Výtvarníčka Zdenka Krejčová

Jej rozprávkové postavičky, očarujúco nakreslené Popolušky, Snehulienky, Aladinovia, Opičí králi a ďalšie desiatky rozprávkových bytostí uchvacujú státisíce detí po celom svete - či už v anglicky a nemecky hovoriacich krajinách, alebo v Číne a Tibete, v Japonsku, Taliansku, Rusku či Francúzsku, Poľsku i Maďarsku. Výtvarníčka pani ZDENKA KREJČOVÁ ilustrovala viac ako šesť desiatok detských kníh, mala podiel na tvorbe animovaných filmov pre deti, spolupracovala s poprednými nakladateľstvami v Čechách i v zahraničí. Veľmi známe sú aj jej ilustrácie kvetov a plodov v celom rade encyklopédií kvetín. Zaoberá sa tiež maľbou, kresbou a grafikou.

Väzba na Slovensko sa jej už od detstva tiahne ako nitka celým životom - jej starý otec bol poslancom za Slovensko a rodičia tam žili v čase, keď jej otec, staviteľ, budoval sanatórium v Starom Smokovci vo Vysokých Tatrách. "A bola som platonicky zamilovaná do Štefánika, okúzlila ma jeho osobnosť, bol to veľmi šarmantný človek. Doteraz si pamätám niektoré jeho výroky."

Keď študovala na strednej výtvarnej škole v Prahe, chodila na Slovensko s horolezeckým oddielom. "Niekedy sme tam boli už od mája. Celé prázdniny sme žili v skalách, a keď tam pravidelne ležíte v stanoch na zemi, spojíte sa s tou prírodou, naozaj k nej prilipnete. A z vysokej školy sme zase chodili do Nízkych Tatier robiť geologický prieskum, v zime lyžovať a v lete samozrejme tiež do hôr. Mala som tam kopu kamarátov."

MLČ A HRAB!

Zdenka Krejčová sa narodila v Prahe a detstvo si užívala v spoločnosti početného príbuzenstva. "Máme veľkú rodinu, je nás okolo sto šesťdesiat, takže vyzeráme ako nejaký praveký rod. Na niekoho by mohla taká obrovská rodina pôsobiť strašidelne, ale mňa to veľmi obohacuje. Schádzame sa na veľkom hospodárstve na Slapoch, ktoré sme zdedili, a sme si hodne blízki. Každý z našich príbuzných je samozrejme trochu iný, a keď sme chceli žiť pospolu, už odmalička sme sa učili tolerovať iné názory a iné náboženstvá. Keď sme napríklad hrabali lístie v záhrade, tak tí, čo boli židovského vyznania, nehrabali v sobotu a katolíci v nedeľu. Raz som sa mamičky spýtala, prečo oni nemusia hrabať, a ja musím, odpovedala mi: Mlč a hrab! A tak doteraz, keď sa stretnem s niečím, čo je príliš odlišné, tak si poviem mlč a hrab, a snažím sa to proste pochopiť."

ASPOŇ BUDE MENEJ MALIAROV

Ako dvanásťročnú ju vzal otec do Číny. "Otecko tam staval priehrady v Himalájach na hraniciach Tibetu, Vietnamu a Barmy, a strávili sme tam dlhší čas. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé a podnetné obdobie, a som ním poznamenaná vlastne doteraz. Mám odtiaľ nesmierne silné zážitky - v tom strašnom i v tom krásnom, čo som tam videla. Do školy som chodiť nemohla, ale mala som učiteľku kreslenia, a keď som sa vrátila domov, šla som na výtvarnú školu. To bolo nádherné obdobie, škola a cesty na Slovensko." Veľmi ju bavilo robiť bábky, vymýšľať si ich. Jeden z profesorov jej však odporučil, aby sa prihlásila na UMPRUM, že je to veľmi kvalitná škola. Skúšky urobila a študovala v ateliéri Karla Svolinského, vynikajúceho českého maliara, grafika a ilustrátora. "Bol to skvelý človek, nesmierne pracovitý, a aj dobrý pedagóg. Nechal nás pracovať, pozoroval, koho to naozaj baví, a tomu pomohol. A nad tými, čo boli leniví, sa len usmieval a hovoril: ´To nevadí, aspoň bude menej maliarov...´ Takže jeho priazeň si človek musel zaslúžiť. Prvé knižky som urobila uňho."

