SLOVENSKÉ DOTYKY
 

CHIRURGOVIA DOSPIEVAJÚ AŽ PO PÄTNÁSTICH ROKOCH

Primár Ladislav Lednický

Každý pocit má nezvyčajne veľa podôb. Človek to vie a napriek tomu ho to znovu a znovu prekvapuje. Napríklad také večerné ticho nemocničnej chodby... Môže byť viac či menej hrozivé, trochu sa chvejúce, neraz naopak uvoľnene vydychujúce. To keď ho vstrebávate ako pacienti. Neviem, aká je nemocničná chodba, keď po nej kráčate ako zamestnanec, ako lekár po ťažkom dni, ako človek, ktorý sa ocitá v kolobehu večných opráv napokon vždy neopraviteľného ľudského tela. V ten večer boli chodby chirurgického oddelenia pražskej Ústrednej vojenskej nemocnice ľahučko jarné. Možno preto, že som nebola v role pacienta. A to je príjemné, pochopiteľne. Najskôr však preto, že jar bola v rozpuku a ja som sa mala stretnúť s človekom, ktorý pôsobí napriek povolaniu ľahučko jarne. Teda upokojujúco. A akosi... Vlastne - a je to čudné a asi aj trošku diskriminačné - len ťažko sa dá poeticky vyjadrovať o chirurgovi. Aj keď je výborný. Ba aj keď je jar a všetko kvitne...

MUDr. Ladislav Lednický. Primár chirurgického oddelenia Ústrednej vojenskej nemocnice v Prahe, ktoré sa špecializuje na hrudnú a brušnú chirurgiu. Počas nášho stretnutia vyzeral pomerne unavene. Hlas mu však znel, ako keď si pustíte kazetu s relaxačnou hudbou. Možno je to rokmi vypestovaná profesionalita. Neviem... V ten víkend mal službu a chodby nemocnice boli stíšené aspoň akou-takou sobotnou večernou pohodou.

Znie to možno trošku knižne, ale Ladislav Lednický pochádza z Malých Ledníc, ktoré ležia v okrese Považská Bystrica. S najväčšou pravdepodobnosťou niektorý z jeho predkov patril do zemianskeho rodu, ktorý tu mal svoje sídlo. Vzhľadom na jeho postavu ani na chvíľu nezapochybujete, keď sa priznáva, že veľa športoval. Na gymnáziu hral závodne basketbal a veľmi sa chcel dostať na vysokú školu niekam, kde sa hrá jeho liga. Chystal sa na psychológiu do Bratislavy. Medzitým však prišiel do školy na nábor vojenský lekár, ktorý chlapcov presviedčal, aby sa stali profesionálnymi vojakmi. Okrem iného rozprával aj o tom, aký sa na vojenskej medicíne v Hradci Králové hrá vynikajúci basketbal. Nuž a to zabralo. Ladislav Lednický tam medicínu vskutku vyštudoval a hral počas štúdia druhú basketbalovú ligu. Promoval v roku 1973. Bol a dodnes aj je nielen lekár, ale i vojak z povolania. Podplukovník, ak sa nemýlim...

Pochopiteľne sme nehovorili o tom, aký je chirurg. Už predtým som vedela, že jeden z najlepších. Veď bol napokon prizvaný ako jediný náš chirurg do konzília, ktoré sa staralo o prezidenta Havla po jeho operácii pľúc v Innsbrucku. Operoval i množstvo ďalších významných osobností. A napriek tomu počas nášho rozhovoru v jednu chvíľu povedal: "Niekedy ľutujem, že som išiel na medicínu!" Bolo to len také nenápadné povzdychnutie. Poznáme to všetci - umára nás tisíc povinností, starostí a problémov. A chirurgia... Aj my, laici, si dokážeme predstaviť, aká namáhavá je to práca.

"To musíte mať v náture, vari rovnako ako vzťah k športu," zamyslel sa sám nad svojimi slovami. "Prečo chirurgia? Pretože som človek, ktorý chce vidieť výsledok hneď. Chcem okamžite vedieť: je to dobré alebo je to zlé. A našťastie zatiaľ toho zlého nebolo tak veľa. Skôr tých lepších výsledkov. To samozrejme poteší. Aj keď je to strašná drina. Hrozná. A to aj keď ste na mieste bezvýznamného sekundára. Veď len vystáť si to, držať hodiny háky, dívať sa a učiť sa, pretože chirurg dospieva až tak po pätnástich rokoch. Mladí chirurgovia síce prichádzajú s ambíciami urobiť si túto operáciu, tamtú operáciu a neuvedomujú si, že rastú najmä rokmi a atestáciami. Keď už operácií máte veľa, tie ambície strácate a snažíte sa hlavne vychovávať mladších. A aj oni raz dospejú do toho istého štádia. Nieže by som svoju prácu nerobil rád, ale už sa to nadšenie, ktoré som mal pred niekoľkými rokmi, trochu vytráca."

Každá práca sa, pochopiteľne, stáva po rokoch rutinou. O to viac, keď ste na vedúcej pozícii. Pretrváva však, ba sa možno ešte zväčšuje zodpovednosť. Chyba tých, ktorých riadite, je chybou vašou. Keď vznikla chirurgická klinika v Ústrednej vojenskej nemocnici, pôsobil Ladislav Lednický ako zástupcu jej primára, potom robil konkurz na námestníka riaditeľa nemocnice a napokon sa v roku 1995 stal šéfom chirurgie. No, ale to predbieham a to pekný kus rokov, ktoré neboli nijako jednoduché.

Po promócii bolo povinné jednoročné postgraduálne štúdium, počas ktorého si mladí lekári robili atestáciu z interny. Ladislav Lednický ju absolvoval v Brne a páčilo sa mu. Aj v nemocnici, aj ľudia. Brňania sú zvláštni, svoji. Nuž ale dopadlo to inak. Oženil sa a manželka, tiež lekárka, mala miesto v Roudnici nad Labem. Tam rodina na dlhé roky zakotvila. Je to príjemné okresné mesto relatívne blízko Prahy a dve dcéry, ktoré postupne prišli na svet, tu mali takmer dokonalú možnosť venovať sa svojim záľubám. Ladislav dochádzal do nemocnice v Terezíne a aj keď mu prichádzali ponuky z rôznych miest, manželka bola toho názoru, že keď sa sťahovať, tak jedine do Prahy. Tak sa i po dvanástich rokoch dochádzania stalo. I keď... Nie je vždy všetko tak, ako si to človek predstavuje. A s niektorými vecami nepočíta vôbec. Manželka Ladislava Lednického zomrela, keď mali dcérky šestnásť a štrnásť rokov. Odvtedy ich vychovával otec sám. Ako to stíhal, dnes vlastne ani nevie. Chcel im však dať všetko, čo deťom dokážu dať obaja rodičia. Možno v nich tým vypestoval i určitú samostatnosť a sebavedomie. "Dnes mám už dve krásne dospelé a úspešné dcéry," dodáva neskrývajúc hrdosť. Tá sa však v očiach ešte viac zvýrazní, keď mi na fotkách ukazuje dvoch šantiacich blond dvaapolročných chlapčekov. Nie sú to vnuci, ako by ste možno dedukovali. Sú to synovia-dvojčatá z celkom čerstvého manželstva. Nuž, čo dodať? Obdivné hvízdnutie sa na papier kladie pomerne obtiažne...

Vari ešte niekoľko zaujímavých čriepkov. V roku 1986 sa Ladislav Lednický zúčastnil kurzu vojnovej chirurgie v Leningrade. Počas štyroch mesiacov tu lekári počúvali šesť hodín denne vojnové skúsenosti (v tom čase prebiehala kolízia v Afganistane). Prichádzali tiež do styku so zranenými a údajne to bola škola na nezaplatenie. O mnohých veciach sa človeku, ktorý žije v mieri, vskutku ani nesníva, aj keď sa živí chirurgiou. V roku 1996 bol zasa členom prvej delegácie vojenských zdravotníkov, ktorá sa oficiálne dostala do Ameriky, do štátu Massachusetts. Navštívili asi sedem nemocníc a bolo to tiež veľmi poučné, lebo sa dostali aj do miest, ktoré boli dovtedy tabu. "Viete, čo bol ten najúžasnejší pocit?" spýtal sa ma s úsmevom. "Že sa za nič nemusíme hanbiť - čo sa týka vybavenosti, šikovnosti či pracovitosti - všetko je to porovnateľné..."

A čo ho v jeho súčasnej práci najviac teší? Vari to, že beží, že to funguje. Pocit, že keď primár odíde domov, všetci urobia to, čo by urobili, aj keď tam je. Že držia pospolu. A to veru nebýva na mnohých klinikách zvykom. Rivalita a konkurencia sú zlými spolupracovníkmi.

Zdravotníctvo je komplikovaná oblasť. Pán primár ma poučil, že sme svojho času kopírovali anglický model, ktorý sa osvedčil. Po revolúcii sa to zmenilo. Zrušili sa niektoré organizácie a inštitúcie, ktoré boli funkčné. "Človek má dojem, že od roku 1990 zdravotníctvo nemá koncepciu," povzdychol si. "Akurát sa do neho nalievajú peniaze, za ktoré len narastá byrokracia, ale že by svietilo nejaké svetielko, to sa mi nezdá. Napokon aj naša klinika stráca štatút výberovej nemocnice. Staráme sa o celú Prahu 6, ktorá má asi 116 000 prestarnutých ľudí. Máme nejaké dotácie od ministerstva obrany, ale nie sú také veľké, aby sme mohli hospodáriť pozitívne. Preto by sme privítali platenie pacientov, veď tá čiastka nemusí byť vysoká, stačí symbolická..."

Rozprávali sme ešte veľa, dlho. Bolo o čom. Len málokedy stretnete človeka, s ktorým je pekne. A múdro. Viem to posúdiť, lebo stretávam denne množstvo ľudí. Nemocničné chodby ešte viac potemneli. A aj keď to znie málo pravdepodobne, akosi sprívetiveli...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah