Storočnica Jozefa Lettricha

Často v zhone dnešného života, v zaujatí krátkodobými udalosťami nám neostáva čas, aby sme sa zastavili a spomenuli na osobnosti, ktoré svojimi činmi spoluvytvárali naše novodobé dejiny. Zvlášť je to zrejmé pri osobnostiach, ktoré sa po Februári 1948 dostali do prepadliska dejín a tým vypadli z povedomia verejnosti, alebo len niektoré úseky z ich života boli tendenčne zvýraznené a o ostatných sa mlčalo. Tiež spracovanie histórie československého, českého a slovenského demokratického exilu po roku 1948 ešte nevydalo svoje plody.

K týmto osobnostiam patrí aj Dr. Jozef Lettrich, ktorého sto rokov od narodenia si tento mesiac pripomíname. Narodil sa 17. júna 1905 v obci Diviaky, ktorá je dnes súčasťou Turčianskych Teplíc, v rodine horára. Detstvo spolu s ďalšími ôsmimi súrodencami prežil v skromných pomeroch turčianskej horárne.

Do ľudovej školy začal chodiť v Turčianskych Tepliciach. Pokračoval na meštianke v Turčianskom Svätom Martine, kde v roku 1920 prestúpil na reálne gymnázium. Tam v roku 1925 zmaturoval. Martin tých rokov bol skutočným centrom slovenského národného života. V meste s významnou národoveckou tradíciou pôsobili kultúrne a vedecké inštitúcie s celonárodnou pôsobnosťou, kým Bratislava sa v tom čase len poslovenčovala. Boli to roky všeobecného nadšenia po vzniku Československej republiky, doslova erupcie politického a spolkového života. Nadaný a húževnatý mládenec sa zapisuje na jeseň 1925 na Právnickú fakultu Komenského univerzity v Bratislave. V apríli 1930 bol promovaný na doktora práv. Bratislava v časoch Lettrichovho vysokoškolského štúdia bola centrom slovenského politického, hospodárskeho a čiastočne kultúrneho života - v tom si dlho udržiaval prvenstvo Martin. Popri tom si zachovával charakter kozmopolitného stredoeurópskeho mesta, kde pulzoval čulý spoločenský život. V Bratislave mali svoje redakcie desiatky novín a časopisov. Lettrich sa zapojil do práce akademických spolkov. Začína sa výraznejšie angažovať v agrárnej strane, a poznáva sa s jej slovenským predstaviteľom Milanom Hodžom.

Po promócii bol krátky čas súdnym úradníkom v Bratislave, v rokoch 1931-1935 advokátskym koncipientom vo Zvolene, 1935-1937 právnym referentom Slovenskej Všeobecnej úverovej banky a v roku 1937 pracoval ako vedúci oddelenia na Zväze roľníckych vzájomných pokladníc. Lettrichova húževnatosť, nadanie a erudícia viedli k tomu, že sa popri svojej činnosti právneho poradcu venoval aj štúdiu európskej politiky. Uvedomoval si postavenie Československa v strednej Európe obklopenej autoritatívnymi režimami. Práve preto chápal nevyhnutnosť nového usporiadania domácich pomerov, ktoré nezodpovedalo predstavám slovenských politikov pri vzniku republiky. Proti pražskému centralizmu a proti autonomizmu iných politických smerov stal sa Jozef Lettrich predstaviteľom regionalizmu v hnutí mladých agrárnikov. Táto už druhá generácia slovenských politikov v Československu, ktorá získala svoje vzdelanie a politické skúsenosti už v Československej republike, aj keď bola rôzneho ideového zamerania a svetonázoru, nebola zaťažená predchádzajúcou dobou. Boli si vedomí súvislostí medzi riešením ťaživých sociálnych problémov Slovenska a riešením slovenskej otázky v štátoprávnej či nacionálnej rovine. Medzinárodné udalosti, ktoré viedli k prijatiu mníchovského diktátu a následnej žilinskej dohode politických strán o autonómii Slovenska, nedali možnosť dovŕšiť myšlienky regionalizmu v praktickej realizácii.

Jozef Lettrich odmietol žilinskú dohodu a preto bol aj jedným z prvých politických väzňov nového režimu po 14. marci 1939. Práve prenasledovanie umocnilo jeho aktívnu prácu v ilegalite, kde začína byť činný ako popredný predstaviteľ demokratického Slovenska. Od roku 1943 spolu s Jánom Ursínym a Matejom Joskom nadviazal spoluprácu s ľavicovým odbojom. V decembri 1943 spoluzakladal ilegálnu Slovenskú národnú radu a stal sa jedným zo signatárov Vianočnej dohody. Program okrem iného hovoril aj o usporiadaní vzťahov českého a slovenského národa na "zásade rovný s rovným". Od l. septembra 1944, keď Slovenská národná rada prevzala moc na povstaleckom území, sa Lettrich stal členom jej predsedníctva a výrazne sa podieľal na jej činnosti, tiež ako povereník pre školstvo a osvetu.

