciách môže používať slovenčina, tá nevadí - ako dokazuje príklad Milana Lasicu - ani u moderátora pravidelného programu.

Sekundujú v tom aj komerčné stanice. Slovenčina sa vďaka projektom ako je Čítanka modernej slovenskej literatúry pre stredné školy vracia pomaly aj na české školy. Stav, že český a slovenský jazyk sú v ČR de facto rovnocennými úradnými jazykmi je legislatívou stále potvrdzovaný. Vyplýva to z vyše osemdesiatich noriem, napríklad vrátane nedávno schváleného správneho poriadku. Akýsi jazykový zákon z dielne komunistov, ktorý by tento stav mohol čiastočne spochybniť, je však ukážkou možných hrozieb, aj keď vôľa zákonodarcov nie je zďaleka jednoznačná.

Zdanlivé maličkosti, avšak doslova po tisícoch, nás čakajú pri implementácii európskych noriem v oblasti pobytu, zamestnávania, podnikania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti... Tieto otázky sú maličkosti skutočne len zdanlivé. Hociktorá z nich totiž môže zásadným spôsobom ovplyvniť život niekoho z nás. Navyše predovšetkým v prvom roku po vstupe nepôjde len o presadzovanie istej úpravy a výkladu, ale aj o vysvetľovanie európskeho práva tak, aby ho ľudia vedeli efektívne v prospech svojich životov využívať. Pochopiteľne, nezanedbateľnou a trvalou úlohou do ďalších rokov je napĺňanie vo všeličom špecifických potrieb Slovákov žijúcich v Česku a Čechov na Slovensku.

Čaká nás teda veľa, veľa drobných krokov. A z takých sa skladá aj najdlhšia cesta, aj niečo také efektné ako výstup na Mont Everest...

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah