Slovenský Ostap Bender

S Vladom Bednárom sme sedeli spolu päť rokov. Boli to síce len školské lavice, ale aj to nebolo ľahké. Bola to doba, kedy prebiehal na všetkých frontách nekompromisný boj s triednym nepriateľom. Vlado ale bol môj triedny priateľ i napriek tomu, že pochádzal z chudobnej rodiny akademického maliara, nositeľa Radu práce a aktívneho účastníka SNP a ja som pochádzal z rodiny neorganizovaných organistov. A navyše on bol luterán a ja katolík a k tomu ešte aktívny miništrant... Ale i tak sme tvorili spolu koalíciu. Nevytvorili sme ju vedome, ale práve nevedomosť učebnej látky zapríčinila, že sme si rozdelili kompetencie v nasledovných oblastiach: Vlado mal na starosti pragmatické predmety (lepšie povedané: pragmatematické) a mojou doménou boli dejepis a biológia. Už vtedy sme obaja tušili, že "láska, pravda a futbal musia zvíťaziť nad matematikou, deskriptívou a rysovaním". Obaja sme vtedy náruživo hrali túto loptovú hru a v triednom mužstve sme boli nepostrádateľní: Vlado ako stredný obranca a ja ako brankár. Vlado nemal matku, mal iba tatka, ktorý ho spolu s jeho staršou sestrou Aničkou usilovne vychovávali. Vlastne, klamal by som... Vlado mal veľa mamičiek. S ktorou ženou momentálne jeho tatko žil, tak tá sa snažila Vladovi vynahradiť matku. Vždy, keď prišiel do školy v čistej košeli a mal vlasy učesané na cestičku a napomádované, hneď som vedel, že má novú mamičku. Nová mamička sa o Vlada nekompromisne starala - a on tým trpel...

Vlado mal v sebe, podobne ako ja, vlastnosť, ktorá nás zbližovala: vedel si vymýšľať. Najviac sa v triede preslávil vymýšľaním výhovoriek. Predtým, kým neobjavil novú, doposiaľ neznámu výhovorku, sme sa vyhovárali - ak sme prišli neskoro na vyučovanie, ako bežní žiaci na celom území Československej republiky - prišli sme neskoro: lebo sa káva nevarila, museli sme ísť do mliekárne po mlieko, museli sme ísť otcovi kúpiť noviny, zabudli sme si doma kľúče, museli sme odviesť mladšieho súrodenca do škôlky, bolelo nás brucho, nezvonil budík a podobne. Vlado však prišiel jedného krásneho dňa do školy o dobrú polhodinu neskôr. Svojou výhovorkou prevrátil svet školských výhovoriek naruby. Vstúpil do triedy sebavedomo a na prísnu otázku učiteľky, kde bol, najprv neodpovedal. Chvíľu ešte mlčal, poobzeral sa po triede a my všetci sme v kostiach cítili, že sa stávame svedkami neopakovateľnej situácie. "Bol som s tatkom kupovať linoleum!" povedal. Všetkých táto nečakaná správa ohúrila. Učiteľku najviac. Nevedela, ako na to reagovať. Bola to naozaj velkolepá výhovorka, proti ktorej sa nedal postaviť žiaden protiargument. Sledovali sme potom Vlada, ako si triumfálne sadá vedľa mňa do lavice, a to bez akéhokoľvek pocitu viny, ktorý sme mávali my, bežní oneskorenci. V našej triede prekvital bohatý kulturný život. Vydávali sme asi štyri triedne občasníky, nepamätám sa na Vladov časopis, môj mal nezvyklý názov: "Ferda Mravec". Okrem toho nás s pribúdajúcim vekom začínali zaujímať neprístupné filmy. Originálny prístup k tejto tematike zvolil Vlado. Pred návštevou neprístupného filmu si obliekol otcov zelený polovojenský hubertus, ktorý mal zrejme ešte z povstania, na hlavu si dal obľúbenú pokrývku vládnúcej triedy - baretku so zrolovanými okrajmi a pod pazuchu si vstrčil starú koženú aktovku. Pozor! Teraz príde ten najdôležitejší predmet, ktorý už dopredu vylučoval akékoľvek pochybnosti o plnoletosti jeho majiteľa. Bol to trojposchodový obedár, ktorý Vlado výrazne niesol vo výške pŕs, aby ho uvádzač neprehliadol. To bolo dôležité, lebo uvádzač v našom kine Liga, v ktorom sa hádam stále premietajú i neprístupné filmy, bol nekompromisný a nezletilcov vyhadzoval z kinosály. Vlado zvolil úplne opačný postup, než aký sme volili my, ktorí sme chceli byť čo najmenej nápadní a ukrývali sa za chrbty návštevníkov kina. On chcel naopak, aby si ho uvádzač všimol a keby zapochyboval o jeho plnoletosti, hneď mal aj pripravenu odpoveď: "Čo nevidzíte, že idem z roboty? Neondejte sa!" - a potom by zdvihol obedár ešte vyššie. Toto všetko malo zreteľne zvestovať, že ide do kina z práce. Je teda v pracovnom pomere a bolo všeobecne známe, že v pracovnom pomere môže byť iba osoba staršia 15 rokov! Teda sa jedná o osobu, ktorá môže navštevovať mládeži neprístupné filmy!

Mal to Vlado naozaj dobre vymakané, nikde ani chybička! Túto vetu však nemusel nikdy použiť, lebo obedár vzbudzoval v uvádzačovi nebývalý rešpekt a Vlado sa stal najväčším expertom v triede na neprístupné filmy. Potom nám, ktorí sme nemali obedáre a do kina nás nevpustili, pútavo prerozprával obsah neprístupného filmu a popisoval poodhalené vnady filmových krások. Robil to tak vierohodne, že sa nám od vzrušenia postavili nielen vlasy na hlave. O čosi neskôr sme spoločnými silami vybudovali poisťovaciu spoločnosť proti vyvolaniu z fyziky. Náš podivínsky profesor, ktorý sa zásadne vyjadroval v skratkách a nechal si hovoriť: SUPRO (SÚdruh PROfesor) vyvolával bez akejkoľvek logickej súvislosti. Vždy zavrel oči a zabodol prst do zasadacieho poriadku, a tak si nikto nebol istý, kedy ho vlastne vyvolá. V našej poisťovacej spoločnosti sa každý mohol proti takému nečakanému vyvolaniu poistiť. Vložil korunu a keď ho Supro vyvolal - tak dostal od nás päť korún. Naša spoločnosť celkom dobre prosperovala až do dňa, kedy sme nejakým záhadným spôsobom nášho profesora rozčúlili a on vyvolal postupne celú triedu. Bolo preto pochopiteľné, že naša poisťovacia spoločnosť vyhlásila bankrot a pohľadávky spolužiakov boli nevymáhatelné. Profesor fyziky ale inšpiroval Vlada a preto chcel, aby sme mu hovorili VLABEDO 25. Hneď to vysvetlím, čo to znamenalo: VLAdimír BEdnár, DOstojevského 25. Veľmi jednoduché, že?

Naše cesty sa po úspešnej maturite na nejaký čas rozišli. Vlado šiel študovať na novinársku fakultu a ja som šiel na grafiku. Spolu sme sa opäť stretli pri písaní "frázovníka". Neviem, kde by sa v jeho pozostalosti mohlo toto dielko nachádzať. V tom čase nás oboch veľmi rozčuľovali frázy používané v novinách, televíziií, na úradoch, úradné vyhlášky a podobné nezmysly a tak sme do malého zošitka napísali a nakreslili spoločnými silami súbor všakovakých epigramov, kresieb, nápadov a príbehov. Pre ukážku aspoň jednu Vladovu myšlienku, ktorá je aktuálna i dnes: každé tlačivo nás ešte dlho tlačí vo...." A ešte uvediem jeden jeho titulok z "Infarktu", ktorý sa mi neobyčajne páči: "Nič tak neobmäkčí srdce tyrana ako infarkt!" Nuž a potom prišiel jeho prvý román, ktorý napísal ako 19-ročný, "Uhni z cesty!" a ten vyšiel v Slovenskom spisovateli a ja som mu ho ilustroval. Pamätám sa, ako sme zašli po honorár, ktorý sme si nechali vyplatiť v papierových trojkorunách. Sedeli sme potom v kaviarni Krym a mali pred sebou peknú kôpku trojkorunáčok. Bolo to veľmi výhodné: plzenské pivo stálo vtedy 2.80 Kč a tých 20 halierov chýbajúcich do troch korún - to bol tringelt pre čašníka. Potom prišla príloha Mladej tvorby "Infarkt", ktorý v podstate sám redigoval, organizoval a písal. Nebudem sa rozpisovať o jeho ďalšej tvorbe pre rozhlas, televíziu a časopisy, o jeho ďalších knižkách, športovej kariére orientačného bežca a ďalších našich búrlivých spoločných zážitkoch v umeleckých kluboch a na spoločných cestách po Slovensku - na to by som potreboval väčší priestor. Mám ale taký dojem, že celú našu spoločnú mladosť inšpirovala Vlada postava Ostapa Bendera z románov "Dvanásť stoličiek" a "Zlaté teľa". (Ten prvý titul Vladov otec, akademický maliar Štefan Bednár neprekonateľne ilustroval.) Chcem záverom konštatovať, že Vlado, ako žil tak i písal a dokázal, že naozaj bol tým našim slovenským Ostapom Benderom a ako VLABEDO 25 mi zostane naveky vrytý do pamäti.

MARIÁN VANEK, spolužiak

---

Zpět na obsah