Po skončení školy pracovala dva roky aj s manželom Alešom Krejčom na zámku Kratochvíle - sprevádzala hostí a on bol správcom zámku. Aleš študoval grafiku na SŠUP v Bratislave a potom UMPRUM v Prahe. Keď v roku 1971 museli zo zámku odísť, začala pani Krejčová spolupracovať s poprednými českými i zahraničnými nakladateľstvami. "Robila som aj atlasy, vedecké knihy, poéziu, knihy pre staršie i mladšie deti, učebnice a filmy."

OPIČÍ KRÁĽ

Najradšej však ilustruje rozprávky, tie ju bavia najviac. "Veľmi dôležitá je vizuálna pamäť - všade, kam prídem, si všímam rôzne drobnosti, napríklad ako vyzerá arabská kuchyňa, hrnce, náčinie, lebo v rozprávkach to použijem. Nemôžem deťom nakresliť českú pec, keď rozprávka je úplne odinakiaľ. Strašne dôležitá je aj schopnosť predstavivosti. Keď som kreslila napríklad Opičieho kráľa, tak som akoby otvorila dvierka do Číny, kde som ako dieťa vnímala tie ich rozprávky - a okamžite som mohla začať kresliť všetky tie strašidlá, duchov, všetko to vo mne ožilo." A aj to ju na rozprávkach baví, že čínska je úplne iná než nemecká.

Detská fantázia je jej veľmi blízka, vie sa tak dívať na svet. "Akoby kúsoček vo mne nedospel a zostal detský. Je to vlastnosť, ktorou je človek možno niekedy smiešny - ale tým sa mi vlastne dobre kreslia detské knižky."

DEŽO URSINY

Pred rokmi, po rozvode, sa vrátila Zdenka Krejčová do Prahy. Kamaráti jej zostali a pribúdali noví. "Sú to veľmi živé kontakty, nie len akoby nejaká spomienka."

Jej väzba na Slovensko sa pred rokmi zosilnila aj vzťahom so slovenským hudobníkom, skladateľom a filmovým režisérom Dežom Ursinym. Strávila s ním najťažšie chvíle jeho života - päť posledných rokov. "V ňom sa mi Slovensko veľmi silne vrátilo. Ukázal mi i tie miesta, na ktorých som nebola, ale chodili sme i po okolí Liptovského Mikuláša, kde sme ako študenti boli na brigáde, ale nestretli sme sa, i keď sme chodili po jednej ceste s ´pamätnou´ zákrutou, kde si odrel kolená - minuli sme sa vtedy časove asi o týždeň. Všetci ľudia, s ktorými sa Dežo stretal, mi boli blízki, stále si píšeme a sme tak nejak prirodzene v spojení, stretávame sa. I tu v Prahe mám kontakty so Slovákmi a veľmi živé."

TRI KOLENÁ, JEDNA NIŤ

Výstava výtvarných diel troch generácií jedného rodu, ktorá bola nedávno v Galérii Práchenského múzea v Písku, bola vskutku unikátna. Krejčovci, už do tretieho, možno štvrtého kolena... Na začiatku rodinného umeleckého klanu stojí maliar Jindřich Krejča, ocenený medailou Za zásluhy o rozvoj slovenského výtvarného umenia, ktorý žil v Bratislave a zaoberal sa vedeckou ilustráciou. Jeho syn Aleš Krejča, grafik, bývalý manžel Zdenky Krejčovej, a ich deti - Kryštof a Jáchym. Kryštof sa venuje maľbe, grafike, ilustrácii, známkovej tvorbe a animovaným filmom, a Jáchym maľbe, grafike a drevorezbe. Rodinu dopĺňa Kryštofova manželka Lucie, ktorá sa venuje tvorbe moderného šperku. "Bola to naozaj veľmi pekná výstava," hovorí pani Krejčová, "pretože bola napoly slovenská a na vernisáž prišlo veľa Slovákov. I ďalšia vetva našej rodiny je zo Slovenska a spievali sa tam české a slovenské pesničky. Mne to pripadalo veľmi príjemné, že pod vŕbami v Písku zvonila slovenčina... Som vždy rada, keď sa ten vzťah aspoň na chvíľu pripomenie - a je jedno, či je to vzťah k slovenským horám, alebo k Dežovi Ursinymu, ale vždy keď sa to vráti, som na chvíľku veľmi šťastná... akoby sa vtedy spojili dve polovice niečoho... Samozrejme, že môžu byť Česi zvlášť a Slováci zvlášť, ale dohromady sme boli akoby niečo viac... Tá chvíľa, keď sa v dobrom stretneme, je vždy veľmi krásna."