Operný spevák Roman Janál

Musíme si priznať, že vážna hudba vrátane operného spevu, je v súčasnosti viac-menej menšinový žáner. Akoby sa roztrhlo vrece s ľahkovážnejším a frivolnejším bratom opery - muzikálom. Mnohé muzikálové predstavenia lámu rekordy v návštevnosti, kým premiéry opier, pokiaľ nie sú vyložene avantgardne či až priam škandálne spracované, oslovujú najmä odborníkov či hudobných fajnšmekrov. A pritom kvality spevákov, ktorí sa presadzujú aj na méte najvyššej - v Národnom divadle - sú podľa môjho názoru veľmi vysoké. Dôkazom toho je aj sólista zlatej kaplnky, slovenský operný spevák Roman Janál, ktorý pôsobil od roku 1995 v Štátnej opere a o dva roky neskôr prešiel do Národného divadla.

Romana Janála sme si vari najvýraznejšie mohli všimnúť počas odovzdávania českých divadelných cien Thalia v roku 2000 za predchádzajúci rok. Obdržal ju za úlohu Polluxa v inscenácii Romeauovej opery "Castor a Pollux". Už pri preberaní ceny pôsobil veľmi skromne, až trochu detsky. Rovnako sa javil aj počas nášho rozhovoru. Veľa hovoril o hudbe, lebo najmä ňou žije. Veľa hovoril aj o svojej rodine, pretože bez zázemia, ktoré mu vytvorila, by svoju náročnú profesiu dosť ťažko zvládal - chýbal by mu najmä tak potrebný stimulujúci prvok...

Roman sa narodil v Trenčíne, kde žil do svojich pätnástich rokov. Prvé krôčky, ktoré súviseli s hudbou, začal robiť už v piatich rokoch. Nepochybne, ako to už býva, tu zohrala svoju úlohu jeho mama, ktorá vyučovala hru na klavíri. Svojho synka dala otestovať kolegyni, zaoberajúcej sa hrou na husliach a tá hneď rozoznala talent. Od šiestich rokov už pravidelne navštevoval hudobnú školu v Trenčíne. Okrem huslí si pribral i spev u pani učiteľky Anity Sýkorovej, ktorá ho obdarila základmi spievania svojským, veľmi prirodzeným spôsobom. "Som jej za veľa vďačný a dodnes, pokiaľ mi to dovoľuje čas, s ňou udržiavam kontakty," dodáva k tomu Roman. V tom čase sa viac začal zaujímať nielen o hudbu, ale aj literatúru a divadlo. Napriek tomu však paradoxne inklinoval najviac k profesii zverolekára, lebo má nesmierne rád zvieratká a vždy ich túžil liečiť (jeho dve dcéry túto danosť údajne zdedili po ňom). Husle bral vždy len ako hobby. "V ôsmej triede som sa po dohovore s mamou rozhodol, že budem síce študovať hru ma husliach, ktoré ma až tak veľmi nelákali, ale potom pôjdem na štúdium spevu," vysvetľuje. Išlo pochopiteľne o to, aby jeho hlas najprv prešiel mutačným obdobím. Z detského mezosopránu sa Romanovi hlas zmenil pomerne rýchlo a bez väčších komplikácií na lyrický tenor. To však ešte netušil, že ho o pár rokov čaká ďalšia mutácia...

Keď mal Roman Janál pätnásť rokov, mama sa po druhýkrát vydala a rodina sa odsťahovala do Plzne. Prijímačky síce urobil ešte na konzervatórium do Žiliny, ale okolnosti ho donútili prestúpiť do plzenskej školy. Tam sa však dostal do dobrých rúk profesora Macháčka - a keďže musel dohnať vyššiu úroveň novej školy, pomerne veľa cvičil na husliach, a tak spev šiel trochu stranou. Usilovnosť sa však vyplatila. Vypracoval sa tak, až jeho skúsený profesor neraz vyjadril nádej, že ho husle nebudú sprevádzať len na strednej škole, ale bude sa im venovať i naďalej. Roman o tom však nebol presvedčený. Stále ho čímsi priťahovalo divadlo, to okúzľujúce spojenie činohry a hudby. Opera. I keď v predstavách sa neraz videl aj na koncertnom pódiu. Už pred maturitou začal trochu nesmelo chodiť na konzultácie na Akadémiu múzických umení v Prahe. "V tom čase sa však čosi začalo diať s mojím hlasom, akoby som ho nemal ešte stále usadený," s úsmevom spomína Roman. "Bol som z toho pomerne zdeptaný a zmätený a dlhší čas som nezaspieval ani tón." Až keď mal necelých devätnásť rokov, prežil takzvanú druhú mutáciu. Z lyrického tenoru sa naraz, akoby zázrakom vykľul sýty barytón. A jeho sila, znelosť i farebnosť sa začali pomerne rýchlo vyvíjať.

Vokálna škola. To bolo to, čo ho v tej chvíli priam opantalo, čo by rozhodne chcel absolvovať. Žiaľ, česká vokálna škola nebola a ani doteraz nie je na takej úrovni, akú by si speváci želali. A tak riaditeľka konzervatória Romanovi poradila, aby oslovil ministerstvo školstva so žiadosťou absolvovať vokálnu stáž niekde v zahraničí. Mal napokon možnosť si vybrať, kam by chcel ísť na štúdium. Zložil skúšky na akadémiu a vybral si Bulharsko - vokálna škola je v tejto krajine vari najbližsia talianskej "belkantovej" škole. Študoval teda v Sofii päť rokov a okrem spevu sa intenzívne vzdelával aj v jazykoch (taliančine, angličtine a nemčine). Hudobná akadémia v Sofii mala i iné prednosti - vyučovalo sa na nej herectvo, pohybová výchova, historické tance, historický šerm, javisková reč a mnoho ďalších odborov, ktoré operný spevák v praxi akoby našiel.

"Po absolvovaní v roku 1990 som sa vracal rozhodnutý urobiť konkurz do niektorého českého či slovenského divadla," spomína na roky svojich profesionálnych začiatkov. Nejaké vystúpenia už mal za sebou. Šéfdirigent Sofijskej opery ho už počas štúdia angažoval do dvoch inscenácií. Na jeho ponuky mu odpísali z viacerých miest, najoptimálnejšia sa mu však zdala Banská Bystrica, pretože vtedy s manželkou (pochádza z Karlových Varov a zoznámili sa na konzervatóriu, keď mala pätnásť rokov) a prvým dieťaťom býval v Trenčíne. "Angažoval ma Martin Babjak, ktorý vtedy banskobystrickému divadlu šéfoval." Roman Janál tam pôsobil trištvrte sezóny. Stále mu totiž nedala spať jedna ponuka, ktorá bola pre neho nesmierne príťažlivá. Vojenčinu absolvoval, ako to už u umelcov bolo často zvykom, v Armádnom umeleckom súbore v Prahe a v tom čase ho pozvali na konkurz do Komornej opery Mozart. "Konkurz som vyhral, ale nástup som s krvácajúcim srdcom odložil, lebo som nemal v Prahe žiadnu možnosť ubytovania. Keď mi však niekoľkokrát napísali, že mi miesto stále držia, rozhodol som sa, že to riskneme a pôjdeme do Prahy. Bývali sme tu najprv v podnájmoch a napokon sme si kúpili byt." Nejaký čas potom hosťoval Roman Janál aj v plzenskej opere a neskôr, ako sme už spomínali, sa stal sólistom Štátnej opery a Národného divadla.

V roku 1995 bol Roman absolútnym víťazom 30. ročníka medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a začal pôsobiť aj ako pedagóg na Pražskom konzervatóriu. V roku 1999 absolvoval úspešné turné s Pražskou komornou filharmóniou pod vedením Jiřího Bělohlávka po západnej Európe a viedol interpretačné vokálne kurzy na plzenskom konzervatóriu. Predvlani vyučoval aj ako lektor na interpretačnej hudobnej dielni "Dvořákov Turnov a Sychrov" zameranej na mladých umelcov. V tomto roku absolvoval nezvyčajne zaujímavý zájazd Národného divadla do Japonska. Spolupracuje s významnými českými i svetovými dirigentami aj hudobnými telesami a nakrútil celý rad kompaktných diskov. Od začiatku roku 2002 pôsobí na voľnej nohe. Medzi jeho významné operné úlohy patrí napríklad Tomskij v "Pikovej dáme", Valentin vo "Faustovi a Margaréte", Don Giovanni v "Donovi Giovannim", Figaro v "Barbierovi zo Sevilly", Escamilio v "Carmen", Vok v "Čertovej stene", Onegin v "Eugenovi Oneginovi" a množstvo ďalších. Pred časom ho oslovili aj zo Slovenského národného divadla, takže bude s najväčšou pravdepodobnosťou spievať aj na doskách prvej slovenskej umeleckej scény.

Dve dcéry Romana Janála - štrnásťročná Katka a deväťročná Pavlínka chodia na husle a balet. I keď ich bavia najmä jazyky, otec je presvedčený, že majú mimoriadne dispozície pre hru na husliach. "Vôbec ich však nenútim, aby sa ňou živili," dodáva jedným dychom. "Žiaľ, poznám to podľa seba i podľa svojich kolegov: dnešná doba kultúre nepraje. Verme však, že tento trend pominie a umenie a kultúra získajú prestíž, ktorú si zaslúžia..."

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah