Za Zuzanou Talpovou

Málokedy je úvodná téma nášho mesačníka natoľko smutná, že by sa mi nechcelo do jej spracúvania. Uvedomujem si však dobre, že aj smutné témy patria k životu, rovnako ako k nemu patria odchody. Napriek tomu sa mi veľmi ťažko píše o tom, že nás opustil veľmi blízky človek, speváčka, herečka a druhá podpredsedníčka Slovensko-českého klubu Zuzana Talpová. Učarovala nám svojím "šansonierovým" hlasom, bavila nás pri každom stretnutí svojím sarkastickým humorom, ktorým dokázala riešiť všetky starosti a problémy života. Bola aktívna vo všetkom, do čoho sa zapojila, o čo len zavadila. Vo svojich speváckych vystúpeniach, v práci v našom klube, predtým i v Klube slovenskej kultúry, v Slovenskom zbore Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v ČR, v rodinnom živote. Som presvedčená, že to bola energia, ktorá sa nikdy nestratí, nikam nevymizne...

Keď chcela ísť Zuzana Talpová študovať na Divadelnú akadémiu múzických umení v Bratislave, nevzali ju, napriek tomu, že skúšky urobila veľmi dobre. Vraj nebola ľudový typ. A to sa vtedy akosi nenosilo... Zuzana Talpová naozaj nebola žiaden ľudový typ. Krehká, šťúpla, s oduševneným výrazom. Drobučká žena plná elánu - z rodu tých, ktoré dokázali vydržať takmer všetko. Tiež si však všetko vybojovať. Chcela hrať, chcela spievať a v živote sa jej všeličo stavalo do cesty. Napriek tomu dlhé roky hrala, napriek tomu dlhé roky spievala. Šansóny - pesničky s dušou. Mala na ne ideálny, neošúchaný alt. Piesne, ktoré sa nedajú len tak jednoducho spievať, ale musia sa tiež precítiť a zahrať.

Nečudo, že Zuzanu to vždy tiahlo ku kultúre. Lásku k nej dostala už do vienka, najmä od svojej mamičky, Zity Talpovej, ktorá dlhé roky stála na čele pražskej odbočky Matice slovenskej a ešte predtým pôsobila v žilinskom divadle. Zuzana sa síce narodila v Martine, celé detsvo však prežila v Žiline, kde navštevovala ľudovú školu umenia - jej doménami boli klavír, tanec a spev. Nevynechala ani divadelný krúžok. Neskôr sa zistilo, že má aj výtvarné vlohy, zamerané konkrétne na keramickú tvorbu. Ako dieťa snívala o tom, že bude študovať hru na klavír, rozhodla sa však predsa len pre keramiku na umeleckopriemyslových školách v Bratislave a v Brne. Nezostala však pri tomto odbore, lebo ju čím ďalej tým viac lákalo divadlo. Ako už býva takmer pravidlom, rodičia sa s takýmito túžbami nestotožňovali. Napriek tomu, že mama v tom čase robila tajomníčku divadla a Zuzana mala možnosť dýchať očarujúcu divadelnú atmosféru. Ako som už spomínala, na DAMU ju neprijali. Mladého talentu sa však na šťastie ujal Andrej Bagar a Hana Meličková, ktorí jej dávali súkromné divadelné hodiny. Keď sa niečomu priučila, nastúpila do bratislavského Dedinského divadla. Práve plánovala prechod domov, do krajského divadla v Žiline, keď náhodou stretla kamaráta, ktorý robil dramaturga v pražskom divadle ABC, teda u Wericha. Slovo dalo slovo a Zuzana bez rozmýšľania zbalila kufre. A Werich ju vzal. Hosťovala v divadle až do času, než ho zatvorili. Potom prešla niekoľko českých oblastných divadiel, až sa napokon ocitla v činohre Národného divadla. A tam zakotvila na neuveriteľných dvadsaťdva rokov!

