Ťažné kone na Kysuciach

Kedysi sa kone na Kysuciach pašovali, dnes ich kradnú. V hore sú nenahraditeľné, no ich stav sa zrejme čoskoro zredukuje. Kedysi bolo všetkého viac. Permanentne chudobne, ako to už na Kysuciach chodí, ale predsa len viac. Väčšia zamestnanosť, viac štátnych lesov, ťažných koní aj - pašerákov. Na jednom koni prevedenom z Poľska pod rúškom noci si zarobili najmenej tisícku. No teraz sa ceny vyrovnali. Vraj kvôli Európskej únii. Pašovanie sa neoplatí ani náhodou, romantika odišla spolu so socializmom. Teraz s ťažnými koňmi, bez ktorých sa zvážanie dreva v neprístupnom teréne nezaobíde, čachruje Slovač. Medzi živnostníkmi je veľa poriadnych chlapov, no sú aj takí, čo zviera nechajú poistiť proti smrteľnému úrazu, zapriahnu ho do dreva a pustia naverímboha dole roklinou.

Bez koňa, bez roboty

Končia tak psuje. Sú to akísi disidenti medzi koňmi, nezávislé "osobnosti", na ktoré neplatí ani bitka. Jednoducho, nebudú ťahať. "Videl som koňa, ktorého dvaja držali a tretí mlátil hlava-nehlava. Ten ancikrist sa ani nepohol. A pritom na väčšinu z nich platí dobré slovo," prezradil nám jeden z kysuckých kočišov. Lenže, ako sa v marci ukázalo, ani ten najlepší pracant neznamená pre majiteľa istý zisk. Zo stajne v Zákopčí neďaleko Čadce odviedli zlodeji muránskeho norika, povestného svojou silou a výkonnosťou. Išli na istotu. Kliešťami preštikli zámok na dverách a tmavogaštanového žrebca v hodnote 118-tisíc korún zobrali na prechádzku. Zabudli ho však vrátiť. Rovnako pozabudli na to, že jeho kočiš zostal v tom okamihu nezamestnaný. Stretli sme ho v hore. Nevedno, či sme mali šťastie my alebo on, ale práve v ten deň zastupoval svojho chorého kolegu. "Mal som ho tri roky. Všetko som ho naučil, teraz ho potiahli kmíni. Viete, keď príde kôň po prvýkrát do hory, to je katastrofa. Len čo sa niečo kdesi pohne, už ho neudržíte, rovno páli preč. Keď okolo neho prešlo auto alebo zbadal lopúchy, no koniec. Už bol v priekope aj s vozom. Tak som si ho naučil, že prišiel ku mne ako psík," povzdychne si Jaroslav Čečotka. Jeho syn stojí obďaleč. Rozložené ohnisko svedčí nielen o chladnom počasí, ale aj o nedávnom obede. Na čerstvom vzduchu väčšmi šmakuje, pre dvoch chlapov je pol kila párkov akurát. Ako každý iný pracovný deň vstali o štvrtej ráno, do hodiny sa dopravili do stajne, nakŕmili svojich štvornohých parťákov a vybrali sa zarábať peniaze. Robotníci sú totiž platení od kubíkov dreva. Kým však do hory prídu, môže to trvať aj vyše hodiny, závisí to od vzdialenosti k ťažbe. Keď majú šťastie, kone sa odvezú v avii.

Povolené straty

Norma nepustí. Samozrejme, prispôsobuje sa konkrétnemu porastu, sklonu terénu, vzdialenosti, no priemerne vychádza na desať kubíkov denne. Tuná, v hore na Čadečke, musia lesní robotníci s koňmi absolvovať trasu dlhú dvesto metrov s drevom a opäť nazad. Otočia sa asi tridsaťkrát, takže počas osemhodinového pracovného času spravia dvanásť kilometrov. Za kubík dreva dostanú pritom tridsať korún na ruku. "Pozrite sa na tamten dvanásťmetrový klát," ukazuje na holý kmeň smreka ležiaceho na zemi Alojz Riško z Lesnej správy Čadca. "Priemer kmeňa je asi tridsať centimetrov. Predstavte si, že do kubíka ich potrebuje vytiahnuť jeden, možno dva. Drobnejšie drevo, čo sú desaťmetrové kláty s priemerom dvanásť centimetrov, je horšie, lebo ich musí mať osem až deväť. Kôň potiahne tri, maximálne štyri na jeden raz." Začíname chápať, čo to znamená, keď je niekto narobený ako kôň. Našťastie, pre ľudí existujú prirovnania, ale pre ťažné kone ide o každodennú realitu a v nej - o život. Keď pristúpime k Zelerovi alias Mišovi, vidíme na jeho nohách zopár krvácajúcich raniek. Pod tenkou vrstvou napadaného ihličia a odseknutých vetvičiek sa nachádza súvislá ľadová vrstva. Ešte stále. Zvieratá sa musia zaprieť, nohy im pritom niekedy vyletia do vzduchu a dosekajú sa vlastnými kopytami. Kočiš zastrieka rany dezinfekčným prostriedkom. Niekedy sa však nedá. Starší z Čečotkovcov si spomína na prípad, keď kôň spadol tak nešťastne, že si prepichol brucho. Robotník Laco z Oščadnice zas hovorí o tom, ako norik zapadol do bahna. Nestihol z neho vytiahnuť zadnú nohu a ťažký klát mu ju odsekol. Vraj, keby sa také niečo stalo jeho Fuksovi, už nikdy do hory nepôjde. Kočiši však o svoje kone prichádzajú aj inak. Celkom prirodzene. Staré zvieratá putujú na španielske jatky.

Začiatok a koniec

"Večer pred odvozom sa kúpi fľaša a partia ju vypije priamo pred zrakom koníka. Vy sa pýtate, čo z toho ten kôň má... Aspoň vidí, že sme ho oslávili," zasmeje sa lesný robotník. Priemerná dĺžka "profesionálneho" života koní je zhruba deväť rokov. "Pamätám si na koňa, ktorý robil neuveriteľných pätnásť rokov. Keď sa vyraďoval, odkúpil ho kočiš, lebo mu prirástol k srdcu," spomína ťažbár z Odštepného závodu Čadca Emil Krško. Za čias dávnejšie minulých stálo v stajniach závodu štyridsať ťažných koní. Dnes ich je dvadsaťosem. Štátne lesy stratili tretinu plochy v rámci reprivatizácie a reštitúcií, prepustili veľa robotníkov. "Kone do hory patria. Keby sme ich nedržali aj my, boli by sme úplne odkázaní na živnostníkov. Čo keď napríklad znovu vypukne kalamita v Čechách? Tam ich lepšie zaplatia, a nám sa zatiaľ bude drevo znehodnocovať v hore," vysvetľuje E. Krško. Na rozdiel od súkromných chovateľov sa štátne kone môžu pochváliť rodokmeňom. Čierne na bielom sú v ňom zapísané tri generácie predkov zo strany otca a matky. Lesný závod ich získal od Správy chovu koní v Dobšinej, jedinej chovnej stanice v pravom zmysle slova v strednej Európe. Na prácu v hore sú použiteľné zväčša len žrebce. Svoje štvorročné detstvo prežívajú na lúkach Muránskej planiny, sú spolu v jednej ohrade, na pašu ich vyháňajú kovboji. Takmer ako na divokom západe. Preto je privykanie na ľudí aj na otrockú drinu pre plaché noriky zdĺhavé a neprirodzené. Výcvik sa však začne až vtedy, keď si zviera vyhliadne konkrétny lesný závod. "Je to vec vkusu. Vždy som sa snažil zobrať so sebou kočišov, nech si vyberú toho svojho. Spočiatku to nebolo ľahké. Naši boli naučení na vysoké poľské ťažké kone. Osemmetrákové. Keď sa tieto šľachtené dajú do predaja, majú sotva šesťsto kilogramov. Kočiši boli zhrození. Báli sa, že im nič nepotiahnu. Ibaže to boli mladé kone chované len na sene, na tráve, a svalovinu nemali, lebo ešte neboli v robote. V priebehu roka nabrali na seba metrák ako nič," pochvaľuje si E. Krško. Kovboji ich naučia poslúchať na povel, ťahať za sebou drevo, podriadiť sa. Ale aj tak sa fáza zdomácnenia začína až v stajni. Pašeráci v Červenej knihe ohrozených druhov: Fukso behá po záhrade ako splašený. Hrá sa. Vykúka spoza domu, opäť sa schová, vyštartuje a zvalí sa do snehu. Presne ako pes, ktorý bol príliš dlho na reťazi a nevie sa nasýtiť slobody. Opäť sa rozbehne a ladne preskočí asi polmetrovú bránku. "Nedal by som ho ani za svet. Predstavte si, ten ukradnutý kôň zo Zákopčia mal patriť mne. Vtedy sme vybrali dva kusy, no a ja som vyfasoval takého dýchavičného. O rok neskôr mi kúpili tuto Fuksa," teší sa Laco z Oščadnice. Spočiatku ho vraj hrýzol, teraz môže na neho pokojne vysadnúť a zajazdiť si. Aj nám to predvedie. Bez sedla. Do Oščadnice sme pôvodne prišli na stretnutie so starým pašerákom. Našli sme ho v dobrej nálade, až príliš dobrej. Ukázal nám, kam ho pohraničiari postrelili. Jedna guľka škrtla rebro, druhá mu preletela cez klobúk. Až po hodine sa priznal, že zranenia si spôsobil pri manipulácii s motorovou pílou. Štefana pozná v dedine každé malé dieťa, svojho času býval bossom medzi pašerákmi. "Pašovalo sa vždy v noci. Vysadli sme na kone a na nich prekročili hranicu. No a keď ráno prišli strážnici, že odkiaľ mám v stajni toľko koní, povedal som, že som ich kúpil od nejakého chlapa alebo že mi ich tam niekto bez môjho vedomia doviedol," hovorí Štefan, ktorý si svoju pašerácku minulosť odsedel v base. O tom sa však s nami nechce rozprávať. Skôr si spomína na pekné Poľky, ktoré s ním podvádzali manželov. Iný pamätník však nebol taký skúpy na slovo. "Prvýkrát som bol na druhej strane s otcom, keď som mal štyri roky. Sám som prenášal cez hranice dobytok. Také býky, to vám je vec! Keď si jeden ľahol, nedokázali ste ním pohnúť. Vtedy sme cez neho pohnali ostatné býky. Len čo ucítil na sebe kopytá, okamžite vstal. Kone sú dobré, poslušné. Idú samé. Keď sme prenášali viaceré naraz, pospájali sme ich lanom a išli pekne jeden za druhým. Voľakedy po poľskú hranicu zodpovedal za zviera Poliak, po jej prekročení Slovák. Za mojich čias sme išli fifty-fifty. Veď sme všetci kšeftovali s vlastnou rodinou," rozpráva štyridsiatnik pochádzajúci z dedinky pri hranici.

Kôň má byť v chalupe

Vrátili sme sa k Lacovi. Sľúbil nám, že pred nami Fuksa nakŕmi. "Bývam len tu, neďaleko," ukazuje na bytovku vzdialenú asi dvadsať metrov. "Ku koňovi mám však strašne ďaleko. Ten má byť v chalupe." Jeho zrobené ruky potľapkávajú koníka po chrbte. Pred oboma je víkend, aj kone majú právo na oddych. Laco ho však zapriahne do voza a poprechádza sa s ním po dedine. Aby neochorel. Kone sú v tomto tvrdom kraji zvyknuté na lopotu, podobne ako miestni ľudia. Aby dokázali prežiť, potrebujú veľa citu. "Keď ich do rúk dostane nevhodný kočiš bez kúska citu, dajú sa veľmi rýchlo pokaziť. Dávame si preto na kočišov pozor, lenže do každého človek nevidí... Boli aj takí, ktorí chceli na koňovi rýchlo zarobiť, popretŕhali mu šľachy, natiahli svaly, bili ho. To máte ako s novým autom. Keď ho prepálite, je vám nanič. A keď sa kôň strháva, vtedy je už zle," priznáva Emil Krško. Hoci ani dnes nie sú ťažné kone raritou, kedysi by sme ich našli azda v každom dvore. Stáli len tri tisícky a majitelia ich využívali na oranie. Priemerná cena norika muránskeho typu z Dobšinej je asi osemdesiattisíc, Lesy SR majú dvadsaťpäťpercentnú zľavu. Obidvom štátnym inštitúciám pritom v nasledujúcich rokoch hrozí odštátnenie, čo by vzhľadom na náklady a prevádzku koní znamenalo zánik tohto remesla. Živnostníci rozmýšľajú inak. Kde im lepšie zaplatia, tam idú. Zostáva len dúfať, že kalamity v Čechách budú zriedkavejšie a zriedkavejšie. Podobne, ako ťažné kone na Kysuciach.

TATIANA MARENČÁKOVÁ

---

Zpět na obsah