Jozef Lettrich bol nielen slovenským, ale aj československým politikom. Bol to on, kto vlastnoručne pripísal do záveru Deklarácie Slovenskej národnej rady slová: "Sláva Československej republike". Práve preto, že chcel slúžiť čo najlepšie česko-slovenskej vzájomnosti žiadal nekompromisné rešpektovanie politických práv pre slovenský národ na základe princípov rovnosti, autority a kompetenčného zabezpečenia slovenských orgánov.

Po vojne bol aktívny a dôrazný pri obhajovaní slovenských národných práv, najmä pri uzatváraní troch pražských dohôd a pri zostavovaní slovenských národných orgánov. Jeho niekdajší ľavicoví spojenci z obdobia ilegality v tom Lettricha nepodporovali. Pod vplyvom centralistického paternalizmu pražských komunistov obviňovali jeho aj Demokratickú stranu z protištátnych a separatistických tendencií. Osamotená Demokratická strana však voči ostatným politickým stranám v ČSR nepresadila svoje záujmy. Lettrichove politické názory a úsilie vystihla jeho charakteristika požiadaviek programu DS: "nezávislosť Československej republiky, priateľstvo so západnom a východom, národná rovnoprávnosť Slovákov s Čechmi, zachovanie slovenských národných inštitúcií so zákonodarnou, vládnou a výkonnou mocou, dôsledne demokratický režim, zachovanie právneho poriadku, súkromne-podnikateľský hospodársky systém s obmedzenou účasťou verejnej ruky, podporu kultúrneho a hmotného pokroku a nadviazanie na domáce duchovné, národné a politické tradície."

Jozef Lettrich sa tešil uznaniu a autorite aj v českých krajinách. Stal sa prvým predsedom Česko-slovenskej spoločnosti a jednou z jeho hlavných myšlienok bolo, že česko-slovenská spolupráca je prvoradým záujmom oboch národov, všetkých ich vrstiev a zložiek. Aprílovou predvolebnou dohodou v roku 1946 ovplyvnil utvorenie slovenského demokratického bloku medzi agrárno-evanjelickým krídlom Demokratickej strany a politickým katolicizmom. Demokratická strana pod jeho vedením dosiahla skvelé víťazstvo v májových voľbách 1946.

Je paradoxné, že Lettrichova pozícia bola po voľbách čím ďalej ťažšia. Demokratická strana už od volieb v roku 1946 čelila rôznym nátlakovým akciám komunistov. Lettrich bol prinútený k demisii z obidvoch funkcií predsedu Slovenskej národnej rady a predsedu Demokratickej strany dňa 25. februára 1948. Už nasledujúci deň bolo na neho podané trestné oznámenie a bolo len otázkou času, kedy aj jeho odsúdia v niektorom politickom procese. Preto 11. marca ilegálne prekračuje hranice do Rakúska a odchádza do exilu. Ani potom neustal v politickej aktivite. Stal sa podpredsedom "Rady slobodného Československa", ktorej cieľom bolo bojovať proti komunizmu a za obnovu slobodnej nezávislej demokratickej Československej republiky. Keď sa ukázalo, že niektorí českí politickí činitelia nie sú schopní prekročiť svoje prvorepublikové tiene, odišiel odtiaľ, a spoločne s ďalšími českými a slovenskými politikmi založili "Výbor pre slobodné Československo". V decembri 1963 bola založená "Stála konferencia slovenských demokratických exulantov", ktorej bol predsedom až do svojej smrti. Prednášal na viacerých amerických univerzitách, publikoval v rôznych časopisoch, vydával dvojtýždenník "Čas" a neskôr dvojmesačník "Naše snahy". Pracoval v rôznych organizáciách združujúcich stredo-, juho- a východoeurópskych emigrantov. V roku 1968 sa stal predsedom "Zhromaždenia európskych ujarmených národov" a v tejto funkcii podnikol v máji 1969 cestu do Európy.

Jozef Lettrich zomrel náhle 29. novembra 1969 v New Yorku. Po novembrových zmenách boli jeho pozostatky uložené na Národnom cintoríne v Martine. V roku 1993 vyšiel v slovenčine preklad jeho knihy "Dejiny novodobého Slovenska". Zásluhou jeho sestry Ireny Lettrichovej je od roku 1995 v Archíve literatúry a umenia v Martine uložený Lettrichov archív, ktorý bol predtým deponovaný v Hooverovom inštitúte Stanfordskej univerzity v Kalifornii v Spojených štátoch.

Jozef Lettrich pôsobil v najvyšších slovenských funkciách necelé štyri roky, ale už roky politických príprav a roky politickej práce v exile z neho robia jedného z najvýznamnejších slovenských politikov dvadsiateho storočia. Patril k osobnostiam, na ktoré môže byť slovenský národ hrdý.

VOJTECH ČELKO

---

Zpět na obsah