Po šeťdesiatomôsmom roku nastali neľahké časy pre mnohé osobnosti z oblasti kultúry a umenia. Zasiahli aj Zuzaninho manžela, ktorý vtedy robil riaditeľa Umelckopriemyselného múzea. O prácu prišiel nielen on, ale aj jeho manželka. Nejaký čas ešte doslova prežívala, keďže bola obsadená v mnohých hrách, situácia však bola čím ďalej horšia. Obrátila sa preto k hudbe, ktorá ju vždy nesmierne priťahovala - k milovaným šansónom. Nemala nikoho za sebou, kto by jej pripravil a zostavil repertoár, všetko si musela vydrieť a vybehať sama. Vystupovať začala vo Viole, potom v Malom divadle na Nerudovej ulici so starofrancúzskymi kabaretnými piesňami, francúzskymi šansónmi či Borisom Vienom, o ktorom tu vtedy ešte nikto takmer nič nevedel.

"Spomínam na tie prekrásne večery, vastúpenia boli vždy vypredané - až kým nám to zasa nezavreli," smiala sa Zuzana počas naších častých rozhovorov. "Mala som však opäť šťastie - stretla som sa s Jefimom Fištejnom a ten mi pustil Vladimíra Vysockého. Okamžite som k jeho pesničkám zahorela obrovskou sympatiou a presvedčením, že práve toto musím naspievať. Problém, pravda, bol zohnať dobrého prekladateľa, ale i to sa napokon podarilo - bol ním Milan Dvořák. Ale ten teda prekladal! Texty len tak sypal z rukávu a boli výborné. Vo Viole sme mali na pol roka dopredu vypredané - Vysockij bol vtedy u nás síce pomerne neznámy, zato však veľmi atraktívny autor. Pre vrchnosť však nepochybne aj nebezpečný. A tak mi Violu opäť zakázali. Akosi, aj na vlastné prekvapenie, som sa ocitla v Aurore - vtedajšom sovietskom kultúrnom stredisku v Prahe. Zohnala som si muzikantov a Aurora bola pri každom našom vystúpení doslova natrieskaná."

Čas to však bol pre umelcov veľmi neistý, a tak nepretieklo veľa vody a Zuzana si opäť musela hľadať nové miesto, kam by diváci prichádzali za jej šansónmi. Začala so svojimi koncertami cestovať po celom Československu. Vysockij bol Vysockij, nebol síce povolený, ale ani vyslovenene zakázaný a mal úspech. Ešte aj 17. novembra 1989 vystupovali s jeho piesňami na koncerte v Horných Počerniciach... Vtedy však už mala Zuzana asi rok aj iný program - piesne Jaroslava Jakoubka. "Je to hanba," mračila sa vždy pri tejto spomienke, "Jarda Jakoubek nemohol celé roky svoje piesne nahrávať, a tak ich písal len do šuplíku. Po roku 1989, keď ho opäť pustili do rozhlasu, zasa na vydanie neboli peniaze..." Zuzane sa však napokon podarilo presadiť, aby Jakoubkove piesne predsa len vyšli.

Do repertoáru pravidelne Zuzana Talpová zaraďovala aj niekoľko slovenských piesní, najmä od Lasicu a Satinského. Okrem koncertov, ktorým sa venovala až do smrti, robila v televízii dabing. Kvôli svojim piesňam neodišla ani s manželom do zahraničia - po roku 1989 dostal post kultúrneho radcu v Amerike. Bola rada, že môže konečne spievať bez nebezpečenstva, že jej to bude niekto zakazovať. Spievať, koľko hrdlo ráči! A tak vtedy s otcom odišal na štyri roky iba dcéra Míša.

Ako vidno, občas i život zasvätený divadlu a pesničkám, nemusí byť život jednoduchý a priamočiary. O to viac potom umelec dokáže dať do svojho prejavu emócií a zážitkov. Zuzana Talpová bola toho dobrým príkladom. Jej pesničky v tejto uponáhľanej a prozaickej dobe vždy zahriali na duši a chytili za srdce. Ešte dodatočne ďakujeme, Zuzka. Za všetko...

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah