SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BEZBOLESTNE NA PALUBE THÁLIE

S hercom Marošom Kramárom

Chcela som ich stretnúť všetkých. Mám ich rada, rozosmievajú ma. Hovorím o postavách ako Lord Goring z Wildeovho Ideálneho manžela, Sagot Stevea Martina z Picasso v bare Lapin Agil, ako postava z Chrobáka v hlave Georgea Feydeaua, alebo ako John z muzikálu Kráľovná spieva blues. Na stretnutie však prišiel iba jeden. Ich reprezentant a fyzické telo Maroš Kramár. V ruke držal zväzok papierov - nie scenár, ale učivo na kapitánske skúšky, ktoré práve skladá. Predstaviteľ väčšinou komediálnych úloh, je sám optimistom a rád rozosmieva ľudí. Myslím, že tohto herca, ktorý je na doskách už od svojich šiestich rokov, nikomu obzvlášť predstavovať netreba a tak sa radšej poďme spolu plaviť po prúde otázok.

Oscar Wilde povedal: " Mám rád divadlo. Je oveľa skutočnejšie ako život." Pripájate sa k tomuto výroku?

- Divadlo by malo byť o živote. Pre mňa je divadlo jediným magickým miestom na zemi. Je to miesto, v ktorom ma nič nebolí. Ak ma aj predtým niečo trápilo a bolelo, vstupom do sveta divadla prestáva. Takže javisko je pre mňa bezbolestnejšie ako život.

Boli ste ako syn herca, (Ján Kramár), podrobený ustavičnej kritike svojho otca?

- Nie, otec ma nechal "plávať". K mojim hereckým výkonom sa nevyjadroval. Formoval ma skôr môj dedo, ktorý ma pripravil nielen na prijímačky, ale aj na život. Vysvetlil mi, ako sa robia deti a aké nebezpečenstvá nám vo svete hrozia. Bol to človek, za ktorým som sa nehanbil prísť s akýmkoľvek problémom. Otec ma nikdy nikam netlačil, neprihováral sa za mňa. Ponuky prichádzali na základe mojich výkonov a našťastie prichádzali nepretržite. Keď sa spätne pozerám na svoje výkony na videu alebo v televízií, vnímam podobnosť gestikulácie, chôdze a drobných mimík s mojím otcom.

Rád sa pozeráte na vaše výkony?

- Svoje filmy si pozriem skôr z nostalgie na časy kedy sa na Slovensku ešte nakrúcalo. Filmy ani nahrávky z divadelných predstavení však nezbieram. Ak aj nejaké vlastním tak to len preto, že mi ich ktosi daroval. Nemám potrebu kompletizovať výsledky svojej práce.

Ako ste prežívali vaše študentské roky na Štátnom brnenskom konzervatóriu ?

- Bol som prvý Slovák, ktorý na tejto škole študoval. Otec mi vtedy jediný krát pomohol. Vybavil, aby som sa mohol zúčastniť na prijímačkách. Vedenie školy malo problém s tým, že som Slovák. Prijímacie pohovory som absolvoval v materinskom jazyku a na záver som zaspieval české pesničky a myslím, že v konečnom dôsledku práve tie presvedčili o tom, že by som tú školu predsa len mohol zvládnuť aj napriek svojmu rečovému handicapu.

Ako ste sa cítili v českom kolektíve?

- Cítil som sa výborne. Kvôli môjmu slovenskému "prvenstvu" ma brali ako exota. Od začiatku som sa snažil hovoriť po česky. Prehováral som svojich rovesníkov Olda Hlaváčka mladšieho, Iva Gogála a Janu Nagyovú, aby na sme na prijímačky šli spolu. Myslel som si totiž, že ak nás prijímu viacerých, dosiahneme, aby tam učil nejaký Slovák. Vtedy totiž na Slovensku ešte odbor herectvo na konzervatóriu neexistoval. Kameň úrazu bol skôr v tom, že som po škole nastúpil do Mahenovho divadla v Brne a tým som vzal miesto nejakému Čechovi. Vtedy bola okolo mňa trochu dusná atmosféra. Všetci si totiž predstavovali, že po skončení školy sa vrátim hrať na Slovensko.

Zmenili sa po rozdelení republík vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi k horšiemu? Máte možnosť to porovnať?

- Odpoviem na to českým príslovím: "Lidi jsou různí. Hloupí a pitomí." Všade sa nájdu takí, ktorí vytvárajú nevraživú atmosféru. Keď s Národným divadlom prídeme do Prahy, vždy nás poctia so standing ovation, takže ja osobne ten pocit nemám. Ak je však niekto zakomplexovaný, bude neznášanlivý ku každému, nezávisle od národnosti.

Zdá sa, že ste prepadli new age alebo nejakým východným filozofiám.

- Ja som človek optimistický. Načo sa mám hnevať, keď som tu len na krátky čas? Život radšej strávim dobre naladený a so smiechom.

A čo ak sa narodíte ešte raz?

- Neviem, možné je všetko. Neverím v Boha, ale je možné, že predsa len existuje. V jeho prítomnosť uverím, až keď ho stretnem.

Myslíte si, že je správne aby sa herci a iní umelci vyjadrovali k otázkam politiky, filozofie a iným?

- Keď cítia potrebu vyjadriť sa, nech tak spravia. Myslím, že ľudí zaujímajú názory umelcov na rozličné témy. Prekáža mi skôr, že novinári, neustále a dokola, otravujú osobnosti s rôznymi anketami. Vyjadrovať sa k anketám o politike preto, že sa to od vás očakáva, je otrava.

Pokiaľ viem, vy ste boli vždy politicky nestranný a veľmi ste sa k politike nevyjadrovali.

- Ale áno, vyjadril som sa tri roky pred nežnou revolúciou a potom som mal rok zakázané hrať.

Vráťme sa ešte k škole. Nepomýšľali ste na ďalšie štúdium?

- Myslím si, že študovať herectvo desať rokov je absolútny nezmysel. Hrať sa dá naučiť aj na dvojročnom kurze. Buď človek talent má alebo nie. Škola mu dáva priestor rozvíjať ho pod drobnohľadom profesorov. Dramatickú výchovu, ako nepovinný predmet, by som zaviedol na každú strednú školu. Je to predsa výborná duševná terapia! Naučí vás medziľudským vzťahom, komunikácií, učí vás oslobodiť sa, zbaviť sa hanblivosti . To je predsa výborné aj pre každodenný život!

Nehnevalo vás, že vás v minulosti média zanovito vykresľovali ako milovníka a záletníka?

- Neviem prečo by mi to malo hnevať. Robili mi imidž. Ja taký nie som, ale proti ich imidžu som sa nebránil. Nevidím nič zlé na tom, keď má niekto rád život, je slobodný a užíva si ho.

Aký máte vzťah k novinárom?

- Mne nikdy neublížili. V poslednom čase ma však hnevá, že nie sú pozitívne naladení a hľadajú len negatívne senzácie. Písať neustále o tom, kto koho kedy chytil za zadok, alebo kto čo kde ukradol, robí zlú krv. Keby som bol novinárom ja, tak by som si postavil kariéru na písaní o kladných hrdinoch. Aby národ nemal za "vzory" len samých gangstrov, lupičov a tunelárov. Prečo nikde nečítam viac o tom, ako slovenský lekár spravil niečo prevratné, záslužné? Nikde nebolo písané ani o tom, že v rámci televíznych ocenení OTO, vstúpila Eva Krížiková do Siene slávy. A to, že sa na obrazovke objavila po desiatich rokoch herečka Zdenka Grúberová? O tomto by mali písať noviny! Nech si hľadajú škandály, ale nech je v nich úmernosť dobra a zla vyvážená.

Myslíte si, že na Slovensku začína vnikať kult hviezd? Takzvaných stars?

- Tento trend tu zaviedli súkromné televízie, ktoré robia zo svojich rosničiek a moderátorov hviezdy. V inej oblasti umenia takýto kult, bohužiaľ, neexistuje.

Medzi osobnosti, z ktorých robia média sústavne star, patrí aj Zuzana Belohorcová. Práve s touto reprezentantkou slovenskej erotiky hráte v divadle Aréna v predstavení Totálne mimo. Nedá mi neopýtať sa, aký máte vzťah k erotike?

- Erotika je krásna vec, ale nemám rád, keď sa predáva a stáva sa trhovou záležitosťou. Časopisy a pornofilmy by som prirovnal k pocitu lízania zmrzliny cez sklo. Erotika je vec dvoch ľudí a akonáhle sa z nej spraví biznis, stráca sa to šteklenie a to správne napätie, ktoré by mala obsahovať. Všetky reklamy typu Zavolaj mi do klubu špinia myšlienku erotiky. Pôsobia na mňa skôr antisexuálne. Vždy som sa držal zásady, že gentleman si užíva a mlčí.

Poskytlo vám niekedy divadlo veľmi hlboký zážitok, šok?

- Ako divákovi sa pre mňa stalo nezabudnuteľným predstavenie ruských Juno a Alos. Z hľadiska herca, je pre mňa každé vydarené predstavenie zážitkom. Za mimoriadne vydarené považujem napríklad, keď sme predstavenie Na Skle maľované hrali vo Východnej pred 14 000 divákmi. Taká masa je pre činoherca veľký zážitok, zrovnateľný s pocitom koncertov rockových hviezd.

Poviete si po predstavení: Som so sebou spokojný?

- Takýto pocit je veľmi klamlivý. Častokrát, práve keď má herec pocit, že hral mizerne, mu prídu všetci uznanlivo tlapkať po chrbte a naopak. Subjektívnym pocitom a hodnoteniam netreba podľahnúť.

Vaším posledným filmom, nakrútenom v roku 2001 bol Královský slib. Čo bolo vášim posledným kráľovským sľubom?

- Sľuby ani predsavzatia si radšej nedávam. Ani kráľovské ani obyčajné, pretože viem, že by som ich nedodržal.

Vaše herecké detstvo vás obralo o tie klasické sídliskové hry. Čo vám však dalo?

- Umožnilo mi hrať sa až dodnes.

Na čom momentálne pracujete?

- Nič nechystám, som na materskej dovolenke. Takže sa opäť hráte...

- Hrám sa, hrám. Moja éra hrania sa s autíčkami na diaľkové ovládanie a s inými modernými vymoženosťami detského sveta hračiek ešte len príde, lebo doteraz sme sa doma hrali len s drevenými a gumenými hračkami.

Spoznávate vo vašich deťoch (Tamara 4 roky a Timur 2, pozn. red.) nejaké svoje črty?

- Zatiaľ ich len hľadám, ešte sa neprejavili. Ako typický otec si však myslím, že všetko čo robia dobre majú aj tak po mne. (Smiech)

JANA MAJOROVÁ


Zpět na obsah