SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VEĽVYSLANEC, KTORÝ V SEBE NENOSIL HRANICU

Nie náhodou náš Slovensko-český klub zorganizoval aprílový Slovenský salón v Nostickom paláci práve s veľvyslancom Slovenskej republiky v ČR Ladislavom Ballekom. V ten pondelok 25. apríla sme sa viac-menej symbolicky rozlúčili s náročnou úlohou veľvyslanca, ktorú tak bravúrne zvládal spisovateľ, politik i predseda redakčnej rady Slovenských dotykov Ladislav Ballek. Lebo čas, ten neúnavný bežec, drží krok najmä s tými, ktorí majú život preplnený prácou a rozdávaním svojich schopností pre dobro veci. Každej, ktorá je niekomu prospešná. A tým skôr, ak je prospešná celým národom.

Štyri roky ubehli ani sme sa pri svojej pestrej a bohatej činnosti nenazdali a ja sa s prekvapením pozerám na rozhovor, ktorý sme s pánom Ballekom robili, keď do funkcie veľvyslanca nastupoval. Zdá sa mi, že to bolo pred pár mesiacmi a zatiaľ je jeho funkčné obdobie takmer na samom konci. Ako to vlastne okomentovať, nijako sa pritom nedotknúc nového veľvyslanca, ktorý na tento post nastúpi, nech už to bude ktokoľvek?! Napriek všetkému taktu mi nedá, aby som nenapísala to, čo si myslím - že je odchod Ladislava Balleka z funkcie slovenského veľvyslanca v Prahe obrovská škoda. Pre nás, ktorí pracujeme v slovenských spolkoch v Česku, pre Slovákov žijúcich v tejto krajine, pre slovenskú kultúru, ktorá sa tu rodí, ale i dováža zo Slovenska a vôbec pre česko-slovenské vzťahy ako také...

Pred tými štyrmi rokmi, keď sme sa s Ladislavom Ballekom stretávali na zasadnutiach našej rady či pri návštevách Bratislavy, kde nás neraz pozval na šálku chutnej kávy, sme si v duchu a neskôr vlastne i nahlas želali, aby na tento post prišiel práve on. Človek, ktorý doslova žil česko-slovenskými koreláciami. A aj on sám pochopil túto funkciu ako výzvu na zavŕšenie svojej celoživotnej snahy o čo najlepšie vzťahy medzi našimi národmi. A nielen v oblasti kultúry, i keď v nej najmä.

Vari každý Slovák a nejeden Čech, ktorí sa viac-menej pravidelne zúčastňovali slovenských a česko-slovenských krajanských podujatí, mi môže potvrdiť, akú obrovskú energiu vydával pán veľvyslanec, aby mohol navštíviť väčšinu z nich. Žiadne kultúrne či spoločenské stretnutie nikdy nepodceňoval, ku každému pristupoval s vážnosťou celej svojej osobnosti a dokázal na nich nielen úžasným spôsobom prehovoriť, ako erudovaný rečník s obdivuhodným jazykovým talentom, ale v kuloároch sa tiež porozprávať aj s tými najobyčajnejšími ľuďmi - o ich starostiach, všedných radostiach i problémoch.

Ladislav Ballek dokáže totiž nielen krásne rozprávať, ale rovnako krásne i počúvať. A takých ľudí vskutku nie je veľa...

Zo svojej skúsenosti viem, že bol ochotný prichádzať na naše akcie i na úkor vlastného, v tejto profesii toľko potrebného oddychu, ba dokonca i na úkor jedla či spánku. Len aby potvrdil, ako si váži všetko to, čo pre slovenskú menšinu robíme, čo pre ňu organizujeme a za aké ideály musíme neraz bojovať. Uvedomila som si, ako každým svojím činom potvrdzoval slová, ktoré nám povedal pred štyrmi rokmi, keď do tejto funkcie nastupoval a nevedel si možno ani predstaviť, čo všetko obnáša. "Ocitol som sa v diplomacii, áno," potvrdzoval vtedy, "ale o našich vzájomných vzťahoch najskôr už nikdy nebudem hovoriť zdržanlivo ako diplomat. Hranicu medzi nami si neželám, sám ju v sebe nenosím, nepoznám, nemám, nevytvoril som si ju, v duchovnom zmysle určite nie. Vzťahy k najbližším neskrývam. Napokon, tu som naozaj synom toho strážcu československých hraníc. A keď už takto pomenúvam jeden z prameňov svojich česko-slovenských pomerov a vzťahov, dodávam zvyčajne, že je to akoby ocitnúť sa zároveň aj v úlohe syna strážcu majáka - ten, len čo sa zotmie, obzerá sa najmä po svetle, aby lode úžinou preplávali šťastne. A medzi príbuznými, dodám, sú navyše najlepšou diplomaciou ohľaduplnosť a takt..."

Keď sme sa s Ladislavom Ballekom rozprávali o jeho ďaľších krokoch po odchode z Prahy, spochybnil, že by chcel ísť na rovnaký post do inej krajiny, ako býva v tejto profesii zvykom. Nešlo mu totiž o miesto veľvyslanca, ale o krajinu, v ktorej túto funkciu vykonáva. Išlo mu výhradne o česko-slovenské vzťahy a o všetko to, čo pre ne ako veľvyslanec mohol urobiť. A vskutku aj urobil - či už na úrovni politickej, diplomatickej, kultúrnej alebo čisto ľudskej. Áno, práve s tou ohľaduplnosťou a taktom, o ktorých hovoril. Z Prahy odchádza diplomat, ktorý sa byť diplomatom nemusel učiť, ktorý sa diplomatom už vari narodil. A my všetci, ktorí sme s ním počas tých štyroch rokov spolupracovali, mu môžeme popriať okrem pevného zdravia, aspoň to, aby po veľvyslaneckom maratóne našiel čas na svoju literárnu tvorbu, ktorú kvôli pracovnej vyťaženosti, podľa vlastných slov trochu zanedbával. Myslím, že tém na spracúvanie pri svojom inšpiratívnom poste načerpal dostatok...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah