Desať rokov od rozdelenia

Spoločenské vzťahy sú zložitým pradivom. Vysvetliť, prečo zaujala spoločnosť nejaké stanovisko znamená posúdiť množstvo všelijako previazaných javov, ktoré napokon vyústili v daný rezultát. Chcem spomenúť len jeden jav, ekonomickú propagandu, odrážajúcu stav ekonomického myslenia slovenskej spoločnosti tých čias, lebo podľa mojich pocitov zohrala pri rozdelení ČSFR väčšiu úlohu, než sa jej dosiaľ prikladá.

Prvý impulz

Prvý impulz k rozchodu prišiel od ľudáckej emigrácie. Hneď po roku 1989 v čase prvých volieb, v čase totálneho víťazstva Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, sa mi dostal do rúk časopis 23,55 - o päť minút dvanásť s dátumom 14. 3. 1990! Titul chcel zrejme navodiť očakávanie, že bežia posledné minúty existencie Československa. Bola tam fotografia Jozefa Tisa, životopis, chvála vojnového slovenského štátu. Objavili sa letáky. Zakladali sa kryptoľudácke politické strany, ktoré dodnes existujú s pár sto členmi a raz do roka sa schádzajú pri hrobe Jozefa Tisa. Pred desiatimi rokmi však stáli na manifestáciách nežnej revolúcie v prvých radoch a ich heslá prenášali rozhlas a televízia poctivo až do tých najzapadnutejších dediniek.

Nepamätám sa, že by na to Praha bola reagovala. V činnej politike už asi nebol nikto, kto by si pamätal ľudácke nebezpečenstvo. Slovenskí publicisti boli sústredení na ostré polemiky proti "centralisticky orientovanej" pražskej tlači. "Pomlčkové" a iné vojny (či sa má Česko-Slovensko písať s pomlčkou) absorbovali ich pozornosť a dôsledných separatistov si spočiatku nevšímali.

Niektoré impulzy v spoločnosti zanikajú, iné sa uchytia. Po prvom ľudáckom impulze prišli pravdaže mnohé ďalšie, z rozpadávajúceho sa Sovietskeho zväzu, Juhoslávie, ďalšie impulzy domáce. Ľudáckeho impulzu, nacionalistickej propagandy sa ujali neľudáci, sčasti dokonca aj komunisti-internacionalisti, ktorí roku 1968 povyhadzovali dubčekovcov zo strany a roku 1990 sa stali nacionalistami.

Koho bolo počuť

Na verejnosti a v médiách sa čoraz hlasnejšie ujímali slova tuhí politickí nacionalisti, ktorí od začiatku otvorene vystupovali za oddelenie sa od Česka, i menej tuhí mečiarovci so zastretým programom, ale aj niektorí kresťanskí národne orientovaní politici. Hlas druhého tábora naopak slabol. Verejnosť proti násiliu sa rozpadala. "Protipražská" skupina víťazila na dcibely. V istom čase spoločnosť niektoré heslá prijíma, aj keby boli neracionálne, iné nemajú odozvu, hocijako by boli realistické, pragmatické.

Zásluhu na tom mali aj médiá. Nebolo to preto, že by v redakciách boli samí nacionalisti, skôr naopak. Ako inde, aj v redakciách sa ľudia len postupne vyfarbovali, teda ľudia priskakujúci k silnejúcemu hnutiu. Ale hlavne: postsocialistická spoločnosť si prinášala štyridsaťročnú skúsenosť z permanentných komunistických kádrových čistiek. Čo z toho mali tí, ktorí sa roku 1968 postavili hrdinsky na správnu dubčekovskú stranu? Neurobili lepšie tí, ktorí vyčkali, ako to dopadne?

Mám aj takú malú osobnú skúsenosť. Študenti chceli diskutovať o situácii vo vojnovom slovenskom štáte, keď je teraz demokracia, nijaká téma nie je tabu. Prítomní študenti vystúpili s jednotným názorom, že to bol najlepší štát v Európe, lebo potraviny neboli na prídel, bol biely chlieb a bola sloboda. Pobúrilo ma, že obdobie jednej z najväčších katastrof v histórii ľudstva sú schopní merať starosťou o žalúdok. Ujal som sa slova a, samozrejme, nikoho som nepresvedčil. Z vtedajších kolegov-učiteľov prišiel na besedu málokto a tí, čo prišli, mlčali.

Pri opise feudalizmu sa používa výraz "politický národ". Predstavuje vrstvu obyvateľstva v národe či štáte, ktorá mala moc a navyše bola gramotná, takže mohla "robiť politiku" (šľachta a meštianstvo). Ak by som si tento termín vypožičal pre obdobie rokov 1990-1992, vylúčil by som z "politického národa" ľudí, ktorí sa v situácii nevyznajú, nemajú názor, nevyjadrujú sa, nemajú záujem, nechodia voliť. V takto vymedzenom "politickom národe" - mám pocit - v uvedených troch rokoch príklon k myšlienke presne nevymedzenej konfederácie alebo celkom samostatného Slovenska rástol. Neskôr zas klesal. Ale v istom čase asi vidina, že to je cesta k získaniu množstva lukratívnych pracovných miest, v "politickom národe" prevážila.

Rozchod by priniesol len ekonomické výhody

Dnes je na Slovensku nová generácia svetovo orientovaných ekonómov. Je neuveriteľné, že len pred desiatimi rokmi tomu tak nebolo, tón v ekonomickej propagande udávalo Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (členmi boli aj poprední vysokoškolskí profesori a pracovníci akadémie vied), ktorí vystúpili s vyhlásením (napríklad Práca tomu venovala celé strany), že ekonomické problémy Slovenska sú riešiteľné len v samostatnom štáte. Ako keby dnes vystúpili košickí profesori s tým, že ekonomické problémy stredného a východného Slovenska sú riešiteľné len odčlenením sa od Bratislavy. Dnes sa aj mimo Slovenska vie, že "stále sa zväčšuje priepasť medzi relatívne bohatým západom v okolí Bratislavy a chudobnejším východom" (Die Presse, Viedeň). Lenže dnes už aj na Slovensku sa vie, že odtrhnutie z titulu nacionalizmu nie je ekonomická veličina.

Myšlienka, že všetko sa vyrieši odtrhnutím, je detailizovaná na jednotlivé sektory a podniky. Martinský podnik na výrobu tankov opakovane tvrdil, že tento podnik zničil sám Václav Havel svojím politickým vystupovaním, a médiá to vždy uverejnili. V jedných novinách sa objavil nepodpísaný článok (redakcii stačilo, keď autorom bolo čosi neurčité a neexistujúce na spôsob nejakého klubu železničiarov), ktorý rozvádzal, ako na tom budú železnice na Slovensku dobre, keď sa odtrhnú od českých. Alebo ako budeme na tom dobre s benzínom, keď sa slovenský ropovod odtrhne od českého a podobne. Vývoj posledných desiatich rokov ukázal, že to boli úvahy "socialistických" ekonómov, ktorí nemali tušenie, ako to bude fungovať v reálnych trhových podmienkach.

Nastalo známe "putovanie po zámkoch", teda vyjednávanie českej a slovenskej delegácie o budúcej podobe federácie, o kompetenciách (peniazoch). Za slovenskou delegáciou bola vždy gumová stena, ktorá sa na každom ďalšom rokovaní ohla a začal sa ďalší pokus o formulovanie ďalšej platformy. Českí ekonómovia sa nevedeli dorátať, koľko by taká federácia stála. Slovenským nacionalistom "české počtárstvo a handliarstvo" pripadalo smiešne a nedôstojné. Až ako členovia Európskej únie zistia, že všetko bude o peniazoch.

Vyvrcholilo to pretekmi: Kto zájde ďalej? Spisovateľ Ťažký prvý povedal: A prečo by sme nemohli mať aj svojho prezidenta? A Michal Kováč vari povedal: A prečo by sme nemohli mať dve cedulové banky (národná banka, ktorá má právo samostatne tlačiť bankovky)? Medzi politikmi na českej strane bola celá skupina triezvych ekonómov, ktorá zrejme pochopila, že to v praxi nemôže fungovať.

Ako si vysvetliť, že nacionálne spory v postkomunistických štátoch viedli k rozpadu štátov, kým v európskych štátoch (a v Kanade) nie? Vari komunizmus otupil v ľuďoch schopnosť ekonomicky uvažovať? Alebo v česko-slovenských vzťahoch prognostický, ekonomický a neviem ešte aký ústav ČSAV, ktorý si po roku 1989 presadol do vládnych lavíc, nemal na Slovensku rovnocenného partnera, ktorý by sformuloval reálne ekonomické požiadavky?

Po desiatich rokoch

Desiate výročie ČR a SR si všimla aj európska tlač. Frankfurter Allgemeine hodnotil oslavy dňa vzniku týchto štátov tak, že jedna oslava vyznela svojou citovosťou východoeurópsky, kým druhá svojím večným "počtárstvom" západoeurópsky: "Kým Slováci privítali rozpad spoločného štátu s ováciami, oslavovali v Prahe prvý január 1993 s maximálnou zdržanlivosťou, skoro ako otvorenie novej bankovej filiálky." Súčasnosť hodnotia tieto noviny takto: "Po desiatich rokoch politickej nezávislosti len málokto na Slovensku smúti za niekdajším Československom. Životná úroven väčšiny Slovákov však stále zaostáva za Českou republikou."

Európske i naše noviny konštatujú, že oba štáty sú so vzťahmi medzi sebou po desiatich rokoch vrcholne spokojné.

Minulosť si však stále vlečieme so sebou. STV minule citovala výsledky jedného prieskumu: Vyše 70 % obyvateľov Slovenska je nespokojných s ekonomickou situáciou. Namiesto "dosť bolo Prahy", počúvame teraz "dosť bolo Dzurindu". Keď vidím v televízii zblízka tváre manifestujúcich, vyjadrujúce nenávisť k súčasnej slovenskej vláde, pripomína mi to nenávistné tváre ľudákov v prvých radoch manifestácií na podporu nežnej revolúcie. Alebo nenávistné tváre Mečiarových stúpenkýň, ktoré bili dáždnikmi zástancov federácie.

JURAJ CHARVÁT

---

Zpět na obsah